#Včera som odišla z domu. Moja mati plakala tak, akoby ma odprevádzala na onen svet a nie na internát. Oklepala som sa a snažila som sa byť tvrdá. Výnimočne som sa namaľovala a nemohla som riskovať, že mi prehnaná emočná reakcia pokazí niekoľkohodinovú robotu. Cesta do Veľkého mesta bola ešte horšia, než poslednýkrát. Autobus bol napchatý do prasknutia. O voľnom sedadle nemohla byť ani reč. Keď som sa konečne po niekoľkých hodinách dostala na čerstvý vzduch, rozhodla som sa ísť opäť pešo. Nechcelo sa mi opäť lepiť na cudzie telá. Čo už. Ja sa asi nikdy nepoučím na vlastných chybách.
Mokrá ako myš
Ako sa dá predpokladať, opäť som sa po ceste stratila. Asi trikrát. Neželaným bonusom bol batoh na chrbte, z ktorého sa mi tesne pred odchodom podarilo vyhodiť gumáky. Napriek tomu bol ťažký ako skriňa. Kým som sa dovliekla na internát, stiekol mi mejkap a nevoňala som si práve najlepšie. „Kika, ty vieš teda urobiť dojem,“ pomyslela som si. Kľúče od izby, ktoré som si bola s rodičmi vyzdvihnúť minulý týždeň, sa ako na potvoru nejakým zázrakom ocitli až na spodku batoha. Podľa indícií som zistila, že bývam na siedmom poschodí. Výťah nefungoval a tak som sa predsa len nevyhla horolezeckému výstupu.
Najlacnejší intrák v meste
Len čo som otvorila dvere, ihneď som pochopila, prečo za internát platím necelých 40 eur. Optimizmus ma prešiel v okamihu, keď som videla, čo všetko obnáša nezrekonštruovaná izba. Na stene plagát, na ktorých mal Paľo Habera ešte kučeravé vlasy a rifľové kraťasy, netesniace okná, diery v stenách, vŕzgajúce postele a jedna obrovská skriňa. Počítať do štyroch som vedela. Presne toľko kusov by nás malo byť na izbe. To nám má vystačiť jedna skriňa a dve stoličky? V batohu som mala mamine zaváraniny. Už len tie zaberú polovicu priestoru. Vzdychla som si a sadla som si na kraj postele. V tom sa otvorili dvere: „Ahojky, tá posteľ je moja. Ty spíš tam hore. Všetky ostatné sú obsadené.“ Som porazená. Prvý dojem z novej spolubývajúcej, nebol príliš pozitívny. Ale zas, má pravdu. Kto posledný chodí, sám sebe škodí. Ja som toho príkladom.
Ja chcem ísť domov!
Zrazu ma prešla chuť vôbec študovať. Pár sekúnd som dokonca zvažovala, či by predsa len nebolo lepšie vrátiť sa domov a živiť sa výlučne obrábaním nášho nemalého hospodárstva. Bála som sa. Ako budem vychádzať najmä s tou divou, ktorá sa predstavila ako Savannah, no pritom sa oficiálne volá Zdena. Vyzerala nádherne, a sebavedomie, ktoré už dávno prerástlo v namyslenosť, sršalo z nej z každej strany.
Maličká Mária mi bola o niečo sympatickejšia. Už teraz však bola prototypom naspídovanej šikovnej študentky, ktorá spraví všetky skúšky v predtermíne. Ústa sa jej nezavreli, pretože jednostaj rozprávala o všetkých administratívnych blbostiach, ktoré mňa absolútne nezaujímali. Na druhej strane Lucia, naša tretia spolubývajúca, toho veľa nenavravela. Teda niežeby bola ticho, len sústavne mala pri uchu telefón a sťažovala sa frajerovi. My sme pre ňu boli menej než vzduch.
Aj ty si mal/a také strašný prvý dojem zo spolubývajúcich?
Kika.
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na