#Mentálna anorexia je vážne psychické ochorenie, ktoré sa spája s poruchami príjmu potravy. Ariana Kolářová ňou trpela od štrnástich, ale časom sa rozhodla liečiť. Na Instagrame má takmer 20-tisíc followerov, s ktorými zdieľa svoj príbeh a skúsenosti počas boja s týmto zákerným ochorením. Všetkým sa snaží ukázať, že by mali milovať svoje telo, ktoré nie je iba číslom na váhe. Prešla však dlhou cestou, kým si opäť vybudovala vzťah k jedlu.
U Ari to začalo úplne nevinne, snažila sa kontrolovať, čo je, vynechala niektoré potraviny a časom si počítala kalórie a cvičila. Neskôr sa začala báť tukov a sacharidov, nakoniec to prešlo do fázy, keď prijala okolo tisíc kalórií denne. To je pre dieťa vo vývine extrémne nízke číslo. Rapídne schudla, čo si jej rodina začala všímať.
„Každého, kto mal pochybnosti, som odstavila tým, že robím to najlepšie pre svoje telo, čomu som aj, bohužiaľ, verila. Pamätám si, ako mi babička hovorila, že som veľmi schudla a vyliezajú mi kosti. Samozrejme, že som po nej hneď vyštartovala a odsekla som jej, že mi to nepomáha, čo ma spätne štve. Keďže som takto hnusne reagovala, rodina sa do mňa prestala starať,“ spomína.
V rozhovore nám prezradila, čo zažívala počas anorexie, ako ju ochorenie zmenilo, akým spôsobom by sme mali komunikovať s človekom, ktorý trpí poruchami príjmu potravy, a čo sama robí pre to, aby do toho celého opäť nespadla.
Kedy si sa začala viac obmedzovať v jedle a prečo?
Začalo to už v lete na prelome ôsmej a deviatej triedy, mala som asi štrnásť rokov, keď ma mamka vzala k čínskej liečiteľke, ktorá mi prezradila, že by som mala vynechať mlieko živočíšneho pôvodu. Odvtedy som sa začala viac zaujímať o to, čo jem, čítala som si zloženia potravín a zo dňa na deň som úplne vynechala mlieko.
Neskôr som si myslela, že mám väčšie stehná a tuk na bruchu, preto som cvičila a dokumentovala som si progres, avšak v tomto čase som ešte normálne jedla. Zlom prišiel počas pandémie, keď som bola zavretá doma a začala som si dávať väčší pozor na to, čo jem. Zmenšila som porcie, počítala kalórie, bála som sa sacharidov a tukov, pretože som si myslela, že sa z nich hrozne priberá.
Striktne som si určila časy, počas ktorých som mohla jesť – ráno som jedla väčšinou iba jogurt s ovocím alebo menšiu porciu ovsenej kaše. Desiatu som nejedla a obed som mala najskôr o pol dvanástej. Vedela som, že čím skôr sa najem, tým skôr budem mať hlad, preto som sa ho snažila odďaľovať. Na obed som jedla prevažne zeleninu s mäsom na vode, olej som používala minimálne.
Nejedla som žiadny cukor, dokonca ani kyslé uhorky, aj keď ich veľmi obľubujem. Zhruba okolo tretej som mala olovrant, väčšinou jablko. Najskôr o piatej som jedla večeru a po šiestej som už nejedla, verila som totiž, že po šiestej hodine večer sa priberá.
Ako si to mala s cvičením?
Našťastie, to s tým cvičením nebolo až také drastické. Vedela som, že musím mať nejaký rest day. Cvičila som aspoň hodinu denne, ale keďže som veľmi málo jedla, tak to bola pre moje telo veľká záťaž. Zároveň som si vyhľadávala informácie o kalóriách, stiahla som si kalorické tabuľky a jedla som asi iba tisíc kalórií denne, čo je extrémne málo pre dieťa vo vývine.
Keďže si mala taký nízky príjem, tak si musela rapídne schudnúť. Rodičia či priatelia si nevšimli takúto obrovskú zmenu?
Zo začiatku sa mi spevnila postava, avšak časom to bolo vidieť. Odmalička som mala väčšie stehná a zadok, po čase som mala medzeru medzi nohami (takzvaný thigh gap) a úplne ploché brucho. Stále som však nebola rapídne vychrtlá ako extrémne anorektičky.
Každého, kto mal pochybnosti, som odstavila tým, že robím to najlepšie pre svoje telo, čomu som aj, bohužiaľ, verila. Pamätám si, ako mi babička hovorila, že som veľmi schudla a vyliezajú mi kosti. Samozrejme, že som po nej hneď vyštartovala, čo ma spätne štve. Odsekla som jej, že mi to nepomáha.
Mala si predtým rada svoje telo?
Áno, myslím si, že aj to bol dôvod, prečo som sa z anorexie dostala celkom rýchlo. Nikdy som nepociťovala nenávisť k svojmu telu, ani som mu nechcela ubližovať. Zo začiatku som chcela byť iba zdravá, časom som sa však porovnávala so ženami na Instagrame.
Aká bola reakcia rodiny, blízkych a okolia, keď zistili, že máš poruchy príjmu potravy?
Mamka o mojom ochorení ani nevedela. Povedala som jej to asi až po roku a pol, ako som sa začala liečiť.
Ako je možné, že si nič nevšimla, keď si bola tínedžerka a bývala si stále u rodičov?
Myslím si, že je to preto, lebo v tejto téme nebola vzdelaná. Vyrástla v dobe, keď sa poruchy príjmu potravy neriešili a nerozprávalo sa o nich. Tušila, že existuje niečo ako anorexia, ale nepoznala jej príznaky. Navyše, ja som veľmi tvrdohlavá, všetko som si vedela odôvodniť. Bola som presvedčená, že viem, čo robím a je to v poriadku. Ja jej to však nezazlievam.
Robila si tie klasické „opatrenia“ ako ľudia s PPP? Nosila si väčšie oblečenie, zakrývala si postavu, aby si okolie nič nevšimlo?
Presne. Navyše, rodičia si to, že ich dieťa trpí poruchami príjmu potravy, nechcú priznať. Veria klamstvám dieťaťa, než aby si priznali, že ich dieťa má problém a trpí. Myslím si, že aj toto zohrávalo veľkú úlohu. Stojím si za tým, že pre okolie či blízkych je to ešte náročnejšie ako pre samotného človeka, ktorý trpí anorexiou.
Okolie by malo pamätať na to, že jediné, čo tento človek potrebuje, je ich podpora. A aby im ukazovalo dobrú cestu. Netreba však človeka do ničoho tlačiť. Môžete dieťa donútiť jesť, ale ono si nájde spôsob, ako sa jedlu vyhnúť. Je potrebné zmeniť nastavenie v hlave a človek sa sám musí chcieť uzdraviť. Bohužiaľ si však mnoho pocitov z tohto obdobia nepamätám.
Nespomínaš si teda, či si dostávala nejaké narážky na postavu?
Zopár áno, naoko som to prehliadala, ale veľmi mi to vŕtalo v hlave. Prestala som vnímať samu seba a vnímala som sa iba cez chudnutie. Myslela som si, že mám väčšie bruško, tuk navyše, že som ťažká, a preto veľmi dupem.
Nikto mi však nikdy nepovedal, že som hrozne tučná a musím schudnúť. Chudla som kvôli vlastnému presvedčeniu v hlave. Pred anorexiou som mala 13 rokov a 56 kíl, čo je to na tento vek a vzhľadom na moju výšku v poriadku. Myslela som si však, že som hrozne ťažká, takže musím schudnúť.
Pamätáš si, akým spôsobom si riešila jedlo?
Vždy som mala v hlave kalkulačku – čo, koľko a kedy budem jesť. Namiesto jablka som videla počet kalórií. Neskôr som si pozerala na Instagrame videá typu Čo som dnes jedla a Cheat day videá, v ktorých ľudia jedli aj 10-tisíc kalórií denne.
Povedala som si, že takéto jedlo ja nebudem môcť jesť, tak sa naň aspoň pozriem na videu. Zároveň som si vybudovala návyk škrípania zubami, pretože som bola pri týchto videách veľmi hladná a to mi zostalo doteraz. Akonáhle mám hlad, tak zatínam čeľusť a škrípem zubami. Telo mi dáva signál, že má hlad.
Viem, že si si prešla dlhou cestou, počas ktorej sa ti vrátila láska k jedlu, teraz už anorexiu nemáš, nebojíš sa však, že do nej opäť spadneš?
Stojím si za tým, že z porúch príjmu potravy sa stopercentne nikdy nevyliečiš. Prirovnávam to k alkoholizmu – alkoholik tiež celý život abstinuje a časom môžu prísť náročnejšie životné obdobia, keď má tendenciu opäť spadnúť do zlých návykov.
Rovnako je to aj s anorexiou. Teraz som však úplne niekde inde, zapracovala som na svojom sebavedomí, na vnímaní samej seba, nastavení v hlave a stále si pripomínam, aké to bolo, keď som mala anorexiu. Viem, že mi už žiadna váha, vzhľad či tehličky na bruchu nestoja za to, aby som prišla o menštruáciu, bola neustále unavená a nebola sama sebou.
Anorexia ma obrala o moju povahu – normálne som energetická a extrovertná, počas choroby som bola, naopak, neustále unavená, podráždená a nechcela som nikoho vidieť. Prišla som o kamarátov, pretože som ich od seba odháňala. Je to strašné, lebo vtedy najviac potrebuješ podporu známych či rodiny.
Kto ti v najťažších časoch poskytol najväčšiu podporu?
Moja najlepšia kamarátka, ktorá však býva asi dve hodiny autom odo mňa, čo je dosť ďaleko. Jej jedinej som sa zverila, keď som mala výčitky z jedla alebo som riešila svoju postavu. Zo začiatku chcela chudnúť so mnou, ona však k tomu mala zdravý prístup. Keď sme boli spolu, pomáhala mi aj tak, že ma podporovala v tom, aby som sa najedla.
Paradoxom je, že ja som vždy milovala jedlo. Hovorila som si, že nikdy nemôžem mať poruchu príjmu potravy, pretože milujem jedlo. To sa však absolútne nevylučuje. Navyše, aj veľa ľudí na Instagrame začína vetu Milujem jedlo, ALE…
Mamka hovorí, že vo výsledku bolo lepšie, že som to riešila so svojou najlepšou kamarátkou, pretože rodičia do podobných problémov veľmi zapájajú emócie a nevedia myslieť racionálne. Preto si myslím, že bolo lepšie, ak mojou dôvernou osobou bola kamarátka. Mamka by si to mohla príliš vyčítať.
Ako by sme mali komunikovať s človekom, ktorý trpí poruchami príjmu potravy?
Určite sa snažte vzdelávať, aj keď nevidíte zatiaľ žiadne príznaky. Deti by ste mali predovšetkým učiť, aby nekomentovali vzhľad iných, pretože nikdy neviete, čo komu môže ublížiť. Ak si už všímate prvé príznaky, tak na tohto človeka netlačte, opatrne sa ho pýtajte, ako sa cíti, ako to má s jedlom a podobne.
Dôležitá je však fáza anorexie. Ak sa osoba dostane do hlbšej fázy, tak sa viac bráni, všetko popiera a je hnusná. Rodič nesmie riešiť tento problém s veľkými emóciami, pretože z dieťaťa hovorí porucha. Ak vám odmieta povedať o svojich pocitoch, tak to skúšajte napríklad takto – poď si s nami dať večeru. A vzdelávajte – napríklad že máme zemiaky, ktoré sú zdravé, majú plno vitamínov a sú veľmi výživné.
Hlavne, netlačte dieťa do jedla. Nekomunikujte spôsobom – neodídeš od stola, pokiaľ to nezješ. Skúste to napríklad takto – poďme sa spoločne najesť a porozprávajme sa spolu. Prípadne vyhľadajte nutričného špecialistu. Skúste mu tiež nenápadne poslať video ľudí, ktorí rozprávajú o poruchách príjmu potravy či podporujú sebalásku a uzdravenie.
Keďže ma mamka viedla k tomu, aby som pracovala s vlastnou hlavou a neutekala pred problémami, ale ich riešila, tak som sa z anorexie dostala celkom rýchlo. Verím tomu, že deti, ktoré vyrastajú v komplikovaných prostrediach, chcú takýmto spôsobom odviesť myšlienky od svojich problémov.
Chcem podotknúť, že nie som psychologička, toto som spozorovala na sebe a ľuďoch s poruchami príjmu potravy, ktorí so mnou zdieľajú svoje príbehy. Vďaka mojim radám sa jedno dievča rozhodlo uzdraviť, ďalšia sa tiež snaží bojovať s chorobou, preto sa snažím s týmito ľuďmi rozprávať, pretože ma ich príbehy zaujímajú.
Ako sú na tom ľudia s poruchami príjmu potravy, s ktorými komunikuješ?
Majú síce podobné príznaky, avšak každý príbeh je iný. Aj keď vo výsledku trpia rovnakou chorobou, tak priebeh je veľmi individuálny. Bohužiaľ, nemám šablónu, čoho by sa mal človek držať, aby sa uzdravil. Niekomu stačí ukázať, že má problém či kroky, ktoré musí podniknúť, aby sa uzdravil. Naopak, u niekoho to je práca so psychikou či nastavením, takže musí podstúpiť sedenie u psychológa, terapie a je to veľmi dlhá cesta.
Akým spôsobom sa im snažíš poradiť?
S tými dvomi dievčatami, ktoré som spomínala, som mala párkrát aj hodinové telefonáty, dokonca som si volala aj s mamkou jednej z dievčat, vďaka čomu som mohla zistiť, ako to berú rodičia. Je skvelé, že dotyční môžu chodiť k psychológovi aj s rodičmi.
S ostatnými si píšem na Instagrame, nahrávam im hlasovky, kde zdôrazňujem, že uzdravenie naozaj stojí za to, že nemusia mať výčitky, že nie je slabosť vyhľadať pomoc. Určite by mali vyhľadať pomoc, je v poriadku to riešiť so psychológom aj rodičmi. V mnohých prípadoch totiž rodičia o tom ani nevedia.
Rovnako sa im snažím zdôrazňovať, že jedlo nie je nepriateľ, že potrebujú jesť a založila som aj skupinu na Instagrame s asi 50 ľuďmi, kde si navzájom radíme a vyjadrujeme svoje pocity a navzájom sa podporujeme. Okrem toho hovorím o PPP aj vo videách či príspevkoch na Instagrame.
Vieš, v akom štádiu sú tieto dve dievčatá, s ktorými si komunikovala?
Jedna z nich konečne po pol roku začala poriadne jesť a pribrala asi sedem kíl a dostala sa na pôvodnú váhu. Stále však nejde o zdravú váhu, ale aspoň nie je v rapídnej podvýžive.
Tá druhá má momentálne ťažšie obdobie, ale stále sa jej snažím pripomínať, že i ťažšie chvíle patria k tomu, ale je dôležité ich vydržať. Ona má informácie o chorobe, je múdra, avšak zlý hlas v hlave je silnejší ako ten dobrý. S ňou ešte stále pracujeme, ale myslím si, že o chvíľu to bude na dobrej ceste. Mnoho dievčat v skupine je vďaka mojim príspevkom aj podpore iných na tom oveľa lepšie. Napríklad si dali po sto rokoch pizzu, čo ma skutočne poteší.
Aby sme nerozoberali len negatívne stránky ochorenia, vidíš v ňom aj nejaké pozitíva?
Áno, oveľa viac si napríklad vážim menštruačný cyklus. Okrem toho som prijala samu seba a mám sa rada taká, aká som. Stále sa snažím zlepšovať či pracovať na svojej postave, ale už to nerobím so zámerom len schudnúť, ale kvôli tomu, že pohyb ma baví a jedlo mi chutí.
Takisto som zistila, čo chcem robiť v budúcnosti, pretože som si dokončila záverečné skúšky nutričnej špecialistky. Spravila som si asi trojmesačný kurz a plánujem ísť na veľkú konferenciu o poruchách príjmu potravy, rovnako si chcem dokončiť aj ďalší kurz o tejto téme. Raz by som chcela byť aj peer konzultantkou a nutričnou špecialistkou zameranou na poruchy príjmu potravy a pomáhať ľuďom.
Momentálne vytváram už aj web zameraný na pacientov a chcela by som robiť pravidelný koučing bez jedálničkov, pretože tie sú obmedzujúce a veľakrát vedú k zlému mindsetu. Posnažím sa jednoducho týmto ľuďom ukázať, že to ide aj inak.
To je veľmi pekné, že ťa k tomu sčasti doviedla aj komunita na Instagrame. Držím ti teda palce, nech to vyjde a nech pomáhaš aj ďalším ľuďom.
Ďakujem. Len tento rok som zmaturovala a netušila som, čo budem robiť. Chcela som sa venovať marketingu na sociálnych sieťach, avšak som veľmi rada, že som na vysokú s týmto zameraním nešla, pretože viem, že by ma to nebavilo. Preto som si dala pauzu a spravila som si kurz.
Momentálne sa už nekontroluješ v jedle či v cvičení, ukazuješ ľuďom na Instagrame, že číslo na váhe nie je podstatné. Čo robíš pre to, aby si do ochorenia opäť nespadla?
Ono sa to môže opäť vrátiť. Pred rokom som mala kolaps, pričom som si myslela, že som sa z anorexie už dostala. V tomto čase som začala chudnúť kvôli jednému zápasu, pretože sa venujem bojovému športu. Schudla som asi šesť kíl za dva mesiace, ale asi iba štyri kilá čistej váhy a dve kilá som spravila na vode.
Nebolo to až také drastické, pretože som sa snažila jesť úplne normálne, ako keď som nechudla, len som pridala viac tréningov. Posledný týždeň sa to, bohužiaľ, neobišlo bez menšieho hladovania. Navyše, týždeň po zápase som nedokázala prestať jesť a večer som plakala pred spaním a bála sa, že budem tučná. Vrátili sa mi všetky tieto myšlienky a bola som z toho zúfalá.
Rozprávala si sa o týchto svojich pocitoch aj s blízkymi? Ak by si náhodou do toho opäť spadla, aby sa ti snažili čo najrýchlejšie pomôcť?
Áno, už som to povedala aj svojmu priateľovi, ktorý sa mi snažil pripomínať, že som krásna a stále budem krásna aj s pár kilami navyše. Toto obdobie trvalo asi mesiac či dva. Mala som totálne depresie a bola som bez života. Pýtala som sa samej seba, či budem ešte niekedy opäť šťastná a či sa budem opäť tešiť zo života. Našťastie som si každý deň pripomínala, že bude dobre a že musím viac jesť počas dňa, aby som sa večer neprejedala.
Hovorila som si – rob všetko pre to, aby si sa cítila dobre, choď na prechádzku, nebuď iba na mobile a podobne. Vďaka tomu som sa z týchto myšlienok opäť dostala. Potom sme odleteli do Thajska, kde som jedla intuitívne – ješ, keď máš hlad, ale prestaneš, keď si sýta. Vďaka kolapsu som sa dostala tam, kde som vždy chcela, jedla som intuitívne. Áno, mám dni, keď zjem štyri veľké jedlá, ale potom mám dni, keď nepotrebujem toľko veľa jedla.
Kedy by sme mali už spozornieť, či naši blízki, alebo známi už netrpia poruchami príjmu potravy?
Kontrolovanie jedla a kalórií by sa nemalo prehupnúť až do posadnutosti. Ak už sa títo ľudia začnú menej socializovať, vyhýbať sa spoločným obedom, schováva sa pri jedení, je im trápne jesť pred niekým druhým, alebo povedia, že už jedli, tak treba spozornieť.
Je to veľmi ošemetná situácia, pretože pokiaľ tohto človeka nepoznáme, tak nevieme, či skutočne jedol, alebo si to len vymýšľa. Ak ide o blízkeho človeka, tak pozorujte jeho chovanie a všímajte si maličkosti, ktoré sa zmenili. Nechce sa socializovať, je utiahnutý, schudol a podobne.
Aké tri základné rady by si dala ľuďom, ktorých blízki začínajú trpieť poruchami príjmu potravy, prípadne už do toho spadli?
Určite sa s nimi rozprávajte o tomto probléme, nezabúdajte ani na seba a svoje mentálne zdravie – kamarátka má problém a snažíš sa jej pomôcť, ale nemala by si zabúdať ani sama na seba. Veľakrát sa tak strašne snažíme pomôcť druhým, že zabúdame sami na seba, preto musíme riešiť dva problémy namiesto jedného.
Rovnako sa vzdelávajte v tejto téme a buďte oporou danej osobe. Práve informácie mi počas choroby chýbali, pretože som tápala, či to, čo robím, je normálne, alebo už ide o problém. Preto sa vzdelávajte nielen vy sami, ale aj kamaráta, kamarátku, ktorá trpí poruchami príjmu potravy, a otvárajte im oči. Buďte zdravým vzorom.
Napríklad, keď idete na prechádzku, len tak spomeňte – mám chuť na zmrzlinu, poďme si ju dať, nechceš tiež? Budete ukážkou toho, že to ide aj inak.
Zdieľať na
Zdieľaní