Historik na cestách (časť 4.): Starobylé mesto Ayutthaya, pagody plné netopierov a úsmev umierajúceho Budhu

Pagody starobylého mesta Ayutthaya

Hlava Budhu v meste Ayutthaya (zdroj: Pavol Croft)

#Vtedy som ešte nevedel, že je to ticho pred búrkou. Písal sa február 2020 a po rušnom Bangkoku som si bezstarostne užíval celkom prázdnu Ayutthayu. Jej špicaté pagody, čo vyzerali ako obrovské zvony, vnútri okupovali netopiere. Nepýtajte sa ma, ako to viem, keďže je tam všade zákaz vstupu. Povedzme si, že ten zákaz má svoje opodstatnenie a koberec z netopierích exkrementov je veľmi nepríjemný a smradľavý povrch, na ktorý nechcete vstúpiť.


Historik na cestách: Ako takmer nestihnúť vlak do posvätného mesta, nahnevať mnícha a zdvorilo odmietnuť thajskú pochúťku


Po preskúmaní nehostinného prostredia zrúcanín som si užíval prechádzku parkom. Bez autobusov plných čínskych turistov bolo starobylé mesto nezvyčajne vyľudnené. Ten komfort bol až surrealistický. Dokonca som si dovolil prudké otočky hlavou bez strachu schytať selfie tyčou do oka. Dnes už nemusím nikomu vysvetľovať, prečo to bolo veľmi zlé znamenie. Ale vtedy som si to neuvedomoval.

Ayutthaya ako mocenské centrum vďačí za svoj rozkvet práve epidémii. Traduje sa, že kvôli hrozbe epidémií sem zakladateľ mesta, kráľ Uthong, koncom 14. storočia presunul svoj dvor, a tak položil začiatok 400-ročnej histórie mocného Siamského kráľovstva. Uvedomujem si, že Uthong je v našich končinách absolútne neznáma postava, takže keď budem o ňom hovoriť, pokojne si predstavujte takého čínskeho kupca Sama.

Už ste sa určite potešili, že tu konečne máme vysloviteľné meno ázijského vladára, však? Musím vás sklamať. Uthong je jeho prezývka z detstva, v preklade znamená „Zlatá kolíska“. Pravé meno zakladateľa Ayutthaye bolo kráľ Ramathibodi I.

Som zvedavý, aká epidémia donútila Uthonga hľadať nové hlavné mesto pre svoje kráľovstvo. V roku 1351 oficiálne uvedenom ako rok založenia Ayutthaye zúril v Európe mor, ktorý sa k nám dostal práve z Ázie. Bohužiaľ som sa nikde nedočítal, či v prípade Uthonga išlo práve o mor, alebo nie. Navyše, množstvo chorôb, ktoré dodnes sužujú obyvateľstvo juhovýchodnej Ázie, je príliš rozmanité na to, aby som si trúfol spojiť tieto udalosti.

Ale keď som sa prechádzal medzi špicatými pagodami a sochami Budhu, na choroby som ani nepomyslel. Preberal som v hlave európskych vladárov a snažil sa spojiť Európu a Áziu na svojej mentálnej mape 14. storočia. Kým na území súčasného Thajska „siamský Samo“ zakladá svoje nové mesto, na zrúcaniny ktorého sa práve pozerám, v Európe sa schyľovalo ku koncu storočnej vojny medzi Francúzmi a Angličanmi a Osmani prvýkrát v dejinách prekročili Dardanely.

Hlava Budhu Ayutthaya
Hlava Budhu v meste Ayutthaya (zdroj: Pavol Croft)

Ak o týchto udalostiach kráľ Uthong vôbec počul, pravdepodobne sa o ne vôbec nezaujímal. Ayutthayu totiž čakali storočia vlastných vojenských konfliktov, veľkolepých víťazstiev a strašlivých pádov, až nakoniec mesto ostalo ležať v ruinách. Zastavil som sa pri rade sôch. Všetkým chýbali hlavy. Toto ale nebol následok zúrivého útoku barmskej armády.

Tí, ktorí ste už precestovali kus sveta, všimli ste si, že západné múzeá sú plné Budhových hláv, pokiaľ pamiatky juhovýchodnej Ázie zdobia sochy jeho bezhlavých tiel? Ak patríš k tým, na koho cesta okolo sveta ešte len čaká, pozri si film „Ong-bak. The Thai warrior”, aby si vedel, o čom hovorím. V skratke – za to môže vandalizmus a nelegálny obchod s umením.

Budha sochy bez hlavy Ayutthaya
Budhove sochy bez hlavy (zdroj: Pavol Croft)

Samozrejme, osudovú úlohu zohrali vojny. Stopy po ohni na budovách rozprávajú príbeh o tom, akým utrpením prešlo toto mesto. V polovici 15. storočia práve Ayutthaya zohrala kľúčovú úlohu pri páde kambodžského Angkoru. Po inváziách z Ayutthaye založili kmérski vladári nové hlavné mesto Phnom Pehn. A o 300 rokov neskôr ten istý osud čakal samotnú Ayutthayu, vďaka čomu vznikol súčasný Bangkok.

Kým som uvažoval nad vznikmi a pádmi kráľovstiev, došiel som k obrovskej soche ležiaceho Budhu. Jeho 40-metrové telo kedysi obklopoval palác, ktorý barmská armáda zrovnala so zemou. Budhu to netrápilo. Stále sa usmieval. Na prvý pohľad sa zdalo, že si užíva poobedňajší spánok. Avšak, za jeho pokojným výrazom sa skrývalo oveľa viac. Budha nespal, ale s úsmevom na tvári zomieral.

Socha umierajúceho Budhu
Socha umierajúceho Budhu (zdroj: Pavol Croft)

Táto socha ma dostala do zvláštnej filozofickej nálady. Už sa v mojej hlave nerojili myšlienky, nesplietali sa storočia, vladári a ich dobýjania. Len som si užíval atmosféru pokoja a zvláštny pocit ľahkej nostalgie po časoch, ktoré som nikdy nezažil. Slnko zapadlo a s Irinou sme sa presunuli do hotela plánovať cestu späť do Bangkoku a ďalšie dobrodružstvo – Kambodžu a jej nádherný Angkor.

Popíjali sme studené pivo Chang a tešili sa na nové zážitky. Po Thajsku mala nasledovať Kambodža, potom Vietnam, cesta vlakom cez Malajziu a návrat na Slovensko na svadbu kamarátov. Február 2020 – to bol iný svet. Vôbec sme netušili, ako sa to celé o mesiac zvrtne.

Pokračovanie nabudúce.

Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame