#Britská fyzikálna chemička a biofyzička Rosalind Franklin v rokoch 1951 až 1953 sa zaoberala genetikou na King’s College London. Na konte mala dôležité zistenia o štruktúre DNA, ktoré však nikdy nepublikovala. Jej zásluhy si tak prisvojili iní – James Watson a Francis Crick. A získali vďaka tomu Nobelovu cenu. Ako je to možné?
Nobelova cena bez kľúčového člena
Išlo o jeden z najslávnejších momentov v histórii vedy. 28. februára 1953 molekulárni biológovia z Cambridgeskej univerzity James Watson a Francis Crick zistili, že štruktúru DNA – molekuly nesúcej genetický kód jedinečný pre každého jednotlivca – tvorí polymér s dvojitou špirálou, ktorá pozostáva z dvoch reťazcov DNA navinutých okolo seba.
Takmer o 10 rokov neskôr James Watson a Francis Crick spolu s biofyzikom Mauriceom Wilkinsom dostali v roku 1962 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Mohol za to tento objav Na slávnostnom odovzdávaní cien však chýbala ešte jedna osoba, ktorej práca bola životne dôležitá pre objavenie štruktúry DNA. Rosalind Franklin.
VIZITKA
Celé meno: Rosalind Elsie Franklin
Dátum a miesto narodenia: 25. júla 1920, Notting Hill, Londýn, Spojené kráľovstvo
Dátum úmrtia: 16. apríla 1958, Chelsea, Londýn, Spojené kráľovstvo
Charakteristika: britská fyzikálna chemička a biofyzička, objaviteľka štruktúry DNA
Druhá svetová vojna zmarila plány
Rosalind Elsie Franklinová sa narodila v roku 1920 v Londýne do vplyvnej bohatej rodiny. Študovala fyzikálnu chémiu na Newnham College, University of Cambridge. Po promócii v roku 1941 získala štipendium na výskum fyzikálnej chémie v Cambridge.
Druhá svetová vojna jej však zmarila plány, pretože slúžila ako letecká dozorkyňa v Londýne. Ale v roku 1942 sa vzdala svojho štipendia, aby mohla pracovať pre British Coal Utilization Research Association, kde skúmala fyzikálne vlastnosti uhlíka. Napriek tomu vedela tento výskum využiť pre svoju záverečnú prácu a v roku 1945 získala doktorát z Cambridge.
Expertka na vedeckú techniku
V rokoch 1947 až 1950 pracovala s Jacquesom Méringom v Štátnom chemickom laboratóriu v Paríži, kde študovala technológiu röntgenovej difrakcie. Táto práca viedla k jej výskumu štrukturálnych zmien spôsobených tvorbou grafitu v zahriatych uhlíkoch.
V roku 1951 sa pripojila k tímu biofyzikov vedených Johnom Randallom na King’s College, ktorí používali röntgenovú kryštalografiu na štúdium DNA. Aj keď molekulu objavili už v roku 1869, jej štruktúru a funkciu vedci dovtedy neobjasnili.
Potom, čo sa Rosalind priučila röntgenovej kryštalografii vo vládnom laboratóriu vo Francúzsku, stala sa expertkou na vedeckú techniku, ktorá zahŕňa vyžarovanie röntgenových lúčov na kryštalické štruktúry a fotografovanie vzorov vytvorených atómami v štruktúrach ohýbajúcich X-lúče. Meraním veľkostí, uhlov a intenzít vzorov môžu výskumníci vytvoriť 3-D obraz kryštalickej štruktúry.
Spoločnosť ženy nerešpektovala
Rosalind Franklin jedného dňa natrafila na Mauricea Wilkinsona, ktorý zatupoval biofyzika Johna Randalla. Wilkins predtým identifikoval dve formy DNA objavujúce sa na röntgenových snímkach, Rosalind zas zistila, že úpravou úrovne vlhkosti v komore na vzorke mohla premeniť kryštalickú, relatívne suchú formu DNA na vlhkejšiu, parakryštalickú formu.
Obaja viedli samostatné výskumné skupiny a mali samostatné projekty, hoci sa totožne zaoberali DNA. Keď John Randall zveril Rosalind Franklinovej zodpovednosť za svoj projekt DNA, nikto na ňom nepracoval celé mesiace. Maurice Wilkins bol v tom čase preč a keď sa vrátil, zle pochopil jej úlohu a správal sa, akoby bola technickou asistentkou.
Obaja vedci boli v skutočnosti rovesníci. V tom čase nebolo vôbec zvláštne, že vedkyne muži nerešpektovali. Napríklad, do univerzitných jedální mali povolený vstup len muži.
Položila základ vedeckej teórie pre kolegov
Rosalind sa preto o kľúčové poznatky o DNA podelila na seminári v novembri 1951, na ktorom sa Watson zúčastnil. Opisovala DNA ako veľkú špirálu. Podarilo sa jej vytvoriť dva súbory fotografií vlákien DNA s vysokým rozlíšením.
Jej práca na vytvorení jasnejších röntgenových vzorov molekúl DNA položila základ pre Jamesa Watsona a Francisa Cricka, aby v roku 1953 navrhli, že štruktúra DNA je dvojzávitnicový polymér, špirála pozostávajúca z dvoch reťazcov DNA navinutých okolo seba.
V rokoch 1953 až 1958 Rosalind pracovala v kryštalografickom laboratóriu na Birkbeck College v Londýne. Tu dokončila svoj výskum uhlia DNA a rozbehla projekt o molekulárnej štruktúre vírusu tabakovej mozaiky.
Spolupracovala na štúdiách, ktoré ukázali, že ribonukleová kyselina (RNA) v tomto víruse bola zabudovaná v jeho proteíne, a nie v jeho centrálnej dutine. Taktiež zistila, že RNA bola skôr jednovláknová špirála než dvojitá špirála nachádzajúca sa v DNA bakteriálnych vírusov a vyšších organizmov.
Výskum jej prekazila rakovina
Koncom februára 1953 Rosalindine poznámky dokazujú, že DNA má špirálovitú štruktúru, pravdepodobne s dvoma vláknami. Zistila tiež, že nukleotidové zložky alebo bázy na každom vlákne spolu súvisia takým spôsobom, že vlákna sú komplementárne, čo umožňuje molekule ľahkú replikáciu.
Jej kolega Aaron Klug analyzoval jej výskumné poznámky a uviedol, že bola iba krôčik od zistenia, že DNA tvoria dve špirály. Ak by výskum pokračoval dlhšie, určite by sa dočkala uznania. Jej účasť na špičkovom výskume DNA zastavili nepriaznivé okolnosti.
Počas nasledujúcich piatich rokov viedla Rosalind tím výskumníkov, ktorí študovali ribonukleovú kyselinu alebo RNA vo vírusoch, ako je detská obrna a vírus tabakovej mozaiky. V roku 1956 jej však diagnostikovali rakovinu vaječníkov, ktorej o dva roky neskôr podľahla.
Obeť zrady a sexizmu
Rosalind sa držala myšlienky, že „veda nie sú preteky“ a za jej objavy zožal slávu niekto iný. Rosalind Franklin zomrela ako 37-ročná, pričom o štyri roky neskôr získali Nobelovu cenu za objavenie DNA James Watson, Francis Crick a Maurice Wilkins.
Problémom bolo, že Nobelovu cenu neudeľovali posmrtne. Keď však v roku 1968 vyšla autobiografia Jamesa Watson, v ktorej spomínal aj Rosalind v nie príliš pozitívnom svetle, James Watson čelil veľkej kritike verejnosti.
Watson vo svojej knihe tiež uviedol, že on a Crick získali prístup k Rosalindiným zisteniam bez jej vedomia, vrátane teraz známej fotografie 51, röntgenového obrazu DNA, ktorý Watsona okamžite presvedčil, že štruktúra molekuly musí byť špirála.
Toto vyvolalo silný odpor medzi tými, ktorí ju považovali za obeť zrady, sexizmu a mizogýnie, vrátane Rosalindinej kamarátky Anne Sayre, ktorá v roku 1975 vydala jej životopis.
V roku 2023 vyšiel významný článok v časopise Nature. Prehodnotenie dostupných dôkazov naznačuje, že Rosalind by mali uznať ako rovnocennú objaviteľku dvojitej špirálovej štruktúry DNA.
Zdieľať na