Denník stratenej vysokoškoláčky #20: Načo sú mi novoročné predsavzatia?

Photo by Jamie Street on Unsplash

#A je tu Nový rok! Všetci navôkol sa idú z toho zblázniť. Moja mama si trpko spomenula na to, ako milénium oslavovala v pôrodných bolestiach. Narodila som sa do roka 2000, práve vtedy, kedy si mnohí mysleli, že zavládne koniec sveta, pretože sa zblázni technika. Miesto toho sa zbláznili ľudia. Vyšla som pred dom a spokojne som sa dívala na hviezdy. Tie mám fakt rada. Krásny výhľad na pokojnú, nočnú oblohu mi neprekazil len biedny ohňostroj z okliešteného obecného rozpočtu, ale susedia. Začali púšťať všetky možné búchajúce nezmysly, ktoré splašili v supermarkete. Petardy nevynímajúc. Na prípitok s rodičmi som nemala chuť. A to nielen preto, že nepijem. Chcela som si dať záväzok. Veriac, že ma posunie dopredu.

Najjednoduchšie veci sú paradoxne tie najťažšie

Keby som sa na seba dívala kritickou optikou mojej mamy, našla by som kopec nedostatkov. Ona tvrdí, že je na mne stále čo vylepšovať. Zmenšiť sa nemôžem, prsia si chirurgicky zväčšiť vôbec neplánujem, aj s vlasmi, ktoré očividne majú svoj život, som sa naučila žiť. Mohla by som sa tento rok naučiť piecť, variť aj niečo iné než polotovary. Ale nechcem si dávať predsavzatia, ktoré aj tak nedosiahnem. Nemala som pri sebe denník, tak som si otvorila poznámky v mobile. Možno to poznáš aj ty. Čo si nenapíšeš, na to určite zabudneš. Ja som toho živým príkladom.

Photo by Daria Shevtsova from Pexels

Prestanem sa trápiť pre nezmysly.“ To je asi to hlavné, z čoho sa môžem odraziť. Mám čerstvých 20 a nikto ma neučil, ako si vytvoriť zdravý nadhľad. Netrápiť sa o tom, čo si o mne myslia rodiča, susedia, babka či spolubývajúci. Nebude to jednoduché, no cítila som, že vnútornú zmenu potrebujem oveľa viac, než meniť zovňajšok. Išla som sa prejsť na kopec. Svetlo som nepotrebovala, pretože stále ku mne doliehali svetlá z domácky vyrobených ohňostrojov. Dúfam, že všetci budú v poriadku, a že polovica obyvateľov našej dediny sa neocitne v novoročných Kriminovinách. Domov som sa vrátila o jednej v noci, pretože mi bola fest zima. Vo dverách ma čakala moja milovaná mama.

Pokiaľ si pod mojou strechou…

„Kde si toľko?“ spustila hneď vo dverách. Tušila som, že sa o mňa bála. Viem, že mi volala. Keď si vypnem letový režim v mobile, určite sa na mňa zosype množstvo zmeškaných hovorov od ženy, ktorá ma priviedla na tento svet. „Potrebovala som byť sama…“ povedala som. „Pokiaľ bývaš pod mojou strechou…“ mama sa nadýchla, pripravená uštedriť mi poriadnu prednášku. Som presvedčená, že vtedy určite zabudla na to, že mám narodeniny.

Photo by Buenosia Carol from Pexels

Urobila som však niečo, čo absolútne nečakala. Objala som ju. Najprv som cítila, aká je napätá. No potom sa aspoň na chvíľočku uvoľnila. To bola nádhera!

Vaša motivovaná Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť