#Čech Zdeněk Slouka kedysi pracoval ako farmár, neskôr sa rozhodol svoju farmu predať a vydal sa na niekoľkomesačnú plavbu na motorovom člne z Blanska až do Čierneho mora.
Svoj raft pomenoval Ferdinand, tak sa totiž volal jeho plemenný býk. Išlo o jeho veľký detský sen, preto sa 1. júna 2024 spolu s kamarátom Kurtom vydal na 3-tisíc kilometrov dlhú plavbu po piatich riekach a cez 10 štátov. Celé svoje dobrodružstvo zdieľal aj na sociálnych sieťach. A čo všetko zažil? Viac prezradil v našom rozhovore.
Zdeněk, vraj ste si týmto dobrodružstvom chceli vyčistiť hlavu. Podarilo sa to?
Farmu som nepredal preto, aby som sa vydal na plavbu do Čierneho mora. Bol to dôsledok ťažkých okolností, ktoré som zažíval od roku 2017. Prišiel som o vodičský preukaz po incidente, keď som sa bránil napadnutiu. To mi prinieslo mnoho ďalších komplikácií a policajné kontroly, keďže polícia vedela, že zo som bez vodičáka. Dostal som zákaz riadenia na desať rokov.
K tomu som dostal tri roky podmienky a 900 hodín verejnoprospešných prác, ktoré som už odpracoval. Farma sa mi nedarila predať, čelil som veľkým dlhom a keby som ju nepredal, skončil by som vo väzení za šoférovanie bez vodičáka. Samozrejme, farmu bez vodičáka nedokážete viesť. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie, pretože farma bola splnením môjho detského sna, ale nemal som inú možnosť.
Predajom som si zároveň mohol splniť iný sen – plavbu z Blanska do Čierneho mora na nafukovacom člne za sedem tisíc českých korún, iba pomocou vesiel. Táto výprava mi priniesla nielen dobrodružstvo, ale aj pocit novej slobody a začiatku.
Pred plavbou ste zažili vyhorenie, ako sa prejavovalo vo vašom prípade?
Vyhorenie sa u mňa prejavilo postupne. Zažíval som obrovské stresy – prišiel som o ženu, nemal som vodičský preukaz, hrozilo mi väzenie a čelil som obrovským dlhom. Farma sa mi nedarila predať, a všetko, čo som vybudoval, sa rozpadalo. Ocitol som sa v bode, keď som bol psychicky aj fyzicky úplne vyčerpaný. Dokonca som zvažoval, že si siahnem na život.
Zlom však prišiel, kedy som absolvoval šamanský rituál, ten mi doslova otvoril oči. Druhý deň po prebudení som cítil obrovský príval energie, nádej a chuť znova žiť. Aktivita, ako je predaj vianočných stromčekov, ktorá ma predtým ťažila, sa stala zdrojom radosti a motivácie. Tento zážitok mi ukázal, že je možné začať znova, aj keď ste na dne. Keby som to nezažil, tak by som tomu neveril.
Neskôr ste si uvedomili, že honba za peniazmi je zbytočná. Ako vnímate peniaze a prácu v súčasnosti, po tom, čo ste absolvovali plavbu do Čierneho mora?
Nešlo o to, že by som honbu za peniazmi považoval za zbytočnú, ale skôr o to, že som si uvedomil, že celý život som všetko budoval pre rodinu. Farmu som založil v 27 rokoch úplne od nuly. Otec mi zomrel, keď som mal 15 rokov, a odvtedy som bol na všetko sám.
Po škole som prevzal otcovo podnikanie v lesníctve, o šesť rokov neskôr som otvoril športový rybolov na rybníku v Mladej Boleslavi, ktorý som tri roky úspešne prevádzkoval. Ale keďže rybník bol v nájme, po troch rokoch som dostal výpoveď.
Založenie farmy bolo splnením môjho detského sna, ktorý som si plánoval už od šestnástich. Chcel som vytvoriť niečo, čo bude slúžiť nielen mne, ale predovšetkým mojej rodine a deťom. Budoval som to s láskou a dlhodobou víziou, ale okolnosti ma donútili farmu predať. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, pretože som sa tým vzdal svojho najväčšieho sna.
Dnes na peniaze pozerám inak. Chápem, že sú potrebné, ale už ich nevnímam ako cieľ, za ktorým by som sa mal hnať na úkor rodiny alebo seba. Plánujem podnikanie skôr tak, aby ma bavilo a dávalo mi zmysel. Aktuálne ma veľmi láka turistický projekt v Rumunsku, kam by som sa chcel presunúť a ktorý mi priniesla aj moja plavba po Dunaji. Zároveň sa plánujem každý rok vracať do Česka, aby som sa venoval predaju vianočných stromčekov, čo ma napĺňa.
Pre mňa je teraz dôležité robiť veci s väčším pokojom a rozvahou. Učím sa, že niekedy je lepšie menej, ale zmysluplnejšie.
Ako sa na život pozeráte teraz po plavbe, zmenilo sa niečo?
Plavba do Čierneho mora bola pre mňa kľúčovým životným momentom. Umožnila mi zastaviť sa, získať odstup a ujasniť si, čo je v živote skutočne dôležité. Predtým som bol pod neustálym tlakom, snažil sa všetko budovať a rozvíjať hlavne pre ostatných – rodinu, deti, spoločnosť. Po plavbe som však pochopil, že najdôležitejšie je nájsť rovnováhu a zamerať sa aj na seba.
Začal som si viac vážiť jednoduché veci – čas strávený v prírode, slobodu, pokoj a prítomný okamih. Naučil som sa, že nie je nutné za každú cenu niečo hromadiť alebo sa neustále niekam ponáhľať. Plavba ma naučila žiť vedomejšie, prijímať život taký, aký je, a nebáť sa začať znova.
Dnes sa na život pozerám ako na sériu možností, ktoré sa otvárajú, pokiaľ si dovolíme ich vidieť. Plavba mi dala silu a odvahu čeliť novým výzvam s väčším pokojom a nadhľadom. Ale nejako zásadne ma nezmenila. Len ma možno viac utvrdila v tom, že už naďalej nechcem žiť v Českej republike. Plánujem založiť založit v delte Dunaje kemp pre rybárov a turistov. Snad se mi to pošťastí.
Prešli ste až desať štátov. Ktorý z nich sa vám najviac zapáčil?
Zo všetkých štátov, ktorými som počas plavby prešiel, ma najviac oslovilo Srbsko. Táto krajina ma úplne očarila svojou atmosférou a ľuďmi. Hoci miestni často nemajú z materiálneho hľadiska veľa, sú šťastní, spokojní a vedia si užívať život. Tancujú, spievajú a dokážu vytvárať radostné momenty aj z tých najjednoduchších vecí.
Jedným z najkrajších obrazov, ktoré mi zostali v pamäti, boli kravy pasúce sa na plážach, zatiaľ čo vedľa nich sa ľudia kúpali a opaľovali. Táto harmónia medzi prírodou a každodenným životom ma fascinovala. Navyše, Srbsko ponúka vynikajúce jedlo, ktoré si ma okamžite získalo.
Čo ma ale naozaj dostalo, bola ústretovosť a ochota tamojších ľudí. Nikdy ani minútu neváhali, či mi s niečím pomôžu – a to aj vo chvíľach, keď som žiadnu pomoc nepotreboval. Prichádzali za mnou sami od seba, pýtali sa, či niečo nepotrebujem, a ponúkali pomoc vo všetkom, čo bolo v ich silách.
Za mňa je Srbsko absolútny top medzi všetkými krajinami, ktorými som prešiel. Je to srdcová záležitosť a viem, že sa tam ešte určite vrátim.
Viete približne vyčísliť, koľko vás táto plavba vyšla?
Plavba ma vyšla odhadom na 400- až 500-tisíc českých korún (okolo 16- až 20-tisíc eur). Hlavný dôvod týchto nákladov však nebol samotný čln alebo vybavenie. Tie som schválne zvolil čo najlacnejšie, aby som ľuďom ukázal, že takúto cestu možno podniknúť aj s minimálnymi prostriedkami.
Minul som viac na mobilné telefóny. Používal som Samsungy Galaxy S24 ultra 3x, ktorý som počas cesty musel nahradiť. Napríklad, keď sme sa prevrátili na splave pri Janovom hrade, kde som sa takmer sám utopil. Ďalšími nákladmi boli kabeláže, powerbanky a iné technické príslušenstvo.
Tieto investície boli nevyhnutné hlavne preto, že sme chceli priniesť zážitok z plavby ľuďom. Celú cestu sme streamovali na TikToku, Facebooku a Instagrame. To bola jedna z hlavných motivácií týchto výdavkov. Chcel som ľuďom ukázať, že ak niečo chcú, všetko je len v hlave. Všetko sa dá dokázať, len sa musí chcieť.
Navyše so mnou cestoval môj kamarát, ktorého výdavky a vybavenie som tiež financoval. Keď všetko sčítam – od techniky cez opravy po ďalšie nevyhnutné náklady – vychádza mi celková čiastka na spomínaných 400- až 500-tisíc českých korún.
Už hneď prvý deň ste rozpárali čln. Neodradilo vás to od plavby?
Prvý deň bol naozaj náročný a hneď na začiatku som rozpáral čln, ale s tým sa počítalo. Prvá rieka Svitava bola veľmi plytká. Mohlo by sa zdať, že taká komplikácia človeka odradí, ale mňa to naopak ešte viac nakoplo. Hovoril som si, že keď zvládnem vyriešiť problém hneď v prvý deň, zvládnem akúkoľvek prekážku, ktorá ma na ceste stretne.
Čln som provizórne zalepil, čo mi umožnilo pokračovať ďalej. Počas cesty som si vytvoril systém, ako podobné problémy riešiť – vždy som mal poruke lepenie a záplaty na opravy. A kedykoľvek bolo treba, zastavil som a pracoval na tom, aby bol čln znova schopný plavby. Bola to pre mňa veľká lekcia o improvizácii, trpezlivosti a schopnosti nevzdávať sa ani vtedy, keď veci nejdú podľa plánu.
Pre mňa to bol skôr test, ktorý som úspešne zvládol, a zároveň mi to dodalo odhodlanie pokračovať ďalej. A hejterom kazilo úsmev na tvárach (úsmev).
Nastali počas cesty ešte nejaké ďalšie komplikácie, ktoré vám ju sťažovali?
Áno, počas plavby som sa stretol s mnohými komplikáciami. Začalo to hneď prvým dňom, keď som prerazil čln. Ďalšou veľkou výzvou bol splav pri Janovom hrade, kde som sa skoro utopil. Pod vodou som stratil techniku, vrátane mobilných telefónov, ktoré som používal na streamovanie.
Prvýkrát, keď som videl obrovský tok Dunaja, ma to doslova šokovalo. Práve v tom čase na Dunaji vyčíňali povodne kvôli prívalovým dažďom v Nemecku. To bolo pre človeka, ktorý nikdy neschádzal takú veľkú vodu, obrovskou výzvou. A ešte na člne za 7-tisíc korún. Prekonanie Gabčíkova, lodná doprava v Bratislave a Budapešti boli šialené zážitky. Pre mňa, bez skúseností na takej veľké rieke, to bolo neuveriteľne náročné.
Ďalšou nepríjemnosťou boli masívne invázie komárov, ktoré ma trápili prakticky každý večer. Ale najhoršou komplikáciou bola zrada kamaráta, ktorý mal na starosti zásobovanie. V Belehrade vzal moju kartu a prehral 30-tisíc korún na automatoch. To pre mňa bola veľká rana, pretože som s týmito peniazmi počítal na plavbu.
Ďalšou veľkou prekážkou boli hejteri, ktorí vám do toho nesmierne kecali a vysmievali sa vám bez toho, aby niečo podobné zažili. Myslím si, že kvôli nim by to veľa ľudí vzdalo.
Neskôr, keď sa kamarát musel kvôli exekúcii vrátiť domov, prišlo uľahčenie. Po jeho podraze a odchode som v ceste pokračoval s väčším pokojom. Prekonanie železných brán a obrovských vĺn potom bolo ďalšou výzvou, ale už som vedel, že každú prekážku dokážem zvládnuť, pokiaľ to nevzdám a budem s tým bojovať.
Bola to cesta plná nečakaných komplikácií, ale každá z nich ma niečo naučila a posilnila moju odhodlanosť. Najväčšou lekciou pre mňa bolo, že aj keď vás niekto zradí, musíte sa sústrediť na svoj cieľ a ísť ďalej.
Čo všetko ste si na túto strastiplnú cestu zobrali so sebou?
Na túto cestu sme si vzali nafukovací čln, ktorý bol základom celej plavby. Z vybavenia sme mali štyri vaky na uloženie vecí, lieky, minimálnu zásobu jedla, platobné karty a tri mobilné telefóny. Ďalej dva solárne panely s rýchlonabíjaním s výkonom 28 W a všetku potrebnú kabeláž.
Mali sme tiež rybársky prút, karimatky, stan – používali sme tie samorozkladacie, čo bolo praktické a pohodlné. Súčasťou výbavy bol aj filter na vodu, ktorý dokázal vyčistiť vodu priamo z rieky, vrátane odstránenia baktérií a vírusov. To bolo úplne kľúčové na dlhých úsekoch bez možnosti doplniť čistú vodu.
Z technického vybavenia sme mali statívy, dron na natáčanie záberov a spacie vaky. Na varenie sme používali špeciálny varič na drevo, čo bola fantastická voľba, pretože nám ušetrila veľa miesta – nebolo potrebné ťahať plynové bomby celou cestou.
Aj keď som nikdy predtým takú dobrodružnú plavbu nepodnikol, nakoniec mi vôbec nič nechýbalo. Všetko bolo úplne dokonalé a fungovalo presne tak, ako malo. Výbava bola minimalistická, ale zároveň plne funkčná, čo z nej robilo ideálnu voľbu pre tento druh výpravy.
Mali ste množstvo podporovateľov, ktorí vám dokonca nosili jedlo či pitie na miesta, kde ste sa práve nachádzali. Čo hovoríte na takúto dobrosrdečnosť fanúšikov?
Musím povedať, že táto podpora od ľudí bola úplne dojemná. Na začiatku, keď sme vyplávali, som sa stretával s veľkou negativitou a hejtami, čo bolo šialené. Ale akonáhle sme vyrazili na cestu, všetko sa zmenilo.
Už na samotnom výjazde sa objavilo množstvo ľudí, a keď sme plávali, na streame nás sledovalo aj tisíc ľudí naraz. To bolo neuveriteľné. Mnoho z nich nám fandilo, podporovalo nás a aktívne nám pomáhalo – prenášali nám čln cez splavy, chodili za nami na miesta, kde sme táborili, a dokonca nám vyberali tie najlepšie miesta na prespanie.
Keď som dostal úpal, mal som nevoľnosti a zimnicu, títo ľudia ma vzali do tepla, zahrievali ma, zakúrili v aute a postarali sa o mňa. Prinášali nám jedlo, napríklad chlebíčky, a ráno, keď som sa prebudil pri stane, našiel som pri ňom pripravené raňajky. Raz som sa prebudil, pozrel sa na Instagram a tam bolo napísané: „Dobré ráno, Zdeno, a dobrú chuť.“ Vykĺzol som zo stanu a raňajky už na mňa čakali. Bolo to niečo neskutočné.
Najkrajší zážitok som mal, keď som potreboval prekonať priehradu pod Železnými vrátami. Bola to zúfalá situácia. V tej chvíli prišiel na stream chlapec, ktorý napísal, že sa s nákladiakom vracia z Grécka a že ma o štvrtej ráno naberie a prevezie. Naložil čln do nákladiaka a kilometer ma previezol cez hrádzu, aby som sa mohol dostať späť na rieku. To pre mňa bolo ohromné gesto, na ktoré nikdy nezabudnem.
Týmto ľuďom by som chcel naozaj veľmi poďakovať. Hlboko si ich vážim, pretože mi ukázali, že v nás je stále množstvo dobra. To, čo predviedli, bolo úplne úžasné a dojemné. Počas cesty som si niekoľkokrát uvedomil, že to, čo robia, nie je samozrejmé, a ich láskavosť mi často vohnala slzy do očí. Bolo to krásne a nezabudnuteľné.
Akým spôsobom ste sa počas tejto plavby stravovali?
Počas plavby sme sa stravovali prevažne z toho, čo sme si nakúpili v dedinách a mestách pozdĺž riek, ktorými sme preplávali. Zásoby sme dopĺňali takmer každý deň, podľa potreby a dostupnosti.
Našou hlavnou stravou boli cestoviny s bravčovou konzervou, čo bolo jednoduché a rýchle jedlo, ktoré nám dodalo energiu. Okrem toho sme pomocou rybárskeho prútu lovili ryby priamo na Dunaji. Tie sme si tiež pripravovali na našom variči na drevo.
Ak bola možnosť, zastavili sme sa aj v reštauráciách, najmä na Dunaji, kde sme strávili najdlhšiu časť plavby. Tieto zastávky boli príjemným spestrením našej stravy a umožnili nám načerpať nové sily na ďalšiu cestu. Toto všetko tvorilo našu hlavnú obživu a počas plavby nám to úplne stačilo. Len podotýkam, že som zhodil 10 kíl.
Dokonca ste počas celej cesty chodili bosý. Prečo?
Chodiť bosý malo pre mňa niekoľko dôvodov. Po prvé, je to zdravé. Chôdza naboso pomáha posilňovať nohy a zlepšuje spojenie s prírodou. Zároveň to bolo príjemné a praktické – keďže som väčšinu času trávil na vode alebo vo vode, topánky boli skôr na oštaru. Preto som ich mal väčšinu času schované vo vodáckom vaku.
Používal som iba navliekacie topánky na paddleboard, aj to len vtedy, keď som šiel na miesta, kde bola divočina, napríklad pastviny s divokými koňmi alebo terén, ktorý mohol byť nebezpečný. Inak som si úplne vystačil bez topánok.
Chôdza naboso bola oslobodzujúca a príjemná, zvlášť keď som chodil po piesku alebo tráve. Keď som pristál na brehu, vždy som rýchlo vyskočil z člna, čo bolo bosými nohami ľahšie. Postupne som si na to tak zvykol, že som chodil bosý aj v mestách a vôbec sa mi to nezdalo divné. Bol to nielen praktický krok, ale aj symbol slobody a návratu k jednoduchosti.
Ocitli ste sa počas plavby vyslovene v nejakom nebezpečenstve? Ako ste to riešili?
Počas plavby som zažil niekoľko nebezpečných situácií, ktoré si budem pamätať do konca života. Jednou z nich bolo stretnutie so zvieratami v prírodnej rezervácii na Dunaji. Spočiatku som nevedel, že ide o vlkov – až neskôr, keď som si o tom googlil, som zistil, že v tejto oblasti vlci skutočne žijú. Našťastie situácia prebehla v pokoji. Ale spätne to bol moment, ktorý vzbudzoval veľký rešpekt.
Ďalšie veľké nebezpečenstvo na mňa čakalo v Čiernom mori, kde som čelil dvojmetrovým vlnám a s vyfúknutou jednou komorou na člne. Tieto vlny boli extrémne nebezpečné, pretože mohli ľahko prevrhnúť čln. S maximálnou opatrnosťou a sústredením som to zvládol, ale strach zostával po celú dobu na plavbe dlhej tri kilometre na bezpečnú piesočnatú pláž.
Veľmi zložitá situácia nastala pri návšteve sv. Heleny na začiatku Železných brán, keď ma napadli pastierske psy strážiace ovce. Boli veľmi agresívne a nemal som inú možnosť, ako utiecť. Schoval som sa na strom, kde som čakal, kým to psy nevzdali a neodišli. Bolo to veľmi stresujúce, ale našťastie som vyviazol bez ujmy.
Desivé momenty prinieslo aj počasie – napríklad supercely pri Čiernom mori. Na telefón mi prišla výstraha, že sa jedna blíži. A hoci ma tri supercely nakoniec minuli, bol to moment plný napätia. Ďalšia ťažká chvíľa nastala na rumunsko-ukrajinských hraniciach, keď mi prišla správa o náletoch na Ukrajine. Zvuk sirén na druhej strane hranice mi pripomenul, ako blízko je vojnová realita.
Každá z týchto situácií bola veľmi náročná, ale naučila ma zostať pokojným, jednať s rozvahou a rešpektovať prírodu aj okolnosti. Tieto skúsenosti boli neoceniteľné a posilnili môj charakter aj odhodlanie.
Čo pre vás predstavovalo najväčšiu prekážku, čo bolo na tejto plavbe najnáročnejšie?
Počas plavby som čelil niekoľkým výrazným prekážkam, ktoré testovali moje fyzické aj psychické hranice. Jednou z najväčších výziev bolo opakované utrpenie úpalom; počas cesty som ním trpel trikrát. Nedostatok prístrešia na člne znamenal, že som bol neustále vystavený slnečnému žiareniu, ktorý na mňa pôsobil zhora aj odrazy od vodnej hladiny.
Táto kombinácia viedla k prehriatiu organizmu, čo spôsobovalo nevoľnosť, bolesti hlavy a celkovú únavu. Bolo nevyhnutné dodržiavať pitný režim a hľadať príležitosti na ochladenie, aby sa predišlo vážnejším zdravotným komplikáciám.
Ako som už spomenul, ďalšou významnou prekážkou bola zrada blízkeho priateľa, ktorý ma sprevádzal ako zásobovač. Okrem týchto konkrétnych situácií bola náročná aj každodenná rutina na rieke. Neustále vystavenie poveternostným vplyvom, fyzická únava z veslovania a potreba neustálej ostražitosti voči okolitému prostrediu vyžadovali veľkú mentálnu odolnosť.
Napriek týmto výzvam ma plavba naučila trpezlivosti, odhodlaniu a schopnosti prekonávať prekážky. Každá náročná situácia priniesla cenné skúsenosti a posilnila moje presvedčenie, že s dostatočnou vôľou a vytrvalosťou je možné prekonať aj tie najťažšie prekážky.
Celú cestu ste streamovali na sociálnych sieťach, aké ste mali ohlasy na streamy? Neozval sa vám možno niekto, koho ste inšpirovali na podobnú plavbu?
Počas celej plavby som pravidelne streamoval na sociálnych sieťach, ako TikTok, Facebook a Instagram. Ohlasy na tieto prenosy boli veľmi pozitívne a povzbudivé. Mnoho ľudí mi písalo správy plné podpory a obdivu k mojej ceste. Niektorí dokonca, inšpirovaní mojím príbehom, vyjadrili želanie podniknúť podobnú výpravu.
Napríklad, niekoľko jednotlivcov sa ma pýtalo na detaily trasy, vybavenia a skúsenosti z cesty, pretože plánovali vlastnú plavbu po Dunaji alebo iných riekach. Bolo pre mňa potešujúce vidieť, že moja cesta motivovala ostatných k prekonaniu vlastných výziev a podnikaniu nových dobrodružstiev.
Celkovo ma pozitívne reakcie a záujem ľudí utvrdili v tom, že zdieľanie môjho príbehu malo zmysel a mohlo inšpirovať ostatných k podobným aktivitám. Jeden pán dokonca dorobil strechu, ktorú niekoľko rokov odkladal (smiech).
Podstúpili by ste niečo podobné aj znova?
Áno, rozhodne by som sa do podobného dobrodružstva pustil znova. Táto plavba mi priniesla nielen osobné uspokojenie a pocit slobody, ale aj hlboké poznanie seba samého a sveta okolo mňa. Je to ťažké popísať slovami.
Preto verím, že podobné dobrodružstvo by mi opäť prinieslo nové skúsenosti, poznanie a radosť z objavovania. A ak by som tým mohol inšpirovať ďalších ľudí, bolo by to pre mňa o to cennejšie.
Už teraz mám naplánované plavby na päť rokov. Bol by som rád, keby sa mi podarili uskutočniť. Tou poslednou by malo byť zdolanie najväčšej rieky na svete. Takže sa čitatelia majú naozaj na čo tešiť.
V zimnej sezóne ste predávali vianočné stromčeky, ako sa vám zatiaľ darí?
Predaj vianočných stromčekov je pre mňa dlhoročnou tradíciou, ktorej sa venujem už 18 rokov. Po absolvovaní plavby do Čierneho mora som sa k tejto činnosti vrátil s novou energiou a nadšením. Minulý rok sa predaju darilo veľmi dobre, zákazníci oceňujú kvalitu našich stromčekov a vracajú sa k nám každý rok.
Navyše ma teší, že takto môžem opäť pracovať s ľuďmi. Mal som viac pobočiek a staral som sa o zamestnancov aj zásobovanie. Minulý rok som dokonca konečne predával stromčeky osobne ako pred 18 rokmi a bolo to super. Mám rád kontakt s ľuďmi. Ľudia si tiež chodili pre podpis, takže táto činnosť mi poskytla nielen finančnú stabilitu, ale aj pocit naplnenia a spojenia s komunitou.
Čo chcete prejsť v budúcnosti a ako sa na plavbu plánujete pripravovať?
V nasledujúcich piatich rokoch mám naplánovaných niekoľko veľkých výprav, ktoré sú pre mňa obrovskou výzvou. Hneď na budúci rok by som chcel zísť Dunaj, Dýju a Moravu – všetky tri rieky v jednom roku, a to od ich prameňov až po Devín. Tým by som zavŕšil symbolické trio týchto riek, ktoré majú pre mňa veľký význam.
Ďalším rokom by som sa zameral na Labe, s cieľom doplávať až do Severného mora. Potom plánujem zísť Vltavu, ktorá ma zavedie do Labe, a štvrtý rok Odru, ktorá končí v Baltskom mori. Tieto výpravy budú zároveň prípravou na môj najväčší sen – zísť Amazonku, ktorú plánujem absolvovať piatym rokom.
Amazonka bude náročná výprava, ktorá by mala trvať zhruba rok. Musel by som vyraziť hneď po predaji vianočných stromčekov na Silvestra, aby som sa stihol vrátiť na ďalšiu sezónu. Túto plavbu by som chcel podniknúť so sprievodcom, ktorý sa vyzná v tamojšom prostredí, pretože Amazonka je úplne jedinečná a vyžaduje dôkladnú prípravu.
Aby som celý svoj príbeh uzavrel, chcel by som túto výpravu absolvovať na rovnakom člne, ktorý som používal pri svojej plavbe po Dunaji. Môj čln Ferda, ktorý so mnou zvládol cestu po Dunaji, by sa tak stal súčasťou ďalšej veľkej kapitoly – splavovania Amazonky, najväčšej rieky sveta. Je to môj sen, ktorý považujem za symbolickú bodku za mojím dobrodružstvom.
Po tejto ceste by som chcel žiť pokojný život, venovať sa rodine a žene, ktorú snáď stretnem. Tieto plány mi dávajú zmysel a motiváciu pokračovať ďalej a ukazujú, že sny – aj tie najodvážnejšie – možno splniť, pokiaľ na nich človek vytrvalo pracuje a nevzdá to pri prvom neúspechu.
Zdieľať na
Zdieľaní