#Vtipné videá z hôr, státisíce zhliadnutí a spolupráce s outdoorovými značkami. Život influencera však zďaleka nie je len o pekných fotkách a ľahkých peniazoch. Tomáš Jamriško v rozhovore otvorene hovorí o tom, ako sa z lásky k horám stala práca, čo všetko sa skrýva za tvorbou obsahu a prečo je pre neho autenticita dôležitejšia než rýchly úspech.
Pamätáš si moment, keď si sa prvýkrát zamiloval do hôr? Bola to láska na prvý výšľap alebo si si k nim našiel cestu postupne?
K turistike som sa dostal postupne, ale jeden moment si pamätám úplne presne. Mal som asi 11–12 rokov, keď sme po dlhej dobe išli do Tatier a prešli sme trasu Téryho chata – Priečne sedlo – Zbojnícka chata. Dovtedy ma turistika veľmi nebavila, nevidel som zmysel v tom niekam ísť a vrátiť sa tou istou cestou.
Tam som však prvýkrát zažil ten „wow efekt“. Pocit, že som súčasťou niečoho oveľa väčšieho. Dokonca som vtedy otcovi povedal: „Oci, ja sa konečne cítim ako muž.“ (doteraz sa na tom smejeme).
Potom to už išlo prirodzene, začal som viac sledovať outdoorový obsah, Beara Gryllsa, National Geographic, neskôr som chodil na túry sám aj s kamarátmi. Prvé prechody hrebeňov boli síce totálne neskúsené a s 30-kilovým batohom, ale práve tam sa vytvoril môj vzťah k horám.
Zlom prišiel, keď som mal 19 rokov a prešiel som Cestu hrdinov SNP za 22 dní. Vtedy som si definitívne uvedomil, že hory budú navždy súčasť môjho života – miesto, kde nachádzam pokoj, šťastie aj dobrodružstvo.
Dnes ťa veľa ľudí pozná najmä vďaka vtipným videám a humoru, ktorým hory približuješ aj tým, ktorí by do nich inak nešli. Bol humor tvoj plán od začiatku, alebo vznikol prirodzene po ceste?
Chcel som ľuďom zdieľať moje zážitky z hôr a preniesť na nich radosť, ktorú tam zažívam. Vedel som, že ich na to musím niečím zaujať.
Keďže som sa od detstva venoval amatérskemu herectvu a vystupovanie pred ľuďmi mi bolo blízke, humor bol pre mňa úplne prirodzená voľba. Je to vlastne spojenie dvoch mojich svetov, hôr a humoru.
Takže áno, bolo v tom trochu zámeru, ale hlavne to vzniklo prirodzene. Humor k horám podľa mňa patrí, ľudia tam chodia pre radosť a tú je fajn aj rozdávať ďalej.
Kedy si si prvýkrát uvedomil, že z toho, čo robíš „len pre zábavu“, sa stáva niečo väčšie? A že ťa ľudia začínajú vnímať ako influencera?
So slovom influencer sa síce úplne nestotožňujem, skôr sa beriem ako tvorca, ale zlomový moment prišiel, keď som videl, že môj obsah má reálny dosah. Začínal som pred takmer tromi rokmi vo Švajčiarsku, kde som pracoval ako kuchár a vo voľnom čase som chodil po horách a skúšal tvoriť prvé videá.
Postupne som začal vnímať, že to ľudí baví, že ich to motivuje vyraziť do prírody a že sa s tým vedia stotožniť. A keď sa ozvali prvé outdoorové značky, vrátane ZAJO, uvedomil som si, že z hobby sa stáva niečo väčšie.
Práve spolupráca so značkami, ktoré horám a turistike rozumejú, mi dáva zmysel najviac. Vďaka nim sa dá robiť obsah, ktorý nie je len o číslach, ale najmä o inšpirácii, radosti z pohybu a o tom dostať ľudí von, tam, kam to má podľa mňa najväčší význam.
Robíš dnes influencera na plný úväzok? Ako vyzerá tvoj bežný deň, keď ho nevidíme na Instagrame alebo v Reels? Čo je tá časť práce, o ktorej sa príliš nehovorí?
Z väčšej časti ma tvorba už živí, za čo som veľmi vďačný, ale nechcem sa spoliehať len na jednu vec. Byť „iba influencerom“ vnímam ako dosť neisté, preto mám aj ďalšie aktivity.
Popri tvorbe pracujem ako tréner lezenia, počas týždňa trénujem deti na lezeckej stene v Bratislave. Skúšal som si aj prácu v médiách a som otvorený ďalším projektom.
Bežný deň je mix tréningov, plánovania a produkcie obsahu. Keďže tvorím najmä v horách a v outdoorovom prostredí, samotné natáčanie často zaberie jeden či dva dni. A potom prichádza postprodukcia, strih, výber záberov, úpravy, publikovanie. Sú to hodiny práce, ktoré navonok často vôbec nevidno.
A keď sa dá, utekám do prírody. Tam vzniká väčšina nápadov aj samotný obsah.
Téma „byť influencerom“ znie pre mnohých ako sen. Cestovanie, spolupráce, pekné fotky. Aká je však realita?
Záleží, kto si a ako to robíš. Záleží, ako si to kto nastaví. Pre niekoho to môže byť naozaj jednoduchý spôsob práce, pre iného oveľa náročnejší. Úprimne a samozrejme, bez urážky, sú ľudia, napríklad pekné dievčatá, ktoré vedia spraviť reklamu na kozmetiku z obývačky za hodinu a majú hotovo. A je to úplne v poriadku, keď im to funguje.
Zároveň treba povedať, že existuje obrovské množstvo ženských tvorcov, ktoré robia extrémne kvalitný, hodnotný a produkčne náročný obsah, často lepší než veľa mužov. Nejde teda o pohlavie, ale o typ obsahu.
Vo všeobecnosti však platí, že keď chce preraziť chalan, má to často ťažšie. Väčšinou musí ísť cez humor, skeče, edukáciu alebo náročnejšiu produkciu. Prípadne je tu fitness scéna, kde hrá veľkú rolu vizuál. A potom sme my ostatní, tvorcovia, ktorí robia špecifický obsah, testy, outdoor, cestovanie… a tam už ide o omnoho viac práce aj času.
V mojom prípade vzniká väčšina obsahu v horách, cestovanie, plánovanie, natáčanie v teréne, technika, potom dlhé hodiny strihu. K tomu náklady na presuny, výbavu a prespávanie. Často sú to celé dni práce na jednom videu. Nevnímam to ako sťažnosť. Robím to, čo ma baví a napĺňa. Len je fér povedať, že „influencer život“ môže vyzerať veľmi rozdielne, a nie vždy je to len o pekných fotkách a rýchlych spoluprácach.
Hory sú pre teba evidentne viac než len kulisa pre content. Čo ti dávajú mimo kamery? A mení sa tvoj vzťah k nim, keď ich zároveň využívaš aj pracovné?
Hory pre mňa boli láskou dávno predtým, než som začal tvoriť obsah. Nikdy to nebolo len „kvôli videám“. Samozrejme, keď tam idem pracovne, ten vzťah sa trochu mení, ale veľmi si dávam pozor, aby sa z toho nestala povinnosť alebo niečo toxické. Nechcem, aby som tam chodil nasilu bez radosti.
Našťastie sa to nedeje. Ten pocit úžasu, ktorý som zažil ako dieťa v Tatrách, mám v horách dodnes. Stále sa tam cítim maličký, nepodstatný, a presne to mi dáva obrovský pokoj a pokoru. Je to emócia, ktorú inde nezažijem. Rozdiel je len v tom, že si zážitky zachytím na kameru. Postprodukcia je už práca doma. V horách sa nesnažím nič siliť ani inscenovať, len zachytiť to, čo tam reálne prežívam.
Ak by si mal niekoho z čitateľov namotivovať na ich prvé malé dobrodružstvo, napríklad prespávačku v horách, kam by si ich poslal?
Začal by som horskými chatami. Sú ideálne pre ľudí, ktorí ešte nemajú veľa skúseností. Máte strechu nad hlavou, teplé jedlo aj bezpečie, ale stále silný horský zážitok. Klasika sú tatranské chaty ako Téryho chata alebo Chata pod Rysmi, prespávačka tam je zážitok na celý život.
Ak však chcete niečo pokojnejšie a menej preplnené, veľmi odporúčam Malú Fatru. Napríklad Chatu pod Chlebom alebo Chatu pod Borišovom (vo Veľkej Fatre). Obe sú krásne, autentické a dostupné aj pre menej skúsených turistov.
Ideálna kombinácia je dvojdňová hrebeňovka: prejsť Jánošíkovými dierami, prespať na chate pod Chlebom a pokračovať hrebeňom až do Strečna. Človek si zamaká, ale práve vďaka chate je to stále komfortné a neuveriteľne silné prvé dobrodružstvo.
Výbava dokáže v horách rozhodnúť o tom, či si výlet užiješ alebo pretrpíš. Máš tri kúsky, ktoré sú pre teba absolútne must-have a berieš ich takmer na každý trip? Prečo práve tie?
Vybrať len tri je dosť ťažké, ale ak by som musel: Glacier bunda je jednoznačne môj najobľúbenejší kúsok. Nosím ju celoročne, v lete ako zateplovaciu vrstvu, v zime ako perfektnú izoláciu pod vrchnú bundu. Neprefúkne, zvládne aj slabý dážď, je ľahká a extrémne pohodlná. Mám ich viac kusov a nosím ju nielen do hôr, ale aj bežne do mesta.
Ďalším kúskom je Litio Shield bunda (vrchná vrstva). Ultraľahká, zbaliteľná, nepremokavá a použiteľná počas celého roka. V lete ideálna proti dažďu a vetru, v zime spoľahlivá vrchná ochrana. Presne ten typ bundy, ktorý hodíš do batoha „pre istotu“, a väčšinou ho aj naozaj použiješ.
Tretia je šatka alebo čelenka. Možno nenápadná vec, ale pre mňa absolútny základ. Beriem ju na každú túru. Odvádza pot, v zime zahreje uši, je ľahká a praktická. Čiapky veľmi nenosím, toto je pre mňa ideálne riešenie. A keby som mohol pridať štvrtú vec, tak určite batoh, konkrétne Ortler 28, ktorý so mnou chodí prakticky na každý trip.
Ako vnímaš spoluprácu so značkami, ktoré sú späté s horami a outdoorom? Čo musí značka spĺňať, aby si povedal áno a vedel sa s ňou stotožniť?
Spolupráca so ZAJO je pre mňa asi najautentickejšia, akú som doteraz mal. Je to slovenská outdoorová značka a môj obsah je v podstate presne o tom istom, hory, pohyb v prírode, dobrodružstvo. Nemusím nič siliť ani štylizovať, len robím to, čo robím bežne. Preto mi spolupráce s outdoorovými značkami dávajú najväčší zmysel.
Spolupracujem aj s inými značkami mimo outdooru a vážim si to, najmä keď tým podporujú myšlienku turistiky a pobytu v prírode. Aj takáto spolupráca môže mať hodnotu, ak je urobená férovo a zmysluplne.
Základ je však vždy to isté, značka musí byť dôveryhodná a hodnotovo mi sedieť. Odmietol som spolupráce s pochybnými výživovými doplnkami, kasínami alebo projektmi, s ktorými sa neviem stotožniť, hoci by to znamenalo rýchle peniaze.
Radšej si vyberám menej spoluprác, ale takých, za ktoré sa môžem postaviť a ktoré dávajú zmysel aj mojim sledovateľom.
Čo ťa čaká tento rok? Máš v hlave nové projekty, výzvy alebo nápady, ktoré môžeš prezradiť? Plánuješ aj tento rok nejaké „crazy“ akcie v štýle extrémneho žehlenia, alebo už chystáš niečo ešte šialenejšie?
Momentálne sme s manželkou v procese prerábky bytu, takže času na veľké plánovanie bolo menej. To však neznamená, že by som nemal sny a ciele, práve naopak. Určite sa chcem opäť dostať do hôr, aj na Slovensku, aj v zahraničí. Veľmi ma láka napríklad Madeira, severské krajiny alebo návrat do Švajčiarska. A raz by som si chcel splniť sen a vyskúšať aj tie najvyššie hory sveta. Uvidíme, čo dovolí čas a financie.
Zároveň by som chcel viac pracovať s komunitou, ktorá sa okolo mňa vytvorila. Pri poslednej „crazy“ akcii sa podarilo dostať do prírody stovky ľudí, a mnohých z nich úplne prvýkrát. A to je pre mňa obrovská hodnota.
Do budúcna by som rád tento potenciál využil ešte zmysluplnejšie, spájať ľudí v horách a možno spoločne spraviť aj niečo prospešné pre prírodu. Konkrétne veci ešte nechcem prezrádzať, ale určite to nebude nuda.
Zdieľať na