#Od rána ma chytila silná hnačka. Neviem, či za to môže otcova tlačenka, ktorú do mňa včera večer doslova natlačil, alebo stres z blížiaceho sa rande. Na Radúza som sa tešila. Dohodla som sa, že ho počkám pri penzióne za dedinou. Niežeby teraz počas karantény fungoval. Bol to však dobrý záchytný bod, ku ktorému sa na bicykli raz-dva dostanem. Len dúfam, že nebudem musieť niekde hľadať latrínu. Som zvedavá, ako to dopadne!
Snáď to nebude ten pupkáč
Priznám sa. Chcela som na Radúza zapôsobiť, pretože mi na ňom začalo skutočne záležať. Mal niečo do seba, nech by už vyzeral akokoľvek. Dokázal ma rozosmiať, nechcel so mňa spraviť vylepšenú verziu, pri ňom som sa cítila sama sebou.
„Kam ideš?“ Ozvala sa mama, keď som sa snažila tajne vytratiť z domu. „Idem si hľadať manžela,“ odvrkla som jej, dúfajúc, že jej moja úprimnosť zoberie vietor z plachiet. Zafungovalo to. Mama onemela, hľadiac na mňa ani Lótová žena a ja som mala na chvíľu pokoj.
Pred odchodom som si pre istotu zobrala čierne uhlie. Trošku mi bolo lepšie, no žalúdok som mala stále ako na vode. Keď som prišla na miesto, hodila som bicykel do kríkov. Vyzeral strašne a pre mňa určite nebol tou najlepšou vizitkou.
Na prázdnom parkovisku stáli dve autá. Pri prvom stál nízky pupkatý chlap, fajčil cigaretu a usmieval sa na mňa tak, akoby očakával, že mu život okamžite zmením k lepšiemu. Tipovala som, že bude mať viac ako štyridsať. Určite nevyzeral ako muž, ktorý len nedávno skončil vysokú školu.
„No čo už, verím, že máš vnútro oveľa krajšie, než zovňajšok,“ pomyslela som si a podišla k nemu. Aspoň budeme kamaráti. Bola som presvedčená o tom, že tento človek ma nikdy, ale že nikdy nebude priťahovať.
Vyzerá dokonale
„Ahoj Kristínka.“ Za mnou sa ozval mäkký, príjemný hlas. Obzrela som sa, dívajúc sa do očí toho najpríťažlivejšieho muža na svete. Čierne kučery mu neposlušne padali do čela. Vidno, že kaderníctva sú už dlho zatvorené. Zelené oči sa na mňa uprene dívali, očakávajúc moju odpoveď. „Hej.“ Zmohla som sa na tri písmená. Radúz sa zasmial a zo mňa opadol všetok stres. Išli sme sa prejsť. Bolo mi jedno, že sa túlame v nie príliš vábnom prostredí. Cítila som sa fajn. A to bolo pre mňa to najdôležitejšie.
Náhody (ne)existujú
Radúz, ktorý za mnou precestoval hodný kus cesty, postupne odkrýval svoje tajomstvá. „Ja ťa poznám,“ priznal sa. Býva vo Veľkom meste a vraj ma už dlhšie pozoroval v kníhkupectve, kde pracujem. Teda, pracovala som. Uvidíme, ako sa celá situácia po karanténe vyvinie. Vraj sa mu páčila moja zmätenosť, aj záľuba v knihách, pri ktorých som zabúdala na okolitý svet. Kontakt na mňa si vypýtal od šéfky. A ja som presvedčená o tom, že urobil dobre. Naše rande by bolo ideálne. Keby som zrazu nezačala cítiť nepríjemný pocit v žalúdku…
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na