#Pôvodne ju vietor zavial k herectvu a dizajnu, stále ju to však ťahalo aj inam. Ocitla sa preto na cirkusovej škole v Estónsku a bola to láska na celý život. Helena Škovierová založila prvú cirkusovú školu aj na Slovensku. Samozrejme, že sme boli zvedaví a museli sme ju vyspovedať.
Tvrdíte, že si žijete svoj detský sen. Odkedy ste snívali o tom, že si založíte školu cirkusu?
Na VŠMU som študovala bábkoherectvo, kde som sa dostala do kontaktu s rôznymi formami umenia, venovala som sa improvizácii a tancu. Neskôr som objavila nový cirkus, ktorému som sa chcela venovať. Moderný cirkus je spojením divadla a klasického cirkusu, čo ma zaujalo. Na Slovensku dovtedy ešte nový cirkus neexistoval, preto som sa rozhodla ísť vzdelávať do zahraničia.
Dostala som sa do cirkusovej školy v Estónsku, kde som pôsobila ako dobrovoľníčka. Jeden kamarát bábkoherec mi hovoril, že by sme časom mohli založiť divadelno-cirkusovú školu. Celý čas som to mala v hlave, chcela som však najskôr zistiť, ako mám vzdelávať v cirkuse druhých ľudí. Pôvodne som nepredpokladala, že pôjde o moju hlavnú činnosť, skôr som to chcela robiť popri divadle a bábkoherectve.
Čo pre vás osobne znamená cirkus, ktorému sa venujete? Prešiel veľkým vývojom, už nejde len o nejakú skupinu artistov, ktorí cestujú.
Nešla som starou cestou, na Slovensku ľudia ani nevedia, že niečo takéto existuje. Nepracujeme so zvieratami, ide skôr o tím cirkusových umelcov. Pre veľa ľudí je cirkus tradičný – v šapitó, so zvieratami a efektovými číslami. Na novom cirkuse ma fascinovalo, že začal byť umením, oveľa hlbším. Stal sa jazykom umelcov, ktorí chcú niečo povedať, a nielen ukazovať náročné triky.
Prečo ste nezostali v zahraničí, ale vrátili ste sa naspäť na Slovensko?
V Holandsku som si uvedomila, že sa chcem vrátiť na Slovensko. Vedela som, že ak sa rozhodnem žiť v zahraničí, tak zo Slovenska opäť odíde niekto, kto by tu mohol niečo naštartovať. Ak by sme odišli všetci, tak sa naša krajina nepohne ďalej. Bola som si istá, že sa musím vrátiť, hoci sa tu nový cirkus budoval oveľa ťažšie.
Aké máte ohlasy na cirkusovú školu?
Prevažne sa k nám dostanú pozitívne ohlasy. Zrkadlí to aj návrat našich fanúšikov, ktorí sa u nás cítia dobre. Veľa žiakov je s nami roky a aj keď sa venujú nejakej inej profesii, tak umenie, ktorému pestovali u nás, rozhodne niekde zužitkujú.
Keď sme vystupovali na cudzineckej polícii pre deti, tak sme mali pozitívne ohlasy nielen od detí a ich rodičov, ale aj pracovníkov polície. Oni im nakúpili sladkosti, no my sme im vylúdili úsmev na perách, smiech a zdá sa, že aj úprimnú radosť.
Helena sa do estónskej cirkusovej školy dostala po štúdiu bábkoherectva na VŠMU a keramického dizajnu na ŠÚV v Bratislave. Neskôr sa vrátila na Slovensko, kam chcela priniesť moderný cirkus, ktorý tu v tom čase neexistoval. Je jednou zo zakladateliek cirkusovej školy Cirkuskus a venuje sa vzdušnej a párovej akrobacii, klauniáde a občas ju môžeš vidieť aj na chodúľoch. Od roku 2013 učí deti aj dospelých.
Ako funguje vaša škola, musia si študenti vybrať konkrétnu oblasť, ktorej sa chcú venovať a v nej sa potom ďalej budú zdokonaľovať – napríklad žonglovanie, vzdušnú akrobaciu, triky s ohňom a podobne – alebo môžu skúsiť všetko, ak sú šikovní?
Deti môžu absolvovať kurzy multicirkusu, kde ich učíme všetky tieto disciplíny, aby mali celkový prehľad. Samozrejme, časom sa špecializujú, veľakrát si konkrétnu disciplínu vyberú postupne sami.
Ktorá z týchto oblastí je najťažšia?
Veľmi to závisí od samotného človeka. Pre mňa je najťažšie žonglovanie, ale je to rôzne. Niektoré deti sa naučia žonglovať hneď, iným zas ide lepšie vzdušná akrobacia, každý to má inak.
Máte aj starších žiakov?
Dospelí môžu absolvovať kurzy od 15 rokov, hornú hranicu určenú nemáme. Disciplíny však máme rozdelené, neučíme všetko. Ponúkame kurzy vzdušnej akrobacie pre začiatočníkov, pokročilých, kurz žonglovania, kurz umenia ohňa, kurz balansu a kurz párovej a skupinovej akrobacie.
Mali sme dokonca na kurze vzdušnej akrobacie aj pani, ktorá mala 57 rokov, kurz žonglovania zas, už asi štvrtý rok po sebe, navštevuje pán po sedemdesiatke. Takisto sme spolu s organizáciou Seniori v pohybe ponúkali aj kurz žonglovania pre seniorov. Takisto som spolu s organizáciou Seniori v pohybe ponúkala aj kurz žonglovania pre seniorov.
Na základe čoho vyberáte adeptov na profesionálne predstavenia?
To, či sa niekto stane členom nášho tímu, závisí nielen od chcenia, ale aj praktických zručností a schopností. Samozrejme, že sme otvorení, ale niekedy musia ľudia na sebe ešte viac zapracovať.
Existujú aj takí ľudia, ktorým vyslovene cirkusové umenie nejde?
Zatiaľ som sa s tým ešte nestretla, nikdy som nemala človeka, ktorý by nemal talent absolútne na nič. Je pravda, že niektorí sú na javisku uzavretí, ale my sa s tým snažíme pracovať. Nikdy som nikomu nepovedala, že by sa v živote nedostal na javisko, skôr mu ukážem, na čom by mal viac zapracovať.
Ste iba tím akrobatov a cirkusantov, nemáte k dispozícii zvieratá. Aký máte názor na bežný cirkus so zvieratami?
Mám zaujímavú skúsenosť s takýmto tradičným cirkusom. Jeden český cirkus raz potreboval akrobatku za málo peňazí. Chcela som si to vyskúšať na týždeň. Išlo o veľmi absurdnú skúsenosť, pretože títo cirkusanti žijú úplne inak, majú rodinnú komunitu, sú veľmi uzavretí a majú svoj štýl. Okrem postele mi nevedeli zabezpečiť záchod ani sprchu, čo bol pre mňa absolútny šok.
Potom som ešte získala prácu v talianskom cirkuse, ako principálka, uvádzačka. Mohla som s nimi trénovať, čo bolo pre mňa zaujímavé, ale neplánovala som ostať dlho, ide o veľmi tvrdú prácu, v čom týchto cirkusantov obdivujem. Musia postaviť stan, postarať sa o zvieratá, kostýmy a podobne. Mňa táto cesta neláka, rada som sa vrátila načas ku koreňom, aby som videla, ako takýto život funguje. Viac ma však zaujíma nový cirkus ako umenie.
Stalo sa vám niekedy, že by ste počas vystúpenia spadli, nebodaj sa zranili?
Áno, raz som na vystúpení zle spadla. Snažila som sa spraviť jeden trik dych vyrážajúco, aby vyzeral nebezpečne – na poslednú chvíľu som sa chcela chytiť tyčky, čo sa mi nepodarilo, takže som spadla. Našťastie sa mi nič nestalo, avšak vždy si treba dávať pozor a byť pripravený na všetko. Najdôležitejšie je byť mentálne prítomný.
Existuje tu nejaký priestor na stres? Predsa, ten nebezpečenstvo dokáže ešte zhoršiť.
Občas je nervózny každý, no ja našťastie nebývam často. Väčšinou som v poriadku, avšak tréma je normálnou súčasťou vystúpenia, aj keď sa cirkusu venujete mnoho rokov. A ak sa niekomu potia ruky, môže použíť magnézium, aby sa mu nešmýkali. Magnézium totiž pot vysuší.
Máte v cirkuse podporu aj od blízkych a rodiny?
Mám šťastie, že som nikdy nebola vychovávaná rodičmi, ktorí by odo mňa niečo konkrétne vyžadovali. Nikdy som nepociťovala tlak, aby som veľa zarábala. Môj otec je matematik, mama fyzička, ale nikdy odo mňa neočakávali, že budem vedkyňou. Radšej chceli, aby som ja, aj moji súrodenci robili to, čo nás baví.
Napriek tomu, že si nikto z rodičov nevysníval, aby som robila cirkus, tak ma podporovali. Môj otec je strašne kritický, divadlo ho veľmi nezaujímalo. Keď som vystupovala na jeho špeciálnej konferencii, tak mi s hrdosťou povedal, že predstavenie bolo vynikajúce. On je veľmi náročný, napriek tomu vie oceniť moje umenie, čo si veľmi vážim. Moja mama ma veľmi podporuje, nechýbala ani na jednom mojom predstavení.
Keďže sa venujete aj klauniáde, je vám humor prirodzený?
Asi áno, aj keď by som sa nenazvala veľmi vtipnou osobou. Klaun však nemusí byť vtipný v tom zmysle, že sype zo seba vtipy. Klaunom môže byť aj absolútny introvert a môže nájsť klauna vo svojom vnútri. Na klaunovi sa nemusíte od začiatku do konca smiať, aby ukázal svoju kvalitu. Je na ňom pekné to, že dokáže ukázať pravú emóciu a čistotu svojej duše.
Klauniáda je práca s vnútornou psychikou, navyše veľmi ťažká. Musíte odhaliť svojho vnútorného klauna a pracovať so svojou nevinnou detskou dušou. Klaun musí byť otvorený, zvedavý a musí všetko riešiť oveľa zložitejšie, čo prináša divákovi úsmev na tvári. Je to veľká oslobodzujúca hra.
Prečo oslobodzujúca?
Po vystúpení nastáva veľká katarzia. Tým, že dávate zo seba veľmi veľa energie, tak ide aj o celkom náročné predstavenie. Zároveň ma to však obohacuje a vymieňam si s divákmi energiu – komunikujem s nimi a mám s nimi priamy kontakt. Či už s deťmi alebo dospelými. Dospelí sa pri mne vracajú do detstva a zažijú, čo im chýbalo, alebo to mali a vrátia sa k nemu.
Zvyknú vám diváci po predstavení ďakovať?
Áno, napríklad na festivale Pohoda, kde sme mali väčší kabaret. Diváci nám vraveli, akú mal kabaret skvelú myšlienku a že celé predstavenie malo výpovednú hodnotu pre viaceré, mladé aj staré generácie. Zobrazovali sme tu ľudí, ktorí žijú v ´dvojdimenziálnom´ svete a chýba im spoločnosť. Aj keď vystupujem len so svojím číslom, diváci mi veľakrát povedia, že sa ich vnútorne veľmi dotklo.
Zdieľať na
Zdieľaní