#Domov som sa skutočne tešila. Jediné vrásky na tvári mi spôsoboval fakt, že práve na ten môj autobus sa nedala kúpiť miestenka. Predsa som len tajne dúfala, že sa pre mňa nájde voľné miesto. Plná nádeje som stepovala na zástavke už hodinu a pol pred príchodom autobusu, no ihneď som zistila, že iní cestujúci mali podobný nápad ako ja, takže som si aj tak musela stať na koniec radu. Zbytočne som mrzla na zástavke, aj tak som v autobuse stála. No moja obmedzená fantázia ma ani tam neopúšťala. Sadla som si na Jakubkovu tatrovku a unavená som zaspala.
Roztvorená náruč a tvrdé medovníčky
Výnimočne aj moja mati, ktorá obvykle mala srdce zo železobetónu, ukázala niečo, čo sa s veľkou nadsádzkou dá nazvať materinský cit. Usmiala sa na mňa a zdalo sa mi, že si dokonca pošúchala ľavé oko. „Žeby kvôli MNE plakala?“ prebehla mi hlavou rebelantská myšlienka. „Konečne si doma. Choď sa najesť a šup-šup do postele. Zajtra ráno skoro vstávaš. Treba upratovať.“ Aha. Tak mamičke chýbala lacná pracovná sila. I keď neviem, či som taká lacná, pretože keď chytím slinu, zjem toho naozaj požehnanie. Neraz som počúvala, že mňa je oveľa ľahšie šatiť, než živiť. Keď ma však zbadal Jakub, omotal sa mi okolo krku ako šál. Ešteže som jeho tatrovku prezieravo nechala v pivnici, inak by som bola ja tá, ktorá by mu musela prezradiť, že darčeky nenosí Ježiško. To by mi mama dala.
Bola som hladná ani vlk. V kuchyni som zbadala medovníčky, do ktorých som sa schuti zahryzla. „Au!“ Skoro som prišla o stoličku. Boli tvrdé ako skala. Paráda. Mama ich zasa piekla podľa tradičného receptu. Netuším, či stihnú stvrdnúť do Vianoc, ale vari budú konzumované aspoň na Nový Rok.
Ježiško sa narodil predsa v maštali…
To však mojej mame nevysvetlíš. Do Štedrého dňa ostávali tri dni, no moja mama sa tvárila, akoby k nám mala prísť návšteva trpiaca absolútnou stratou imunity, pre ktorú je životne dôležité dokonale sterilné prostredie. Veľa hostí sme neočakávali, a to napriek mojej rozvetvenej rodine. Možno príde babka, ukáže sa zopár tiet a to je všetko. Avšak mama si nedala povedať. Nútila ma upratovať, vysávať, leštiť krištáľové poháre, na ktoré aj tak bude počas celého roka sadať prach. Keď som konečne doupratovala, mama si pre mňa pripravila ďalšie „príjemné“ prekvapenie. Čakalo ma v kuchyni. Pustili sme sa do pečenia trinástich druhov koláčov. Na každý mesiac v roku, plus jeden bonusový. Už teraz sa mi dvíhal žalúdok od toľkého smetolu.
Mala som veľa plánov. Chcela som vybehnúť s Jakubom na zasnežený kopec a poriadne sa s ním vyblázniť. Možno zajtra. Ak budem mať tú silu vstať z postele.
Vaša unavená Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na