#(Nie) je nám čo závidieť? Suseda z vedľajšieho vchodu, ktorej ťahá na šesťdesiat, tvrdí, že by už nechcela mať dvadsať. Vraj my, mladí, sme na tom oproti ním biedne. Ktovie. Každý vek má svoj stredovek. No dnešná generácia Y („rok výroby“ 1985-1995), je generáciou, ktorá stráca pevnú pôdu pod nohami. Dokonca ani deti milénia, teda generácia ktorá nasleduje po nej, nie je na tom vraj o nič lepšie.
Život plný neistôt
Nikdy nezabudnem na to, čo mi vravela bývala spolužiačka. Spolu sme skončili gympel, čakajúc na vysokú, ktorá nám mala zmeniť život. Oľga sa vybrala na lukratívnu brigádu do Francúzka, ktorá nakoniec mala od lukrativity poriadne ďaleko. Skrátim to. Miesto opatrovania rozkošných francúzskych bábätiek skončila na ulici, bez peňazí, bez dokladov. Bála sa vrátiť domov. Nechcela počúvať mamine výčitky, a tak sa rozhodla popasovať s osudom. „Mala som pocit, že nikam nepatrím, že nikomu nechýbam,“ napísala mi. „Cítila som, že nemám žiadne istoty. Keby som to však povedala mame, tá by to nechápala.“
A mala pravdu. Jej mama strávila celý život v jednej profesii, vydala sa za chlapca z rodnej dediny, prvú lásku, s ktorou vychovávala štyri deti. Generácia Y nemá však žiadnu istotu. Na jednej strane to otvára mnoho možností, o ktorých sa predchádzajúcim generáciám ani len nesnívalo. Môžeme cestovať. Nemusíme kráčať po vychodených koľajniciach. Ak sa nevydáme pred tridsiatkou, nikto na nás neukazuje prstom. Môžeme rúcať stereotypy. No i tak sme v určitom zmysle stratení a musíme sa spoľahnúť len sami na seba.
Sme skutočne stratení?
Za stratenú generáciu sa kedysi považovala generácia mladých vyrastajúca po prvej svetovej vojne, ktorá bola rozčarovaná a sklamaná z doby, v ktorej chtiac či nechtiac musela žiť. Umelci s podobným životným postojom sa zoskupovali práve do tejto generácie. Z tých známejších je to napríklad Ernest Hemingway. A čo my? Sme naozaj stratení? Nemyslím si to. I keď to nemáme ľahké a žijeme v dobe, ktorú sme „zdedili,“ nechcela by som žiť v inom období. Sme tam, kde máme byť, a je na nás, či z toho vyťažíme maximum.
Keď vzdelanie nie je žiadnou zárukou
Oľga sa nakoniec na vysokú školu vykašľala. Ostala vo Francúzsku, kde si po rokoch podradných prác otvorila vlastnú cukráreň. Pečie, či vlastne nepečie tie najlepšie raw koláčiky pod slnkom. Osud ju hodil do vody a neostávalo jej nič iné, než naučiť sa plávať. Pretože inak by hrozilo, že sa utopí. A viete čo? Ona to dokázala.
Ja som ostala na vysokej škole osem rokov. Študovala som odbor, ktorý ma síce bavil, ale na Slovensku je taký špecifický, že v ňom len veľmi ťažko nájdete uplatnenie. Dodnes si spomínam na úškrny spolužiakov pri odovzdávaní diplomov s titulom PhD. Vraj sa o nás pobijú. Vraj sme budúcnosťou Slovenska. Keď som svoje diplomy ukázala na Úrade práce, ponúkli mi rekvalifikačný kurz krajčírky.
Ale rozhodne neľutujem čas, ktorý som strávila na škole. Bola to dobrá skúsenosť. Vysoká škola ma naučila hľadať informácie, ktoré potrebujem. A to my nemôže nikto z hlavy ukradnúť. Aby sa dnešná generácia mladých dokázala uplatniť, musí sa poriadne obracať, uplatniť flexibilitu a nové pohľady na život v každej oblasti života. Takým spôsobom však ľudia rastú. Učia sa získavajú slobodu. A pocit slobody sa nedá vymeniť za žiadnu pomyselnú istotu.
Keď ľudia neplačú že im nik nič nedá pod nos a aktuálne sa snažia postarať o seba prípadne o svoju rodinu tak je jedno aký rok výroby majú.