#Len čo som nechala Majku s guľášom myšlienok v hlave, objavila sa predo mnou ďalšia výzva. Nemala som čo na seba. Ešte pred dvoma dňami som netušila, že sa presťahujem do Veľkého mesta. Základné hygienické potreby by som zvládla nakúpiť aj zo svojho obmedzeného rozpočtu. Avšak nákup elektroniky a šiat bol už vysoko nad moje limity. Nemôžem predsa celý čas chodiť len v Radúzovom tričku. Musím sa aspoň na niekoľko hodín vrátiť do jamy levovej. Že ma tam neprijmú s otvorenou náručou, mi bolo viac než isté.
Cestou-necestou
Myslela som si, že mi Radúz odtrhne hlavu. Fakt. V práci mal toho viac než dosť a ja som sa ho nesmelo spýtala, či sa mu náhodou nechce šoférovať na druhý koniec republiky. Nebadane vzdychol a poprosil ma o trošku času. Dal si sprchu, dve kávy a nasadli sme do auta. Bála som sa, pretože som ho neustále pozorovala, či mu nebodaj nepadne hlava na volant. Bol unavený ako pes.
Po hodine jazdy som ho poprosila, nech zastane na najbližšej benzínke. (To je naše obľúbené miesto). Zozbierala som všetky svoje chabé vedomosti z autoškoly a sadla som si za volant. Poviem vám, že Radúza som prebrala rýchlejšie ako silná káva. Tŕpol, zatínal päste, tvrdiac, že sa vôbec nečuduje, že som vodičák spravila až na tretíkrát.
„Kristínka, nechaj to tak. Ja to už nejako došoférujem!“ prosil ma. Nedala som sa. Ignorujúc vytrubujúcu kolónu áut, ktorá sa vytvorila za Bystricou, pretože som sa konečne dostala až na rýchlosť 40 km/h, som si začala šoférovanie užívať. Prvýkrát v živote som vyskúšala štvrtý a piaty prevodový stupeň, čo mi dodalo odvahy. Skrátim to. K mojím rodičom sme sa dovliekli až neskoro v noci. Všetci spali. Dokonca aj mama. Radúza som prepašovala cez pivnicu a potichu sme sa vkradli do mojej izby. Jeho prítomnosť mame vysvetlím až ráno. Netreba ju predsa budiť zo sladkého sna.
Dobré ránko!
Všetko som mala vypočítané. Prekvapila ma však jedna konštanta, ktorá sa nedá predvídať. Jakubko. Ráno nám skočil do postele a ihneď ma zasypal množstvom otázok: „Kristína, kto je ten ujo?“ „A prečo spí v tvojej posteli?“ Jeho ľubozvučný hlas sa ozýval po celom dome. Nestihla som Radúza schovať do skrine, keď sa vo dverách objavila mama.
„Kristína?!“ Na viac sa nezmohla. Realita ju tak prekvapila, že ju akosi nevedela vtesnať do slov. Netušila som, ako sa z toho vylížem. Rozhodla som sa, že stavím na úprimnosť: „Mami, prišli sme neskoro, nechceli sme ťa budiť. Toto je Radúz, môj frajer, budem s ním bývať.“ „Ako sa to volá?“ Prevrátila som oči. Viem, že meno môjho frajera je trošku neštandardné. Kým som ho stihla zopakovať, mama sa pustila do mňa: „Kristína, som si myslela, že som ťa dobre vychovala…“ Postavila som sa, mykla som plecami a objala som ju. „Maminka, keď ja ťa mám tak rada.“ Išla som do kúpeľne. Potrebujem sa osprchovať.
Prekvapenú mamu som nechala stáť uprostred izby. Nechcelo sa mi riešiť zbytočnosti. Nech si tí dvaja povedia, čo majú na srdci. Konieckoncov, nebude to po prvýkrát.
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na