#Manželia Nina a Dávid Henželovci majú radi dobrodružstvo. Celý rok žili v Afrike, no po čase sa rozhodli presťahovať na Madeiru. V Zanzibare boli ľudia oveľa srdečnejší a tvorili tu väčšiu komunitu ako v Európe. Navyše, v Afrike veľmi neriešia, ako ľudia vyzerajú, na Madeire je to trošku inak.
V rozhovore pre Hashtag prezradili, ako ich miestni na Zanzibare brali, prečo odtiaľ odišli, čo im na Madeire nevyhovuje a ako funguje plavecký kemp pre Slovákov.
Zo Zanzibaru ste sa rozhodli pred niekoľkými mesiacmi presťahovať na Madeiru, v čom vidíte najväčšie rozdiely medzi životom na Madeire a životom na Zanzibare?
Dávid: V komunite – africký život bol oveľa komunitnejší. Na začiatku síce chvíľu trvalo, kým sme zapadli a pochopili kultúru obyvateľov, neskôr sme sa však cítili veľmi prijatí a spolu s ďalšími obyvateľmi sme tvorili jednu veľkú komunitu. Na Madeire je to skôr európske, aj keď cítime, že sme na ostrove.
Znamená to, že na Zanzibare si ľudia viac pomáhali ako na Madeire?
Nina: Áno, keď niekto v dedine mal problém, tak išlo o problém celej dediny. Keď sme napríklad hľadali nové ubytovanie, tak nám všetci pomáhali. Raz sme na tri dni odišli do Kene, pričom sme to nikomu nepovedali. Vracali sme sa na bicykli cez dedinu, pričom každý jeden kamarát nás zastavil a pýtali sa nás, kde sme boli. Keď sme im nedali vedieť, tak si mysleli, že sme navždy odišli.
Na Slovensku by si nikto ďalší okrem rodiny nevšimol, že sme tri dni preč. Na druhej strane si však medzi sebou závideli. Dávidko bol svedok jednému kamarátovi na svadbe, sedel v aute a stiahol okienko, pretože mu bolo teplo. Kamarát mu hovorí, aby to nerobil, pretože mu budú závidieť, že má za svedka belocha. To bolo celkom zvláštne.
Ako vás miestni v Zanzibare brali ako belochov, resp. Slovákov? Predpokladám, že sú celkom zvyknutí, keďže sa tam ročne premelie množstvo turistov.
Nina: Spočiatku sa nás snažili oklamať ohľadom ceny, ale neskôr nás brali za svojich.
Dávid: Pochopili, že tam žijeme s nimi. Bývali sme totiž v lokálnom domčeku a keď sme sa naučili svahilštinu, tak pochopili, že to myslíme vážne a chceme na Zanzibare žiť aj naďalej. Keď sme si na trhu pýtali ovocie či zeleninu po svahilsky, pristupovali k nám inak, dali nám lokálne ceny a podobne. K turistom sa na druhej strane nechovajú zle, ale vnímajú, že bieli majú viac peňazí, tak im dávajú vyššie, turistické ceny. Je to aj logické, pretože život na Zanzibare je náročnejší.
Na vlastné oči ste tu videli veľkú chudobu. Je niečo, čo ste si časom začali viac vážiť?
Nina: Určite áno, asi sme to najviac pociťovali počas obdobia dažďov. Jeden kamarát nám spomínal, že jeho mame tečie do domu a on to nemôže nijako zmeniť. Nie je tu veľa pracovných príležitostí pre miestnych, ani možnosti vycestovať z krajiny, keďže im neudeľujú víza. Snažili sme sa mu preto pomôcť, ako sme vedeli, avšak, nemôžeš zachrániť všetkých, ani pokiaľ chceš. Keď sme si líhali do postele, tak sme boli vďační za všetko, čo máme.
Dávid: Zrazu sme už toľko vecí k životu nepotrebovali, napríklad televízor či bežné spotrebiče. Máme čoraz menej vecí, je to ovplyvnené aj častým sťahovaním z krajiny do krajiny. Zdá sa nám zbytočné vlastniť niečo, čo sme mali predtým.
Na Zanzibare ste si vyskúšali mnohé pracovné pozície. Nina, ty si pracovala ako fyzioterapeutka, Dávid ako fotograf, robili ste aj sprievodcov, manažérov hotela, pracovali ste pre potápačské centrum či vyrábali mozzarellu. Ktorá z týchto pracovných pozícií vám najviac sadla?
Nina: Zo začiatku asi sprevádzanie, pretože sme mali vysoký zárobok. Časom nám však bieli turisti začali liezť na nervy, pretože sme už spoznali viac lokálnych obyvateľov, ktorí boli úplne iní. Už sme boli naladení na to, že žijeme jednoduchý africký život. Neskôr sa mi zapáčila práca v hoteli, ktorý Dávid manažoval a ja som mu pomáhala. Tu sme pracovali s lokálmi, ktorí nám každé ráno dávali lekciu svahilčiny. Na obed nám ženy niečo navarili a neustále sme sa rozprávali o ich živote.
Dávid: Rovnako aj mne sa najviac páčila práca manažéra hotela. Mali sme na starosti celý chod hotela, aj lokálnych zamestnancov. Miestni si z ničoho nerobia ťažkú hlavu, počas práce si idú kedykoľvek na chvíľu pospať. Pre manažéra je to síce náročné, ale zároveň aj vtipné.
My v Európe by sme si niečo podobné nikdy nedovolili, takže som mal celkom novú skúsenosť. Zároveň som s jediným Čechom, ktorý na Zanzibare žije už dlhé roky, rozbiehal vlastnú firmu, v ktorej sme vyrábali mozzarellu pre hotely. Išlo o zaujímavú prácu, ale neskôr sme tento biznis ukončili.
Prečo práve mozzarellu?
Dávid: Veľmi nám tu chýbali syry, ktoré síce zoženieš, ale nejde o bežné európske druhy syrov či šuniek. Preto som si priviezol suroviny z Európy a začal som najskôr doma vyrábať mozzarellu. Napadlo mi, že by som ju mohol predávať hotelom, tak som sa spojil s kamarátom Čechom a vznikol tento biznis.
Kupovali si ich miestni, alebo mali voči nepoznanému syru predsudok?
Dávid: Miestni si ich vôbec nekupovali, keďže ich nepoznali, navyše boli pre nich cenovo nedostupné. Syry sme vyslovene vyrábali len pre lokálne hotely.
Akým spôsobom ste sa na Zanzibare prepravovali?
Nina: Prvého polroka na bicykli, vďaka čomu sme obaja schudli asi desať kíl. Potom sme si kúpili motorku, pretože autá sa tu veľmi kazia a obyvatelia nie sú veľmi zručnými opravármi. Motorky sú tu kvalitnejšie, na našej sme zvážali aj lokálnych obyvateľov.
Ako je to s dopravnými predpismi na Zanzibare?
Nina: Tu neexistujú dopravné predpisy. Majú teóriu, že keď sa niekde stane nehoda, nie je potrebné opatrenie vopred, ale betónový spomaľovač, asi sedem na desiatich metroch, a majú pocit, že to bude fungovať. Každý vodič má svoje vlastné pravidlá, smerovky používajú veľmi divne – dajú smerovku doprava, ale idú doľava a podobne.
Dávid: Na cestách je to hrozná divočina, jazdia tu krížom-krážom, preto vzniká aj veľa dopravných nehôd. Práve dopravy sme sa pred príchodom na Zanzibar veľmi obávali. Dopravné nehody väčšinou končili smrteľne, pretože tu väčšinou nechodia ani sanitky. Na ceste to bolo veľmi nebezpečné. Aj pred naším domom sa čelne zrazilo auto s motorkárom, ktorý bol na mieste mŕtvy. Vodič išiel ďalej a neriešil to.
Zo Zanzibaru ste odišli, pretože bolo komplikované vybaviť víza v Afrike. Čo predstavovalo najväčší problém?
Dávid: Chvíľu sme zvažovali, či zostať, alebo nie. Zakladanie firmy na Zanzibare trvá minimálne rok, rovnako musíš mať počiatočný kapitál vo výške asi 10-tisíc dolárov. Išlo o veľmi komplikovaný proces, preto som firmu nezaložil a odišli sme na Madeiru.
Na Madeire ste už pol roka, je niečo, čo vám tu nevyhovuje?
Nina: Bývali sme na západe ostrova na jednom útese, kde bola extrémna zima. Bolo to veľmi depresívne, keďže sme zrazu prešli z obrovského tepla do hroznej zimy. Nečakali sme, že tu bude až tak chladno. Predtým sme tu pobudli iba pár dní, počas ktorých tu bolo teplo.
Dávid: Áno, teplotné rozdiely nám určite nevyhovujú, na druhej strane si tu môžeme vyberať´ počasie. Ak chceme teplo, ideme na juh, ak chladnejšie, tak na sever. Zároveň sú pre nás veľkým benefitom hory. Najviac mi tu však chýba bezprostredný život, ktorý vládol v Afrike. Mali sme tam oveľa viac slobody.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Nina: V Európe máme nejaký štandard – očakávame, že ľudia sú pekne oblečení, upravení. V Afrike etiketa neexistuje, im je úplne jedno, či nosíš jedny nohavice. Prišli sme tam s tromi kuframi oblečenia a aj tak sme dokola nosili jedno tričko a nohavice, ktoré sme prali v rukách a chodili sme bosí. Keď sme išli na Zanzibar, Dávid bol obchodným zástupcom a bol upravený tak, že ešte aj každý vlas mal svoje miesto. Keď sme odchádzali z Afriky, bol potetovaný, zrazu bol z neho divoch ako z filmu Stroskotanec.
Dávid: Každému je úplne jedno, čo máš na sebe, či si upravený a ako vyzeráš. Toto nám chýba. Samozrejme, že aj na Zanzibare sú nejaké pravidlá, ale sú dosť odlišné od tých európskych. V Afrike je život oveľa bezprostrednejší a slobodnejší.
Riešia obyvatelia na Madeire, ako kto vyzerá?
Nina: Nejak to nepociťujeme, ale keďže sme v Európe, tak sa chceme správať kultivovanejšie. A keďže druhí sa tu nesprávajú tak divoko, tak ani my to nechceme robiť.
Dávid: Neodsudzujú tu ľudí, ale je tu nejaký kódex, podobne ako napríklad na Slovensku.
Madeira je o dosť drahšia ako Zanzibar, ako ste si zvykali na ceny?
Nina: S vyššou cenou potravín sme rátali, avšak, nevieme si zvyknúť na extrémne drahé ovocie. Tešili sme sa, že budeme jesť ovocie ako na Zanzibare, kde sme si kúpili kilo marakuje, dva ananásy a štyri mangá za dve eurá, pričom na Madeire stojí kilo marakuje 24 eur. Samozrejme, v obchodoch kúpiš lacnejšie ovocie, ale je chuťovo iné ako z trhu.
Dávid: Potraviny sú tu podobné slovenským cenám, niečo je lacnejšie, niečo zas drahšie. Nejde o veľmi prekvapivé ceny, ale v porovnaní s Afrikou sú ceny vyššie. S tým sme však počítali, najviac nás prekvapila cena ovocia, ktoré je drahé a nie je úplne dostupné. Na Zanzibare sme ovocie jedli na kilá za nízke sumy. Ovocie nám najviac chýba. Navyše, na Zanzibare predavačom neprekážalo, aj keď sme nemali peniaze a doniesli sme ich nasledujúci deň.
Predtým ste žili v kamennom domčeku v dedinke, ktorý vám nevyhovoval. Prečo?
Dávid: Dom bol na okraji ostrova a po čase v ňom bola zima, vlhko a keď pršalo, tak nám do domu natiekla voda. Išlo o starý dom, navyše v blízkosti neboli takmer žiadne potraviny. Teraz sme v jednej z najkrajších dedín ostrova, Paul do Mar, kde sme od mora asi 15 metrov.
Madeira je veľmi kopcovitá a každý tu má dom s terasou, nie klasickou záhradou. Bolo veľmi ťažké zohnať dom so záhradou, keďže máme psíka. Nehnuteľnosti sú tu veľmi drahé, nielen na kúpu, ale aj prenájom. Ideálom je nájsť dom cez lokálnych ľudí, nie na internete.
Vrátili by ste sa z Madeiry na Zanzibar?
Nina: Samozrejme. Ak by sme mali víza a mohli ich platiť každé dva roky, tak by sme tam dokázali žiť.
Dávid: Neplánujeme to, pretože sa už chceme dlhodobo zabývať na Madeire. Ak by sme mali v budúcnosti možnosť odsťahovať sa, napríklad na dôchodku, tak by sme sa vrátili. Život na Zanzibare je síce ťažký, ale oveľa slobodnejší ako na Madeire. Napríklad, na Zanzibare vypadávala elektrina asi každý deň, niekedy aj na 20 hodín. Je tam veľa problémov, ktoré si ako turista na hoteli neuvedomuješ.
Je na Madeire viac alebo menej turistov, ako na Zanzibare?
Nina: Tu ich veľmi pociťujeme, keďže viac počujeme aj slovenčinu či češtinu. Myslím si však, že počtom sú porovnateľní. Ale pretože Madeira je menšia, rýchlejšie na nich natrafíš.
Prednedávnom ste začali organizovať plavecký kemp na Madeire pre Slovákov, prečo vlastne? A ako to funguje?
Dávid: Ninka preplávala dvakrát La Manche v ženskej štafete, takže má množstvo plaveckých skúseností, aj ocenení.
Nina: Chceme naučiť ľudí plávať, aby sa nebáli vody. Snažím sa im ukázať, že voda nie je nepriateľom a plávanie je najkrajším športom na svete. Ide o súhru tela s vodou, akúsi meditáciu vo vode. Toto chcem dopriať aj zákazníkom.
Zdieľať na
Zdieľaní