#Komu by napadlo nazvať dieťa po rozprávkovej postave? Radúzových rodičov. Schytal to nielen ich syn, ale aj dcéra. Radúz má sestru Mahulienu. Vraj sa s tým obaja naučili žiť, i keď spočiatku to v okolí vyvolávalo kadejaké reakcie.
Neviem, mne sa to ich mená celkom páčia. Svedčí to o tom, že ich rodičia si idú svoje a rozhodne nepatria k ľuďom, ktorí by splynuli s davom. To sa o mojej mame nedá povedať. Celý život sa trápi len tým, čo o nás povedia susedia. Niekedy aj mňa nakazí svojimi obavami. Veď práve preto som sa ja minule trepala za Janom.
Nový nápadník sa mi páči
Po fiasku s Janom som nemala chuť mútiť vodu. Ešte šťastie, že netušil, kde bývam, pretože som bola presvedčená o tom, že by nám zvonil pred dverami. A ja hlúpa, som sa nenechala nalákať na jeho rozprávkové dedičstvo! Radúz mi písal, raz za pár dní, bez nejakého nátlaku. Pri ňom mi bolo fajn. Nepotrebovala som sa hrať na princeznú, pretože z rytiera v lesklom brnení sa neraz vykľuje debil v celofáne. True story.
Radúzovi som povedala všetko. Ako starému kamošovi z detstva, pred ktorým nemáš žiadne tajomstvá. Napísala som mu o tehotnej Majke, ktorá sa mi pár dní neozvala, o maske na vlasy aj o tom, že môj nový sexi účes vznikol úplnou náhodou.
Bolo mi s ním fajn. Jediné, čo ma trápilo bolo, že neviem, ako vyzerá. Vydedukovala som, že asi nebude žiadny krásavec, preto sa skrýva za vŕbu. Písal hocičo, no keď som sa ho pýtala na to, odkiaľ je, neodpovedal. Nemám rada žiadne ale… Vždy sa za ním skrýva pohroma.
Radúz bol však príjemným spestrením domácej atmosféry, ktorá bola hustejšia ako matkina hrachová polievka. Neustále nás dávala do pozoru a mňa to s ňou fakt prestávalo baviť. Najradšej by som sa vrátila na internát. Strpela by som aj smradľavú Ľudmilku, Zdenine sarkastické poznámky a Majkin plač. Avšak kvôli karanténe som musela ostať doma. Všetko nasvedčovalo tomu, že to tak bude ešte zopár mesiacov.
Blíži sa deň D
„Čo robíš zajtra?“ spýtal sa ma Radúz, práve keď som pila obľúbené kakavko. Samozrejme, že mi zabehlo a oprskala som si ním počítač. „To, čo vždy. Nič.“ Stavila som na úprimnosť. „Tak prídem za tebou. Daj mi adresu.“ Bral to ako hotovú vec. Najprv ma zalial studený pot. Ďalšie rande a v našej záhrade? Fúha. To ma úplne vytrhávalo zo zóny komfortu. Na druhej strane vo všetkých motivačných knihách sa píše, že by sme mali vyskúšať nové veci. „Radúz, prosím ťa, príď.“ Odpísala som mu. Ako bude, tak bude. Vari to nebude horšia katastrofa ako rande s Janom.
Zvedavá Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na