Denník stratenej vysokoškoláčky #8: Chýba mi stereotyp

Photo by Alex Geerts on Unsplash

#Nielenže nemám rada zmeny, ja ich vyslovene neznášam. Milujem stereotyp, i keď okolie pre to nemá pochopenie. Raná šálka kakaa, beh na autobus, sedenie v zadnej lavici. Len sa začal semester a ja zisťujem, že mi chýba akákoľvek istota. Možno ňou nakoniec bude rozheganá poschodová posteľ na internáte, na ktorej sa bojím čo i len pohnúť, pretože vŕzga ako hrdzavé vráta. Majka mi už stihla pošepnúť, že mám byť tolerantnejšia a zbytočne sa na nej nemrviť. Chce sa vyspať, aby mohla úspešne študovať. Ale čo ja?

Úplne dutá hlava

Netušila som, že vysoká škola je prakticky synonymum byrokracie. Myslela som si, že sa po slávnostnom a únavnom otvorení školského roka pôjdem na izbu a pokúsim sa vyspať do ružova. Miesto toho som chodila po meste ako splašená srna, snažiac sa vybaviť všetko zameškané. Musím sa čestne priznať, že čiastočne to bola moja chyba, pretože to, čo nám hovorili pri zápise, sa vôbec nezapísalo do mojej mozgovej kôry. Takže zas mi len v hlave zazneli slová mojej mamy: „Kto nemá v hlave, má v pätách.“ V mojom prípade je to skutočne tak. Prečo si však zapamätám takú hlúposť a to, čo je dôležité mi ihneď vyfučí?

Photo by Susan Yin on Unsplash

Ženy vedia byť poriadne potvory

Na internát som sa vrátila unavená ako kôň. Z našej izby sa ozýval poriadny hurhaj. Chvíľku som váhala, či sa mi oplatí vstúpiť do jamy levovej, no predstava oddychu bola lákavejšia než strach o vlastné bezpečie. Stačil jeden pohľad a vedela som, čo sa deje. Zdena, alias Savannah (s dvoma „n“, ako nás stihla upozorniť), sa rozhodla, že izba je predovšetkým jej priestor. Svoje veci si rozložila aj na Luciinej posteli a tá sa ich nemohla ani dotknúť. Normálne som bola na seba hrdá. Všetkých svojich sedem sliviek mám stále zabalené v otcovom batohu a tak nemusím riešiť takéto žabomyšie vojny. Okrem toho sa Zdene očividne nechcelo hádzať veci na moju posteľ, ktorá bola len niekoľko centimetrov od plafónu. Nechala som ich tak, nech sa zožerú, keď chcú. Dala som si do uší slúchadlá, pustila nejaké ľudovky a zaspala som.

Žiadni týždenníci, ani domáca úloha

Na druhý deň som opäť nestíhala. Zdena sa opäť zamkla v kúpeľni. Ak sa tam chcem dostať, budem musieť zvoliť inú taktiku. Náladu mi to však nepokazilo. Išla som prvýkrát na vyučovanie. Teda nejaké prednášky a cvičenia. Katedra, ktorá sa mala stať mojím druhým domovom, sa nachádzala na opačnom konci mesta. Tam, kde nielenže nechodí MHD, ale ani líšky tam už nedávajú dobrú noc. Dozvedela som sa, že budova sa nachádza neďaleko krematória. To len podčiarkovalo desivú atmosféru. Sadla som si do zadu prednáškovej miestnosti. Čakala ma trojhodinová prednáška z fyziológie rastlín. Nuda. Ešte väčšia než v aule. Po nej cvičenia, množstvo informácií, v ktorých som sa nevedela vyznať.

pixabay.com

Večer som nemala náladu na nič. Všetko na vysokej bolo akosi inak. Žiadne zvonenie, týždenníci, ani domáca úloha. Zavolala som domov. Potrebovala som počuť Jakubka. Jediné svetlo na konci tunela.

vystrašená Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *