#Teta Straková, Majkina mama, nás zavolala do poľovníckej izby, ktorá bola očividne určená len pre zvláštne príležitosti. Sadla som si na drevenú lavicu, snažiac sa vyhnúť uprenému pohľadu vypchatého bažanta. Nad Majkinou hlavou trónili parohy, ktoré v jej nezávideniahodnej situácii nadobúdali ironický význam.
„Čo si dáte, dievky?“ objavil sa v dverách pán domu. „Máme hruškovicu, ktorú nám chváli celá dedina.“ Nezabudol sa pochváliť. Majka naňho zdesene pozrela. Tehotné ženy predsa nepijú. Zadržala som dych. Majka má jedinečnú príležitosť prezradiť rodičom Jóbovu zvesť.
Jedna plus jedna sú tri
„Oco, ja nebudem,“ ozvalo sa jediné dieťa rodičov, ktorí celé roky šetrili svojej dcére na lepší život. Teraz peniaze budú musieť preinvestovať do výchovy neplánovaného vnúčaťa. „Ale, čoby si nechcela! Si nejaká zelená. Domáce pálené je ten najlepší lekár,“ zaťal sa otec a podsunul pred svoju ratolesť poldecák hruškovice. Neskutočne smrdela. Nečudovala by som sa, keby z nej oslepla celá dedina. Ujo pri jej pálení určite prekročil všetky bezpečnostné predpisy. Ale pri pohľade na neho mi bolo jasné, že to bolo to posledné, čo ho trápilo.
„Oco, ale ja fakt nebudem. Nemôžem.“ Majka to už nevydržala. Zosypala sa. Plakala tak silno, až sa jej sople zmiešali so slzami a roztečenou maskarou. Plačúce ženy sú zriedkakedy také pôvabné, ako to ukazujú v telenovelách. Majka je toho dôkazom.
„Ty si v tom?!“ Teta Straková veľmi rýchlo pochopila, koľká bije. Darmo, ženská intuícia sa nezaprie. V miestnosti nastalo desivé ticho. Trvalo síce len pár sekúnd, no atmosféra v poľovníckej izbe by sa dala krájať. Všetky tie trofeje na stene len podčiarkovali tú hrôzu. Myslím, že každý tušil, že Majkinho otca sa neoplatí pohnevať. „Áno, ocko, čakám dieťa…“ Majka to konečne zo seba dostala.
„Kde je? Ukáž mi ho!“ Ujo Straka sa poriadne rozohnil. Pochopila som, že nehľadá dieťa, ale jeho autora. Tóno mohol ďakovať nebesiam, že sa nedostal do rúk nádejnému svokrovi. Ten by si s ním raz-dva poradil. Na(ne)šťastie otec dieťaťa je niekde v Tramtárii. A Majka si to musí vylízať sama.
Svadba nebude
„Majočka, čo si nám to urobila?!“ Mama išla na dcéru predsa len trošku jemnejšie. „Neviem, mami. Netuším, kde som nechala rozum, stalo sa…“ Dievča neprestávalo fňukať. „Ale na to som ťa do Veľkého mesta neposlal…“ Majkin otec určite netúžil byť dedkom.
„Jozef, kroť sa. Mysli na svoj tlak!“ Teta Straková sa naozaj snažila. Ja so Zdenou a Ľudmilkou sme sa len prizerali. Nechceli sme skákať do reči. Chvíľkami som mala pocit, že sa nachádzame v divadle, kde sledujeme jedno absurdné predstavenie. Dúfala som, že Majka z neho vyviazne čo najlepšie.
„Čo sa stalo, stalo sa. Kedy dám dovedieš svojho chlapca? Môžeme ísť za pánom farárom, svadbu vystrojíme ešte skôr, než to bude na tebe vidno.“ Teta bola žena činu. Na chvíľku sa zamyslela a ja by som dala ruku do ohňa na to, že v mysli už začala vypekať svadobné koláče. Majka sa opäť rozplakala. Zachránila ju naša Zdena.
„Teta, žiadna svadba nebude,“ oznámila bez zbytočných prieťahov. „A to už prečo?“ Teta sa chytila za hlavu.„Otec dieťaťa sa nemôže oženiť, ani keby veľmi chcel. On totiž to už jednu ženu má,“ dodala.
Omráčenému Strakovi spadla z rúk fľaša hruškovice. Jej odporný smrad bolo to posledné, čomu Majkini rodičia venovali pozornosť. V očiach tety Strakovej bolo vidno odhodlanie. Som si istá, že ženícha zoženie, aj keby ho mala vyhrabať spod zeme. A veruže som sa ani veľmi nemýlila.
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na