Martin sa prestopoval z Európy až do Ázie: Vraj to zvládneš aj ty

lost czech man

Martin, alebo Lost Czech Man, má na svojom konte mnoho neuveriteľných zážitkov (Zdroj: Súkromný archív MP)

#Doma dj, vo svete batôžkar. Ako prvý Čech prešiel samostatne z Európy až do Ázie celú Hodvábnu cestu. V snahe precestovať svet bez použitia lietadiel ho zabrzdila po 18 mesiacoch až pandémia. Vo veľkom rozhovore ti inšpiratívny cestovateľ Martin Půlpán, známy aj ako Lost Czech Man, prezradí, ako žijú zabudnuté etniká v ázijských horách, prečo sa nebál spať na afgánskych hraniciach, či Číňania skutočne všade pľujú aj to, ako bude vyzerať cestovanie po pandémii.

Ako sa začal písať tvoj cestovateľský príbeh?

Mal som skvelú prácu, zarábal peniaze, nič mi nechýbalo. Napriek tomu som nebol vnútorne šťastný a sníval o tom, že by som chcel spoznať svet. Cestoval som veľa aj v minulosti, ale vždy to bolo maximálne na pár týždňov, a to mi nestačilo. Keď som v januári 2018 musel na operáciu a prebudil sa po narkóze v nemocnici, povedal som si, že je možno čas prehodnotiť svoj život.

Zarábať peniaze, mať každý víkend v posteli inú babu, to znie možno krásne, ale realita je iná. Keď som sa potom uzdravil, rozhodol som sa všetko v Česku nechať a vydať sa do sveta. Bez plánu, bez cieľa cesty, s minimálnym rozpočtom. Chcel som proste len vidieť niečo nové a ísť tak dlho do neznáma, kým ma to bude baviť.

Pandémia prerušila tvoju cestu po juhovýchodnej Ázii. Ako to dopadlo?

Žil som sen mnohých ľudí, len tak bez plánu sa túlal svetom s malým batohom. Ráno som nevedel, kde budem spať večer a nemal žiadny cieľ. Nachodil som stovky a najazdil tisíce kilometrov a osobne tú moju poslednú cestu považujem za asi najväčšie dobrodružstvo v živote, ktoré sa pravdepodobne už nikdy nebude opakovať. Môj „skromný“ plán, ktorý sa rodil tak nejako postupne bol, obísť svet bez použitia lietadiel. Keby neprišiel COVID, určite by som sa svetom stále túlal.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

Po jedenástich mesiacoch na ceste som po zemi došiel z Európy do Číny. Nepriamo som nasledoval legendárnu Hodvábnu cestu. Putoval som cez tak turisticky neznáme destinácie ako Irán, Abcházia, Turkménsko alebo Tadžikistan. V Číne, presne po roku mojej cesty, som si povedal, že mi rok mimo domova bol málo a chcem vidieť viac. Preto som to, stále po zemi, stočil smerom do juhovýchodnej Ázie. Tu som prešiel naozaj zapadnuté miesta vo Vietname, túlal sa džungľou v Laose, objavoval chrámy v Kambodži a hľadal horské etniká v Thajsku.

Po roku a pol som došiel do Barmy, kde sa deň po mojom príchode zavreli hranice kvôli pandémii. Chvíľu som ešte čakal, či sa situácia v Ázii nezmení, ale bohužiaľ sa to skôr zhoršovalo. Po 566 dňoch na ceste som sa musel vrátiť domov a patrične to oplakal.

V Ázii si vyhľadával malé etniká mimo bežných turistických trás. Ako títo ľudia žijú?

V horách a úplne odrezaní od sveta. Žili tak pred stovkami rokov a žijú tak do dnes. Samozrejme, aj sem sa dostali moderné technológie a občas nájdete dom s elektrikou. Väčšinou sa ale jedná o drevené stavby kdesi v horách a všade okolo je len džungľa, hory a prašné cesty. Nájsť také etniká nie je vôbec ľahké, pretože oni si neželajú byť nájdení. Túlal som sa teda v oblasti takzvaného Zlatého trojuholníka, kedysi obávanej časti Thajska na hranici s Barmou a Laosom, kde sa pestovalo ópium. Teraz sa celá oblasť pomaly otvára svetu a ja úplne neviem, či je to správne. Tie tradície rýchlo miznú a tiež sa môže stať, že tieto etniká za pár rokov prestanú existovať.

Pamätám si, ako som prvýkrát prišiel do dediny etnika Palong priamo na hranici s Barmou. Ženy mali tradičné oblečenie, na priedomí domu plietli sukne, muži išli z polí s motykami, okolo behali ošípané a polodivoké psy, špinavé deti sa hrali v prachu, zapadalo slnko. Ďalšie etnikum Akha som hľadal niekoľko dní a keď som prišiel do ich dediny, vybehla na mňa babička s nožom. Nepriala si, aby do jej dediny prišiel nejaký cudzinec. Niektoré etniká vyznávajú Animizmus čiže vieru v duchov a babička sa bála, že by som do dediny týchto duchov mohol prilákať. Mal som pocit, akoby som cestoval niekam do iného storočia. Ďaleko od turistov a veľkých miest došlo uprostred hôr k stretu dvoch civilizácií.

Ako vyzeralo tvoje stopovanie po svete?

Stopol som si traktor, kone, kamióny, nákladiaky, policajnú alebo vojenskú hliadku. Predstavte si najextrémnejší dopravný prostriedok a ja som ho určite stopol. Najhoršie bolo stopovanie v Číne, naopak najlepšie to išlo v Iráne alebo v strednej Ázii. Ono ide vlastne stopovať všade, len to chce čas a nesmie vám vadiť, že napríklad tri dni pôjdete po ceste a nikto nepôjde.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

Asi si stretol množstvo zaujímavých ľudí.

V podstate každý človek, ktorý mi na ceste zastavil, so sebou niesol aj nejaký príbeh. S niekým som pobudol len pár minút, s niekým pár hodín. A s niekým som zostal niekoľko dní a nadviazal priateľstvo na celý život. A to ma na tom baví najviac. Nikdy nevieš, ku komu do auta sadneš a čo na teba čaká. Najlepšie na tom je, že som nikdy nestopoval. Jedného dňa mi ale ušiel autobus z Bulharska do Turecka a ja som si povedal, že to jednoducho skúsim.

No a ako som písal vyššie, bola z toho rok a pol dlhá cesta a stopom a pešo som došiel až do Barmy a určite by som pokračoval ďalej nebyť COVID-u. Hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z chrbta koňa. Ja hovorím, že najkrajší pohľad na svet je z korby nákladiaku, keď idete v horách, máte vietor vo vlasoch a svet patrí len vám.

Z 86 precestovaných krajín ťa najviac nadchol Irán. Prečo?

Irán skrátka ponúka všetko, čo môže cestovateľ chcieť. Prekrásne hory, rozmanitú prírodu, teplé vody Perzského zálivu s nádherne čistým morom, bohatú históriu, prekrásne orientálne stavby, exotické bazáre plné najrôznejšieho tovaru, milých ľudí, bezpečie a v neposlednom rade príjemné ceny. Osobne plánujem vziať do Iránu, až to pôjde, celú moju rodinu a túto krásnu krajinu im ukázať.

Ktoré ďalšie krajiny by si odporúčal a prečo?

Milujem Tadžikistan. Až sem siahala Perzská ríša a túlať sa napríklad Wakhanským koridorom na hranici Tadžikistanu, Afganistanu a Číny, patrí k jednému z najväčších dobrodružstiev, ktoré som v živote zažil. Afganská časť Wakhanu je totiž známa ako jeden z najfrekventovanejších pašeráckych chodníkov na svete. Mám sen, že sa do Wakhanu pozriem práve z afganskej strany a ďalej prejdem hranicu do Pakistanu. Lákajú ma proste miesta, kam sa nikomu nechce a o ktorých mnohí ani nevedia, že existujú.

Odporučiť môžem tiež Faerské ostrovy. Hlavne kvôli panenskej prírode. Je to niečo ako sen prechádzať sa tu po zelených ostrovoch a nachádzať malé rybárske dedinky.

Avšak tých miest, čo mám rád, je skutočne veľa. Baví ma Izrael, Sýria, Kuba, Brazília, Portoriko, Laos alebo Vietnam. Všade sa nájde niečo, čo je jedinečné, zaujímavé a krásne. Pre mňa osobne sú vždy krajiny späté s ľuďmi, ktorých som stretol. Vďaka tomu, že chodím pešo alebo stopujem, sa k obyčajným domorodcom dostanem naozaj blízko.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)


Aless o cestovateľských zážitkoch, v Amerike ju vypočúvali: Myslím, že mám dodnes napojený telefón, bolo mi tam naozaj prvýkrát do plaču


Nedávno si sa vrátil z Albánska. Čo všetko môže táto krajina ponúknuť?

Ak sa bavíme o Balkáne, tak všetci jazdia do Chorvátska, pritom krajiny ako Albánsko alebo Kosovo toho majú tiež veľa čo ponúknuť a najväčším rozdielom potom je absencia turistov. To ma hrozne baví, keď som niekde sám cudzinec a všade okolo len miestni a čas tak nejako plynie, a ja to môžem sledovať. Na stope sa mi každý snažil pomáhať, hory alebo historické mestečká som mal len pre seba.

Proste čarovná krajina, ktorá vďaka storočiam nadvlády Osmanov pôsobí aj značne exoticky. Nie je výnimkou, že niekde stojí kostol a vedľa neho hneď mešita. Pridajte turecké špeciality a máte naozaj dokonalý mix, ktorý musí baviť každého cestovateľa.

Bál si sa na svojej ceste po svete niekedy o život, napríklad počas prechodu cez Wakhanský koridor?

Ani raz sa mi nestalo, že by som sa vyložene bál o život. Keď sa bavíme o Wakhane, tam som sa cítil veľmi bezpečne. Dokonca som spal na hranici, kedy som za hlavou mal rieku a za ňou bol Afganistan. Možno si to nebezpečenstvo ani neuvedomujem. Nevadí mi, keď ma polícia vypočúva, alebo sa vojaci so zbraňami pýtajú, odkiaľ – kam idem a prečo som sám.

K cestovaniu, kedy neviete kam putujete, to jednoducho patrí. Napriek tomu som v jednej krajine mal v gatiach a radšej odišiel skôr. Abcházia, neuznaný štát na brehu Čierneho mora, je pre samotného turistu nie úplne komfortný. Niekoľkokrát denne som sa tak dostal do hľadáčika tajnej polície, kedy predo mnou zastavilo čierne auto, z neho vyskákali chlapíci so samopalmi a začali ma prehľadávať.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

V tejto krajine neplatia žiadne pravidlá, žiadne poistenie, žiadne diplomatické styky. Človek je tu na všetko sám a mohol by zmiznúť zo sveta a nikto by ho už nenašiel. Na druhej strane, ak chcete naozaj vidieť niečo, čo inde neuvidíte, je Abcházsko to pravé miesto. Kedysi bohatá časť Sovietskeho zväzu si prešla v deväťdesiatych rokoch vojnou a od tej doby sa tu v podstate nič nezmenilo. Nájdete tu opustenú stanicu, hotely, továrne sovietskej mozaiky a sochy Lenina a ďalších. Proste zakonzervovaný socializmus.

Čo by mali neskúsení cestovatelia robiť v zahraničí, aby sa vyhli nebezpečným situáciám?

Rozhodne odporúčam načítať si niečo o zvykoch a histórii krajiny. Naučiť sa treba, aké gestá, kde môžete používať a aké nie. V Iráne napríklad znamená zdvihnutý palec to isté, ako prostredník v západných krajinách, v Číne sa nevypláca hovoriť o politike alebo nadávať na komunistický systém, v Kambodži zase neodporúčam baviť sa o krutovláde Červených Khmérov.

Cestovateľ by mal skrátka poznať krajinu, kam ide a mať akési podvedomie o tom, čo je prípustné a čo nie. Osobne si napríklad neberiem krátke nohavice v moslimských krajinách. Je to neslušné a nikto ich tam nenosí. Ak prídem do kostola, poďakujem Bohu, že ma na tak krásne miesto priviedol, ak do mešity, poďakujem Alahovi a ak do kláštora v juhovýchodnej Ázii, poďakujem Budhovi.

Skrátka, ctím tradície a zvyky a riziko problémov sa tak minimalizuje. Tiež sa príliš nepotulujem v noci niekde sám. Mestá, ktoré sú cez deň krásne, sa v noci zmenia. Predovšetkým to platí o západnej Európe. Skúste si ísť v noci po Václavskom námestí v Prahe. Je to poriadna skúška odvahy, ktorú vám „spríjemnia“ predajcovia drog, prostitútky a černosi, ktorí vás lákajú na striptíz. Naopak v Iráne alebo v Číne by som sa nebál v noci absolútne ničoho.

V pripravovanej knihe budeš písať aj o 8-hodinovom výsluchu na čínskej hranici

O západnej Číne sa píše, že sa tu porušujú ľudské práva, Ujguri sú zatváraní do prevýchovných táborov, a tak ďalej. Ja som nič také nevidel, ale určite by nikto nechcel, aby sa tu túlal sám turista niekde z Európy alebo aby do krajiny prúdili radikáli z iných moslimských štátov. Pozdĺž celej hranice, čo som teda aspoň ja mohol vidieť v Tadžikistane a Kirgizsku, je natiahnutý ostnatý drôt a každý centimeter je prísne strážený. Neprekĺzne ani myš.

Číňania absolútne nechápu koncept cestovania tak, ako ho praktizujem ja. Nechápu, prečo do krajiny neletíte, prečo idem sám, prečo stopujem… Navyše som víza získal tak trochu podvodom, ale legálnym. Môžem byť vlastne rád, že ma na hranici neotočili alebo nezatvorili. Niekoľko týždňov som teda študoval, čo ma na hranici môže čakať a dôkladne sa na výsluchy pripravil. Vedel som presne, že mi do mobilu budú chcieť nahrať sledovaciu aplikáciu, vedel som, že všade budú kamery a odpočúvanie a vedel som, že sa ma budú dookola niekoľko hodín pýtať na tie isté otázky, že mi prehľadajú celú batožinu a že budú chcieť vidieť všetko, čo mám pri sebe.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

Napriek tomu ma prekvapilo, keď mi do auta, ktoré ma odvážalo z hranice, nasadili dvoch agentov. Nenechal som sa ale rozhodiť a hral ich hru do konca. Nakoniec, po ôsmich hodinách samoty kdesi v horách medzi Kirgizskom a Čínou, som bol do krajiny vpustený. Ale na nikoho sa nehnevám, ba naopak užíval som si to. Oni len plnili svoju prácu a ja v pokoji odpovedal na všetko, na čo sa pýtali. Milujem, keď je cestovanie náročné a dobrodružné, a tu to bolo náročných a dobrodružných osem hodín. Nakoniec som prišiel do Kashgaru, historického mesta na Hodvábnej ceste a spadol mi obrovský balvan zo srdca. Medzi nami. Kto si môže povedať, že došiel do Číny z Európy po zemi? Veľa takých ľudí nepoznám.

Je pravda, že Číňania všade pľujú?

Z európskeho pohľadu sú niektoré čínske zvyky naozaj nechutné. Pľuvanie, mľaskanie alebo hlasné smrkanie, to počuješ odvšadiaľ celý deň. Ja som tam bol mesiac a pol. Stopoval som, chodil pešo v horách, jazdil vlakmi i autobusmi. Dokonca som býval u Číňanov doma, čo nie je veľmi obvyklé. Väčšinou sa nás, Európanov, boja. Navyše ja mám dva metre, takže som o niekoľko hláv vyšší ako všetci v Číne, bol vidieť ten rešpekt z veľkého bieleho muža.

Číňania sú tiež veľkí rasisti, hoci o tom nikto nehovorí verejne. Napríklad by nikdy nenechali svoje deti v škole učiť černochom. Aj ja som to spoznal na vlastnej koži, keď mi jednoducho nebol nikto ochotný pomôcť. Jednoducho len zakrúti hlavou a otočí sa. V Európe si každý myslí, že je to chudobná krajina, kde ľudia len pracujú v továrňach a nemajú žiadny život. Ja som videl vyspelú krajinu, kde všetko funguje, kde už skoro neexistujú fyzické peniaze, pretože každý platí telefónom, vlak prejde za deň 2800 kilometrov a príde do cieľa na minútu presne a kde je neuveriteľne čisto. Na zemi skrátka nevidíte odpadky alebo ohorky cigariet.

Technický pokrok vás tu posunie do 22. storočia. Stalo sa mi napríklad, že kamery rozpoznali moju tvár a nepustili ma do nejakej štvrti v meste, pretože systém spoznal, že tam nemáte čo robiť. Je to skrátka úplne iný svet, ktorý nejde popísať do pár slov, Čína sa musí zažiť! Nakoniec aj na to mľaskanie a pľuvanie si zvykneš.

Ako bude podľa teba vyzerať post-pandemické cestovanie?

Myslím, že bude trvať niekoľko rokov, než sa to vráti na úroveň pred rokom 2020. Cestovanie, aké milujem ja, že ideš dlhú dobu a len prechádzaš cez hranice pešo, asi ešte nejakú dobu nebude možné. Štáty skrátka nestoja o to, aby im tam niekto dotiahol nejakú chorobu a postrážia si, aby hranice zostali zatvorené.

Možno, ale to je skutočne s veľkým otáznikom, sa otvoria pre očkovaných. Nehovorím teraz o Európe, ale skôr o Ázii. Ako môžeme vidieť, tak krajiny ako Vietnam alebo Thajsko sú už viac ako rok zatvorené pre turizmus, do Vietnamu sa nedostanete vôbec a do Thajska len za naozaj prísnych a finančne náročných podmienok. Každý si myslel, že sa tieto krajiny bez turistov zrútia, ale opak je pravdou. Fungujú ďalej a myslím, že na mnohých miestach sú aj radi, že si od európskych alebo austrálskych turistov odpočinú. Nedokážem predikovať, ako dlho to potrvá, ale v čom som si istý, tak že k cestovaniu bude v budúcnosti potrebný doklad o očkovaní proti COVID-u alebo test. Doba sa skrátka mení, či sa nám to páči alebo nie.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lost Czech Man (@lost_czech_man)

Zdroj: Hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť