#Malá stanica thajského mestečka Ayutthaya prekypovala životom. Na drevených lavičkách natretých lesklou farbou na hnedo klebetili decká v školskej uniforme. V malom vestibule stála skupina budhistov v oranžových róbach. Hluk od deciek prekrýval tichý monotónny rozhovor mníchov.
Pristál ďalší vlak a na nástupište sa vyvalilo množstvo turistov. Pocítil som na chrbte ľahký vánok, akoby sa v tom rozhorúčenom vzduchu niečo pohlo a došiel blahodarný mráčik. Otočil som sa, ale namiesto prírodného javu naším smerom kráčala skupinka turistov. Moje netrénované oko síce ešte nedokázalo rozoznať príslušníkov jednotlivých krajín Ázie, ale vedel som bezpochyby určiť, že táto skupina je z Južnej Kórei. Vlastne, rozoznať ich je veľmi jednoduché. Za slnečného počasia chodia zahalení od hlavy po päty, nosia obrovské klobúky, okuliare na pol tváre, majú dáždniky v rukách a ventilátory na krkoch.
Všetci sme mali rovnaký cieľ – starobylé mesto Ayutthaya. Avšak, ako sme vystúpili z budovy, naše cesty sa rozišli. Kórejci nastúpili do moderného autobusu, mnísi a decká sa rozdelili do niekoľkých minibusov a menšie skupinky európskych a austrálskych turistov v širokých gatiach so slonmi boli poodchytávané šikovnými tuk-tukarmi.
Naším cieľom s Irinou však nebolo len dostať sa do Ayutthaye, ale splniť rest, ktorý mi sprisahaneckým tónom udelil kamarát Justin za fľašou ryžového piva v tajnom bare v Bangkoku. Úloha spočívala v tom, aby sme sa tam dostali čo najdobrodružnejším spôsobom, čo v realite znamenalo najmenej pohodlným spôsobom.
Vlako-väzenie považované v Thajsku za osobák sme mali za sebou, teraz na nás čakala plavba loďou. Nájsť ju nebolo ťažké. Rovná ulička viedla cez malé trhovisko. Ťažko povedať, ako ďaleko to bolo od stanice, pravdepodobne to nebola žiadna diaľka, ale v tej horúčave každý krok sa rátal za tri. Pozrel som sa na Irinu. Tá si utrela čelo, opravila klobúk a s výrazom odhodlanosti pokračovala vpred. Prehodil som kožený ruksak na druhé rameno a v tom som pred sebou naľavo zbadal malú búdku, pred ktorou stála staršia Thajka a vyberala peniaze. Keď sme sa priblížili, uvideli sme pred sebou aj rieku a zakotvenú malú loď.
Zjavne tento dopravný prostriedok používajú hlavne miestni, z turistov okrem nás v rade stal len jeden párik z Nemecka. Dal som pokladníčke dve mince po 5 bahtov a znova sa pozrel na Irinu. Lode nemala v obľube. Keď bola malá, jej otec robil v prístave a občas ju brával so sebou do roboty. Musel to pre ňu byť strašidelný zážitok – kráčať malými nožičkami po rebríku do obrovskej zaoceánskej lode cez vodnú priepasť. Aspoň to tak popisovala, aj keď vždy spochybňovala, či tie veľkosti naozaj boli také megalomanské, alebo to ona bola vtedy príliš malá.
„V pohode?” rozhodol som sa uistiť, aj keď to asi bolo tak trochu neskoro.
„Jasné, toto je veľmi malá loď, takže keby sme sa potopili, nedokáže vytvoriť dosť silný lievik, aby nás to utiahlo na dno,“ ľahostajne odpovedala Irina a vykročila smerom k trajektu.
Kapitánkou lode bola usmievavá babička. Jej živé oči rámovala sieťka drobných vrások. Babička sa stále usmievala, pospevovala si a vtipkovala s pasažiermi. Keby nemala šiltovku a rifľovú košeľu, bol by som si istý, že je to mýtická bytosť z rozprávky od Miyazakyho. Aj tá loď by dokonale zapadla do jeho sveta. Veľký volant, s ktorým točila babička, vyzeral, akoby bol nainštalovaný z kamiónu. Motor hučal a občas vydával klopkajúce zvuky. Bolo dokonca zvláštne, že tu nevidím pec, do ktorej by prihadzoval uhlie deduško Kamaji.
Neviem, ako dlho trvala plavba. Rieka Pasak nie je veľmi široká, ale malý prístav na druhej strane sa nachádzal obďaleč, a tak sme išli cez jej tmavožlté vody našikmo. Mal som ale dosť času na to, aby som si v duchu spomenul na Justina a poďakoval mu za tento výlet. Iste, užil by som si návštevu Ayutthaye, aj keby som zvolil komfort. Ale nikdy by som nespoznal rozprávkovú kapitánku, pohostinného Naronga a nezistil, že aj budhistickí mnísi sa vedia poriadne nahnevať.
Babička niečo veselo zahlásila v thajčine, otočila loď a začala cúvať k prístavu. Srdce mi podskočilo. Už za malý okamih uvidím bájne miesto Siamských vladárov – Ayutthaju.
Pokračovanie nabudúce.
Zdieľať na