#Cesta hrdinov SNP je našou najdlhšou pešou trasou. Prechádza oblasťami, ktoré zohrali úlohu počas Slovenského národného povstania. Keď som počula, že nejaký blázon, dnes už viem jeho meno – Patrik Pajta, ju prešiel za 23 dní, upútala ma ešte viac. Zvládol približne 760 kilometrov, v zime…
Keď sa opäť skomplikovalo cestovanie do zahraničia, 27 ročný rodák z Oravy sa k situácii nepostavil tragicky. Nedá sa cestovať mimo krajinu, tak zostal v nej. A ako lepšie využiť január, než 23 dňovým prechodom z Dukly až na Devín? Počuješ správne, hlava-nehlava, poza bučky, aj cez okresy.
Ako si sa dostal k nápadu prejsť cestu hrdinov, ešte k tomu v zime?
Kvôli situácii s koronou som sa rozhodol, že je čas prejsť kus Slovenska. To, že je zima som neriešil. Vravel som si, že idem na 20 dní cestovať, na čo som zvyknutý. Bral som to tak, že idem na pár horských prechodov za sebou, Veď mám pochodené aj 5 dňové túry a v tomto prípade zakaždým pôjdem cez mesto a doplním si zásoby. O trase som vedel, že ju chodí množstvo ľudí ročne, nevedel som, že nikto nechodí v zime.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Táto trasa má okolo 760km, začína Duklianskym priesmykom a končí na Devíne, čo ďalšie by sme o nej mali vedieť?
Na ceste hrdinov SNP človek prekoná vyše 30 000 výškových metrov. Ak by si ju išiel mesiac, je to minimálne 1 000 výškových metrov denne. Oficiálna trasa Duklianskym priesmykom nezačína, ale končí, tak však skoro nikto nechodí. Ja som vedel, že chcem denne prejsť prevýšenie do 1 500 metrov a tomu som prispôsoboval aj dĺžku svojich úsekov.
Čím sa líši zimná turistika od letnej? Ako si bol zbalený?
Rozdiel medzi letom a zimou je len ten, že sa na chlad musíš pripraviť. Čiže mať teplejší spacák, snežnice, mačky, vyššie topánky, teplejšiu bundu a viac základných vrstiev. Výbava je určite ťažšia. Máš veci, ktoré by si si v lete nebral, už len termoska je dosť ťažká. Zvyšok je asi rovnaký.
Si skúsený turista a denne si prešiel priemerne 33 km. Priblíž trochu plánovanie svojej cesty. Koľko času ti zabralo?
Nápad na prechod vznikol koncom októbra a potreboval som si dať dokopy v podstate len zoznam výbavy. Prvé plánovanie znamenalo vedieť, na čo všetko sa potrebujem pripraviť a podľa toho som si balil ruksak. Vedel som, že budem veľa kráčať, potrebujem výbavu na prespanie, musím jesť a pracovať.
Potom bolo plánovanie dopĺňania potravy, čo spočívalo v tom, že som chcel vedieť, kedy budem asi prechádzať cez mestá a kedy si budem môcť doplniť zásoby. Vedel som teda, na aký počet dní potrebujem mať v batohu jedlo.
Ako si si vyberal miesta na spanie? Mal si ich vopred určené?
Odchádzal som 26. decembra a asi štyri dni pred tým som si pozeral prvý úsek. Ubytovanie som si neplánoval vôbec. Keď som sa ráno zobudil, zvážil som, ako sa cítim a koľko by som vedel prejsť. Pozrel som si mapu a našiel som si body A, B, C, ktoré boli v rozmedzí 20 – 40 km.
Podľa toho, aké boli podmienky som sa počas cesty rozhodoval. Vonku som spal len raz, inak som vždy radšej šliapal o dve-tri hodiny dlhšie, aby som skončil pod prístreškom, alebo v útulni.
Mohol by si opísať, ako vyzerala tvoja denná rutina?
Po zobudení som ako prvé zavesil spacák, aby sa presušil vo vetre. Zatiaľ som si pripravil raňajky, väčšinou to bola slanina, cibuľa, chlieb, k tomu čaj. Potom pobaliť a vyraziť
Za vidna som mohol chodiť len od nejakej 7 ráno do 4 poobede. Snažil som sa nerobiť si dlhé prestávky na obed, takže stravovanie počas dňa spočívalo len v tom, že som vyberal z vrecka sladké tyčinky
Ak sa dalo, večer som zakúril, vybalil veci aby preschli, najedol sa a urobil hygienu. Pri pití čaju nastalo hodnotenie dňa a už len spánok. A ráno všetko odznova.
Všetky tvoje príspevky boli veľmi pozitívne. Na Instagrame si si písal denník a tvoj 11 deň, keď ideš do útulne Ramža vyzerá celkom kriticky. Trápil si sa so snehom, orientáciou, značením, no nakoniec si ho aj tak vyhodnotil ako dobrý. Bola pre teba citeľnejšia fyzická, alebo psychická záťaž?
Kombinácia oboch. Každý deň bol náročný iným spôsobom. Niekedy bol sťažený počasím, v hmle som sa v snežniciach brodil snehom, inokedy bol silný vietor. Ďalšie dni boli pekné, no už tretí deň som kráčal sám a začínal sa rozprávať aj so stromami. (smiech)
Čo sa týka fyzickej bolesti, je zaujímavé, že v prvých dňoch si telo muselo zvykať na záťaž pri trase 27 km. Časom sa tak prispôsobilo, že som bol počas posledných dní schopný ísť cez 40 km. Telo bolo síce vyčerpané, avšak stále ďaleko od hranice svojho limitu. Fyzická odolnosť rástla a myslím si, že to isté sa dialo aj mentálne.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Mával si počas cesty krízu? Chuť na všetko sa vykašľať a ísť domov do tepla?
Krízu som chytal pravidelne. Ale sú to myšlienky, ktoré ti napadnú v tom najhoršom. Vždy prídu vtedy, keď to vzdať nemôžeš. V momente, keď ti napadnú si uvedomíš, že máš len dve možnosti. Seknúť s tým hneď teraz a zamrznúť? Asi nie. Musíš, to potiahnuť ďalej a keď prídeš na útulňu, kde už sedíš v teple, kríza zmizne. Nakoniec zhodnotíš, že chceš ísť ďalej.
Akú techniku si mal so sebou? Aké appky si využíval?
Mal som so sebou mobil a navigoval som sa podľa Mapy.cz, kde si vieš naplánovať trasu. V zálohe som mal GPSko, ale nepotreboval som ho, lebo som mal pripojenie v podstate všade. Dobíjal som cez power banku, tá mi vydržala na 4-5 dní a nabíjal som aj čelovku.
Keď si písal, že si prvýkrát uvidel Kráľovu hoľu, musela sa javiť poriadne ďaleko. Nemal si z takej vzdialenosti strach?
Zľaknutý som nebol vôbec. Tešil som sa, lebo som už bol asi týždeň na ceste a vedel som, že za pár dní budem na kopcoch, ktoré vidím. Čakala ma tam jedna z najkrajších častí, na to sa predsa musí tešiť každý turista. Ideš do jedného z najvyšších pohorí Slovenska a vieš, že hrebeň ponúkne geniálne výhľady takže tam chceš byť čím skôr.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ako je to so zverou? Zverejnil si video vlčích stôp a krvavého snehu. Taktiež odtlačky medveďa.
Keď som videl pozostatky sánky a vlčie stopy, vtedy mi trochu stislo zadkom, ale snažil som sa to zracionalizovať. Keď si 20bkm od dediny, nemáš na výber, len ísť. Pravda je taká, že zver je strašne plachá. Síce mám toho pochodeného dosť, no vlka som ešte nevidel, len stopy. Medveďov som videl dvoch, no vždy z niekoľko stometrovej vzdialenosti. Keď ťa zviera zacíti, ide preč. K tomuto sme na Hikemates písali aj článok.
Ak ide o napadnutia, hovoríme naozaj o ojedinelých záležitostiach. U nás ich býva myslím maximálne 5 za rok. Väčšinou mimo chodníka a na krmoviskách. Zabitie medveďom nie je registrované ani jedno. Ak zviera vidieť chceš, musíš byť naozaj ticho a musíš sa snažiť ho nájsť. Pri chôdzi ťa je počuť aj bez toho, aby si cielene robil hluk.
Keď sa zamyslíš nad cestou ako celkom, čo ti dala?
Určite som sa zamýšľal nad tým, ako dobre sa mám, v akom komforte žijem a ako málo mi treba k tomu, aby som žil. Nielen, čo sa týka vecí, ale aj vzťahov. Často som chodil sám a uvedomil som si, aké vzácne je byť s niekým. S rodičmi, súrodencami, alebo dobrými kamošmi. Ale ide aj o materiálne veci, ako teplá sprcha. Keď som prišiel v nedeľu domov, strávil som v nej asi 40 minút. Mohol som sa ísť vyspať do postele a nebola mi zima ani odnikiaľ nefúkalo.
Dobrý moment nastal aj niekde vo Vysokých Tatrách. Bola zima, nevieš kam máš ísť, viditeľnosť mizivá. A ty chceš ísť rýchlo, no nemôžeš, lebo podmienky to nedovolia. Vtedy som si uvedomil, že niektoré veci jednoducho nevieš ovplyvniť, musíš ich prijať, aké sú, a rešpektovať. To bolo oslobodzujúce.
Deje sa to aj teraz, keď to prenesieme na koronu. Jednoducho s tým nič nemôžeš urobiť, len zmeniť uhol pohľadu a snažiť sa nájsť spôsob, ako z toho niečo vyťažiť. Byť v niečom lepší, niečo sa naučiť. Nezistil som teda asi nič veľkolepé, skôr základné veci, o ktorých vieme, ale bolo potrebné ich pripomenúť.
Máš nejaké vysnívané trasy, na ktoré sa chystáš?
Prvé dva dni som iba vypol a oddychoval, potom som začal dobiehať robotu a sústrediť. Ja nie som yety a nechodím iba po kopcoch. Mám normálnu prácu a popri tom rád chodím do prírody. U mňa sú tieto nápady skôr spontánne. Nemám nijaký sen robiť ešte dlhšie prechody, napríklad v Amerike.
Aj SNP vzniklo preto, lebo som vždy chcel cestovať po Slovensku, no nikdy som nemal presnú predstavu ako. Cesta hrdinov prechádza územiami, ktoré som nemal prejdené vôbec, bolo to pre mňa niečo nové.
Ako vidíš mladých, ktorí namiesto trávenia voľného času v prírode radšej pozerajú do mobilov?
Asi do toho veľmi nevidím a nechcel by som to hodnotiť. Čo však viem, že ak budem mať deti, chcel by som ich viesť k životu spätému s horami a prírodou. Pomáha to človeku mať rešpekt.
Na ľuďoch, čo žijú na horách mám rád to, že tým, že žijú vysoko, ako keby videli veci s nadhľadom a vnímajú ich inak. My mnohokrát riešime zbytočnosti a oni riešia tie podstatné veci. Aj preto chodím do hôr. Stretávam tam ľudí na podobnej vlne ako som ja.
Zopár pikošiek o Paťovi:
1: Čo vlastne robí: Je predsedom najväčšieho turistického klubu na Slovensku – Hikemates. Aj pomocou tohto projektu sa snaží zblížiť ľudí s horami, organizuje výstupy, komunikuje s partnermi, jednoducho, ako sám hovorí – dievča pre všetko.
2: Ako pracoval počas cesty: Väčšinou si našiel polhodinu-hodinu, kedy odpovedal na e-maily.
3: Na čo sa najviac tešil, keď končil: Na vyloženie nôh a ničnerobenie s pizzou a pivkom v ruke.
4: Obľúbená turistická trasa na Slovensku: Je ich viac, napríklad Babia hora na Orave, Téryho chata v Tatrách, rád chodí na východ slnka na Choč či na hrebeňovky.
5: Krajina, ktorá ho očarila: Má rád menej rozvinuté krajiny, napríklad v juhovýchodnej Ázii, krajiny kde kde ľudia žijú jednoduchšie, a tak človek môže spoznávať kultúru a bežný život domácich.
6: Kam by sa chcel ísť pozrieť: Láka ho Vietnam, Laos, alebo Kambodža.
7: Aké je jeho obľúbené jedlo: Palacinky s banánom, nutelou a so šľahačkou.
Viac o Patrikovej ceste si môžeš prečítať na jeho Instagrame, kde dokumentoval každý deň cesty formou denníka.
Zdieľať na