Denník stratenej vysokoškoláčky #7: Aká noc, taký deň

Photo by Samantha Gades on Unsplash

#Prvá noc na internáte bola pre mňa všetkým možným, len nie synonymum oddychu. Z vedľajšej izby sa ozýval hurhaj, pretože partia dievčat sa rozhodla začiatok semestra poňať vo veľkom. Pripíjali si na všetko možné a ja som si myslela, že sa rozplačem. Chýbalo mi kakao, moja perina plnená babkiným perím, pokoj a čerstvý vzduch. Úplne som strácala pevnú pôdu pod nohami a to sa ani nezačal semester. Tak o tomto je dospelosť?

Nie je ľahké bývať s peknými dievčatami

Konečne svitlo ráno. Neponáhľala som sa do kúpeľne, pretože ranná hygiena mi nikdy nezabrala veľa času. Prvá sa do nej nahrnula Zdena. Trištvrte hodiny sa sprchovala, fénovala, nanášala si omietku, lepila umelé mihalnice, netušiac, že svojím konaním nám všetkým spraví poriadny škrt cez časový rozpočet. Niežeby ju nikto neupozornil na jej nezodpovedné konanie. Periodicky sa našiel nejaký odvážlivec, ktorý sa snažil dostať do kúpeľne. Nakoniec predsa len vyšla. „Čo ste také hŕŕ? Mali ste stať skôr!“ Mykla plecom a ladne odplávala do izby, vybrať si, ktorý outfit sa jej najlepšie hodí k extrémne výraznému mejkapu.

Photo by Raphael Lovaski on Unsplash

Rýchlo som si umyla zuby, vybrala z očí karpiny a zaplietla vrkoč. Rozhodla som sa nemaľovať. Včera mi to priveľmi nepomohlo, netuším, prečo by dnešok nemohol byť výnimkou. Luca opäť telefonovala s frajerom. Očividne sme jej nestáli ani za to, aby nám popriala dobré ráno. Jediným svetlom v našej izbe sa mi stala Mária. Síce ma oblieval pot pri tom objeme informácií, ktoré zo seba súkala, no na druhej strane bol tu aspoň niekto, kto so mnou zaobchádzal ako s rovnocennou bytosťou. Rýchlo som si zbalila ruksak, hodila pohľad na izbu, ktorá vypadala, akoby v nej žilo stádo divých svíň a nie dievčat, a vybrala som sa na slávnostné otvorenie školského roku. Tak sa to oficiálne začína. Som skutočne študentka!

Pripravená (takmer) na všetko

Nechápala som, prečo sa všetci tak vyfintili. Áno, začiatky školského roka a blá blá blá… Dokonca som videla zopár dievčat, ktoré očividne prišli v šatách, ktoré mali na stužkovej. Chúďatá, cítili sa nepríjemne, pretože pútali na seba pozornosť viac, než chceli. „Majka, nevieš, kde je tu šatňa?“ zašepkala som Márii. Neveriacky sa na mňa pozrela, akoby som trepla tú najväčšiu hovädinu na svete. „A na čo to potrebuješ?“ odpovedala mi otázkou. „No predsa prezuť sa!“ Tentoraz som ja nechápala, prečo jej uniká význam tak jednoduchej vety. Vybrala som z ruksaku prezúvky, pevne odhodlaná, že tú šatňu objavím aj sama. Aj tie mi zbalila mama. Jej „lepšie nosiť, ako prosiť,“ mi ešte stále znelo v ušiach ako ozvena.

„Na vysokej sa neprezúva, to si nevedela?“ Mária na mňa hodila taký zhrozený pohľad, že som okamžite vopchala prezúvky nazad do batohu. Nie, o tom som ani len netušila.

Bola to nuda

V aule našej univerzity bolo snáď milión ľudí a ja som sa neskutočne potila. Príhovor rektora ma tak nebral za srdce, ako som dúfala. Vlastne, som mu neverila ani slovo. Sľuboval nám, že celý svet čaká na vzdelaných ľudí, že nám vysoká škola otvorí dvere do iného sveta. Znelo to dobre, no napriek tomu, poznám množstvo vysokoškolákov, ktorých s otvorenou náručou čakala tak maximálne pani na úrade práce. A žiadnu dieru do sveta nespravili.

Photo by Brett Jordan on Unsplash

Ale ktovie. Možno práve ja budem tou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Prinajmenšom mám na to päť rokov, aby som to dokázala.

(ne)motivovaná Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *