#Lukáš Vízner je mladý talentovaný študent réžie, ktorý popri škole vystupuje so zoskupením Queer Time pod umeleckým menom Luc Avedon. V rámci show predstavujú rôzne podoby queer umeleckých žánrov.
Lukáša sme sa v rozhovore pýtali, na aké typy vystúpení sa návštevníci Queer Time môžu tešiť, ako napreduje jeho filmárska kariéra, ale tiež to, ako sa mu ako queer umelcovi žije na Slovensku.
V banskobystrickom kultúrnom centre Záhrada pripravuješ s tímom showku Queer Time. O čo ide?
Ide o programový formát, ktorý vznikol z iniciatívy Matúša Vraštiaka alias Chantall Licorne, drag queen zo zoskupenia House of Q. Ide o prvú show tohto druhu na Slovensku, ktorej cieľom je predstaviť rôzne podoby queer umeleckého žánru a životného štýlu so všetkým, čo k tomu patrí.
Showky sa tematicky menia, takže divákov zakaždým čaká nový program. Náš domov je v banskobystrickom kultúrnom centre Záhrada, ale 11. mája budeme aj v Bratislave a chystáme tiež vystúpenie v Londýne, Prahe či vo Francúzsku.
Čo by si označil za hlavnú misiu Queer Time?
Hlavnou misiou QT je priniesť do umeleckého a kultúrneho sveta na Slovensku niečo nové a iné. Nejde o klasické divadlo či kabaret, ponúkame priestor každému, kto je dušou performatívny umelec. Dôležitá je pre nás sloboda prejavu, ale aj osveta a zodpovedanie otázky, čo vlastne znamená byť queer. Snažíme sa cieliť na menšie mestá, kde je vysoký výskyt dezinformácií a bludov o queer živote a ľuďoch.
Na aké typy vystúpení sa teda návštevníci Queer Time môžu tešiť?
Na QT je krásne, že často ani sami netušíte, na čo idete (smiech). Každá show je jedinečná, keďže performeri svoje vystúpenia pravidelne obmieňajú alebo prispôsobujú téme. Tešiť sa určite možno na skvelú zábavu, lavínu emócií, úžasnú atmosféru a nezabudnuteľné zážitky.
Očakávaj nápadité kostýmy, vtipné slovo i spev, tanec, divoké účesy a líčenie, spontánnosť i manierizmus, paródiu, lip-sync, divadlo aj ničím nedefinovanú performance. V bohatej zostave sa predstavia začínajúce aj etablované umelkyne a umelci, ktorí búrajú stereotypy o rodovej identite, sexuálnej orientácii či hraniciach sebavyjadrenia.
Vieme o tebe, že sa roky venuješ tancu, v rámci show vystupuješ ako Luc Avedon. O koho ide?
Štýlu show dance sa venujem už od detstva a napriek tomu, že ma naplno pohltila cesta filmára, láska k umeniu ma stále ťahá na divadelné dosky. Časť mojej duše vždy milovala kabaret. Muzikály, ako Chicago či Moulin Rogue, sú tými krásnymi iluzórnymi svetmi, ktoré sú mi veľmi blízke. Práve na ich základoch sa zrodil Luc Avedon, teda moje „kabaretné ja“.
Hľadal som cestu, ako oddeliť svoj režisérsky život od života performera a našiel som ju v Lucovi. Cez deň som Lukáš Vízner, večer na pódiu Luc Avedon. Takto si môžem byť performatívnym kabaretným umelcom aj profesionálnym režisérom a užívať si to najlepšie z oboch svetov.
S akými reakciami sa po showke stretávaš?
Diváci väčšinou ďakujú za umelecký zážitok, chvália nám kostýmy alebo výkon. Niektorí za nami už pravidelne dochádzajú z Bratislavy či východného Slovenska, je krásne vidieť ich zápal a záujem.
Queer aj hetero publikum nám často vraví, že ich naše umenie fascinuje, hoci by si na to sami netrúfli. Svojím spôsobom počas show zabúdame všetci, diváci aj my umelci, na svoje starosti, a prenášame sa do úplne nových svetov. Vytvárame ilúziu sveta plného trblietok a farieb, v ktorom môže byť každý samým sebou — alebo kým len chce.
Venuješ sa aj scenáristike a réžii, naposledy si mal pod palcom sci-fi film Posledná. Ako veľmi bolo náročné natočiť v našich podmienkach krátkometrážny sci-fi film?
V našich podmienkach platí, že ak nemáš peniaze, musíš mať čas. Ak to prijmeš, vieš aj u nás natočiť krátkometrážny sci-fi film… Situácia na Slovensku je taká, že ak chceš natočiť niečo náročnejšie na produkciu, na financovanie máš k dispozícii len málo zdrojov.
„Kraťas“ nemá finančnú spätnú väzbu ako celovečerný film z distribúcie, nie je zárobkový, čo ho robí nezaujímavým pre investorov. Na školskej pôde dostávaš zadania, ktoré strihajú krídla pri autorskej tvorbe a k veľkým peniazom sa mladí filmári dostanú ojedinele.
Takže si musíš skúsenosti nazbierať sám. Platí pravidlo: Nedostal si príležitosť, tak si ju vytvor sám. Pri správnej dávke šikovnosti a uskromnenia sa vieš film vyskladať zo spoluprác a „za barter“. Stojí to viac energie, ale dá ti to voľný priestor na tvorbu bez zadaní a obmedzení. Priestor na skutočne slobodnú tvorbu.
Čo v rámci filmariny chystáš tento rok? Trúfol by si si aj na celovečerný debut?
Aktuálne dokončujem môj tretí krátkometrážny film Dokonalosť sama, ktorý patril medzi tie produkčne náročnejšie. Premiéru bude mať už v júni. Popri tom dokončujem dva scenáre, z ktorých vznikne dokument a hraný krátkometrážny film, budú výstupnými dielami môjho magisterského štúdia. Spolu s tímom EMEDI productions pripravujeme aj celovečerný film, aktuálne sme v štádiu písania scenára. Môžem prezradiť, že sa budeme zaoberať aj otázkami a témami z queer prostredia.
Pracuješ aj pre bratislavskú galériu Fog, v ktorej bude do 20. mája výstava talentovanej Elišky Sky. O čo ide?
16. marca sme vo Fogu otvorili výstavu s názvom Veľkolepé stretnutia, ktorá predstaví kurátorský výber z fotografickej tvorby českej umelkyne Elišky Sky. V jej svete surrealistických snov a rôznorodosti krásy je vítaný každý, jej fotografie sú plné epických stretnutí so svetlom, miestami a ľuďmi.
Žije sa ti na Slovensku ako queer umelcovi dobre? Ako vnímaš útok, ktorý sa odohral v Bratislave?
Teroristický čin na Zámockej otriasol základmi bezpečnosti, ktoré si queer komunita roky budovala. Zasiahlo to mňa aj moje okolie. Mnohí ten boj vzdali a sťahujú sa do zahraničia kvôli pocitu bezpečia. Ľudsky ich chápem, no nemyslím si, že Slovensko je nebezpečná krajina. Nebezpečná je len hlúposť, ktorá roky zaplavuje verejný priestor.
Žiaľ, Slovensko bolo roky okrádané, aktuálne pripomína cirkusovú estrádu a nečakám, že sa to zo dňa na deň zmení. Existujú však majáky nádeje, ktoré dokazujú, že aj život na Slovensku môže byť ľudský, láskavý, cieľavedomý, dobrosrdečný a odhodlaný meniť veci k lepšiemu. Jedným z nich je pani prezidentka Zuzana Čaputová.
Vzájomný rešpekt a ľudskosť patrí aj do menších slovenských miest, kde žijú aj iní ľudia, žiaľ, často sa boja prejaviť a byť sami sebou. Na konci dňa sme všetci ľudské bytosti a nikto z nás tu nie je naveky. Mali by sme sa snažiť o zmenu k lepšiemu, aby sa aj generácie po nás cítili prijaté a v bezpečí.
Dokážu podľa teba Slováci oceniť queer umenie a kultúru vo všeobecnosti?
Myslím si, že dokážu, ak sú otvorení ju prijať. Umenie dokáže oceniť len otvorená myseľ a tá nemá s národnosťou nič spoločné. Chcem veriť, že väčšina našincov vníma skutočné svetové umenie a nevidím dôvod, prečo by to malo byť s queer umením inak.
Problém skôr je, že množstvo Slovákov o existencii queer (sub)kultúry a jej validite ani len netuší. Ale to je tak, keď si okolo seba vystaviaš dvojmetrový múr, nevidíš východ ani západ slnka, ani nekonečný oceán, ani dúhu. Keď múr zbúraš, možno sa ti tá záplava farieb zdá krásna a výnimočná. A možno aj nie (smiech). Ale na to neprídeš, ak tú prvú tehlu nerozbiješ.
Zdieľať na