#V práci dala výpoveď a vydala sa pešo na mesačnú cestu po Portugalsku a Španielsku, aby si vyliečila rany z minulosti. Dominika Zúborová v rozhovore hovorí o obľúbenej púti do španielskeho mesta Santiago de Compostela, prečo ju odporúča aj neveriacim aj o tom, že pre pokoj v duši možno netreba cestovať na opačný koniec Európy.
Ako vznikla myšlienka absolvovať púť do Santiago de Compostela?
Prvýkrát mi o nej hovorila kolegyňa z práce. Bola som práve po rozchode. Spomínala mi, že ľudia chodia na pešiu, cyklistickú púť alebo dokonca na koni cez Európu do nejakého španielskeho mesta. Vraj to pomáha ako životný reštart. Odložila som si tento nápad „do šuflíka“, vôbec som nemyslela vážne, že ho niekedy zrealizujem.
Prešiel rok, s ním ďalšia korporátna práca a určitá životná nespokojnosť. Stále som so sebou ťahala poznačenie zlými vzťahmi, najmä v rodine. Vedela som, že treba urobiť nefunkčným veciam bodku, ale v mojom vnútri to nešlo. A tak som dala výpoveď. Začiatkom mája sa blížil posledný deň v práci — a vtedy som si spomenula na púť, ktorú mi spomínala kolegyňa. Letenku do Porta som si kúpila len dva týždne pred odchodom.
Púť má viacero trás – ktorú si absolvovala ty?
Odchádzala som veľmi nepripravená len s malým ruksakom a bez prikrývky. Brala som si minimum vecí. Povedala som si, že to zredukujem na nevyhnutnosti. Je vtipné spozorovať, ako sa váš život dokáže „scrkvnúť“ do jedného ruksaka. V Porte som pobudla 5 dní a cestu do Santiaga som si prispôsobovala.
Hneď v prvý deň som po pár hodinách odpadla od tepla popri diaľnici. Občas som zašla viac do vnútrozemia, občas som sa vrátila k oceánu. Prešla som okolo 450 kilometrov, trvalo mi to mesiac. Sledovala som len „žlté šípky“ a stále som šla vpred. V Portugalsku som prešla jediný 10-kilometrový úsek vlakom a z Muxie som šla autobusom do Madridu na letisko. Bola to čistá romantika.
Ktoré miesta ťa počas púte nadchli najviac a prečo?
Porto – v ňom som všetko ešte len plánovala a bola som plná nadšenia a nevedomosti. Santiago de Compostela – lebo som doň prišla v deň svojich narodenín a v cieli som sa rozhodla, že ešte pôjdem ďalších 100 kilometrov ďalej. Uvedomila som si, že niekedy sa v našich cieľoch môžeme mýliť. Muxia – tá bola už za pôvodným cieľom. Ale v nej som sa rozlúčila s viacerými ľuďmi, ktorých som počas cesty stretla. Neočakávane som tam stretla aj vášeň. Ale tých úchvatných miest a momentov bolo rozhodne viac.
Na ktoré silné momenty si spomínaš?
Keď som hneď v prvý deň odpadla pri diaľnici. Zastali mi asi tri autá, videli, že som pútnička, a tak sa mi snažili pomôcť. Na ruke mi z tohto pádu zostala jazva v tvare srdca. Pripomína mi, že niekedy veci musím nechať tak, a že všetko sa nejako spraví.
Silné momenty prišli, keď som z vaku počas cesty vyťahovala kusy skál, ktoré predstavovali moje starosti a smútky. Vraj sa to tak má robiť, tak som postupne tie kamene nechávala za sebou. Som dosť racionálny typ, takže mi spätne príde smiešne, ako som sa s nimi lúčila, plakala a hovorila im, že už ďalej s nimi nemôžem kráčať. Vtedy to však bola dobrá terapia.
Jeden z nádherných a katarzných momentov prišiel na ceste späť naprieč Španielskom. Bola polovica júna. Dívala som sa z autobusu na krásnu krajinu a počúvala som nádherné pesničky. Slzy mi stekali po tvári, nevedela som, čo ďalšie je predo mnou, ale cítila som, že som spravila presne to, čo mi bolo treba.
Poslednú zastávku púte si opísala ako najhipisáckejšie mesto, aké si kedy navštívila.
Vo Fisterre, teda „na konci sveta“, máte pri majáku spáliť nejaké veci, ktoré ste vláčili so sebou, a zanechať minulosť. Mesto bolo krásne a farebné, odvšadiaľ znela veľmi príjemná hudba, na chodníkoch vysmiati a slobodní ľudia z rôznych končín sveta. Kde-tu vo vzduchu povievali rôzne farebné stužky a malé vlajky. Nikto sa do nikoho nenavážal, nikto nič neriešil. Ľudia sa akceptovali, aj jedlo si medzi sebou podelili.
Veľká dovolenková akcia pre Slovákov: Kvôli parádnym zážitkom netreba cestovať za hranice!
Čo sa ti na Španielsku a Portugalsku páčilo?
Portugalsko je divoké, Španielsko skôr európskejšie. Bola som aj v Taliansku, aj keď nie v rámci púte. Vo všetkých týchto krajinách sa mi páčilo, ako si na živote vedia domáci vychutnávať tú živelnosť. Páčilo sa mi, keď som videla staršiu dámu s červeným rúžom na perách tancovať pri neskorej večeri so svojím mužom. Dospelé deti či ich kamaráti ich sem-tam skontrolovali a popri tom živo diskutovali. Priala by som si vidieť takých ľudí viac v bežných slovenských mestách. Chýba mi to tu. Tam si život užívajú všetci. Siestu by som zaviedla aj na Slovensku.
Ľudí akých národností a motivácií si na svojej ceste stretla?
Stretla som ľudí z rôznych častí sveta. Športovca z Uruguaja hľadajúceho dobrodružstvo. Holanďana, ktorý mal problém so synom. Juhokórejky – mladé študentky umenia, ktoré v Španielsku študovali a chceli si cez prázdniny prejsť krajinu. Dve mladé Rusky, ktoré sa rozhodovali či odísť z krajiny. Slováka, cestovateľa. Hlboko veriacich katolíkov.
Odporučila by si púť do Santiago de Compostela aj ateistom?
Určite. Videla som všehochuť náboženstiev a rás a všetci sme sa tolerovali. Odporúčam ju každému, kto sa nebojí vzdať sa na chvíľu pohodlia, kto je ochotný skoro ráno vstávať a ísť v horúčavách pešo krajinou. Vôbec netreba dbať na vek. Videla som starší manželský pár so synom. Muž bol slepý, oni ho viedli, a putovali. Odporúčala by som tú cestu či už len tak, z chuti spoznávať nové veci, ale aj ako určitú psychoterapiu pre tých, čo nemajú doriešené nejaké trápenia alebo sa potrebujú rozhodnúť, ako ďalej.
Ktoré pútne miesta by si v budúcnosti rada navštívila?
Určite by som chcela ísť do Izraela. Pre mňa cestovanie znamená nielen klasickú turistiku – prísť, pofotiť si, tagnúť sa na sociálnych sieťach a čakať na like, ale aj uvedomenie si historických súvislostí a súčasnosti, v ktorej daná krajina žije. Púť je obzvlášť citlivejšia, lebo sa silne spája s niečím hlboko intímnym, a to je viera. Určite by som chcela ísť aj do Mekky, pozrieť sa na Jazero Nam-tso v Tibete, na Bulguksu v Južnej Kórei…
Myslím, že niekedy je to o putovaní vo svojom vnútri. Niekedy môžete prežiť púť vo svojej izbe pri sviečke a v tichu. Niekedy sväté miesto nájdete v prírode o tri dediny ďalej, kde ste vyrastali. Niekde na Slovensku, pri prameni.
Čo ťa púť naučila o sebe, o živote, o kresťanstve?
Uvedomila som si, že je „hriechom“ nechať si ubližovať. Že sa nemám porovnávať, nikdy a s nikým. Neviem, prečo si z mnohých vecí robíme súťaže. Každý je nastavený inak. To, že jedna vec urobí šťastného jedného človeka, nemusí druhého.
Tiež som pochopila, ako sa všetci navzájom zrkadlíme. Vidieť v sebe časť ľudskosti a aj časť toho božského. Vieru odvtedy chápem inak. A naučilo ma to tiež, že je fajn začať sa mať rada, zdravo a nesebecky. Určiť si hranice, pokiaľ môžu prísť iní a pokiaľ ich nemilo prekročia, ukázať im, kde sú dvere.
Zdieľať na