Denník stratenej vysokoškoláčky #10: Každú šancu treba využiť

Photo by Edu Lauton on Unsplash

#Z domu sa mi odchádzalo ťažko. Mama, vidiac, že mi po tvári stekajú krokodílie slzy, mi pri odchode podstrčila dózu z krémešmi. Vraj mi trošku cukru pomôže upokojiť ducha. „Trošku cukru,“ uškrnula som sa. Sama som bola svedkom toho, ako do zákusku nasypala minimálne pol kila. Nevadí. Zdena, sa ho určite nedotkne. Aspoň mi viac ostane. Rozlúčila som sa so všetkými, dokonca som neobišla ani susedove sliepky, ktoré nám opäť preskočili cez plot. Napriek tomu, že im pristrihli krídelká už v mladosti, stále nás neprestávajú udivovať svojimi leteckými schopnosťami. Keď prišiel autobus, stal sa zázrak. Ušlo sa mi posledné voľné miesto. Konečne si užijem cestovanie.

Dámy predsa nechrápu!

Z (ne)zmyselných úvah som sa ponorila do sladkých driemot. Asi som sa ponorila poriadne hlboko, pretože ma zobudil poriadny štuchanec pod rebro, ktorým ma obdaril týpek sediaci vedľa mňa. Prv, než som stihla adekvátne zareagovať, som zaregistrovala, že mi po brade tečie poriadna slina. Jednoznačný znak toho, že som spala ako zabitá. „Prepáč, ale strašne chrápeš,“ pošepol mi dl´háň. Nevedela som, čo povedať. Neoplatilo sa mi oponovať tej hore svalov, okrem toho okolo mňa stálo dosť veľa ľudí, ktorých výraz jednoznačne dosvedčil, že som poctivo pílila drevo. Hanbila som sa ako pes, i keď som bola pevne presvedčená, že JA predsa nechrápem!

Photo by kevin laminto on Unsplash

Dala som si teda ďalší záväzok. Do konca cesty radšej ani nežmurknem. Samozrejme, že ma štípali oči, čo určite nelichotilo môjmu celkovému zjavu. Na zástavke som poslušne prestúpila na MHD-čku. Už sa mi predsa celkom dobre darilo učiť sa na vlastných chybách. Po príchode na izbu ma však čakalo prekvapenie. Jedna posteľ bola prázdna. Internátne posteľné prádlo bolo zvlečené – jasný dôkaz toho, že jedna spolubývajúca sa tak ľahko naspäť nevráti. Otázka znie: „Prečo?“ 

Tak odišla…

Z izby sa odsťahovala Luca. Trošku ma zamrzelo, že to nebola Zdena, pretože práve tá zaberala v izbe najväčší priestor. Luca s nami takmer nekomunikovala, keďže sústavne mala prilepené ucho k telefónu. Tú novinku som potrebovala zajesť. Z batohu som vytiahla mamine krémeše. Ach beda! Obsah zo zle uzavretej dózy sa mi vylial na veci. Nevedela som, koho viniť z môjho nešťastia. Nakoniec som si predsa len našla vinníka: Za všetko môže šofér! Prečo v autobuse kúril ako blázon?

Nevedela som, do čoho sa pustiť skôr. Či do prania nohavíc, ktoré sa mi nezmestili do malého umývadielka, či do vyzvedania sa, čo sa stalo s Lucou. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Zdena, ktorá si práve dofúkala vlasy, nám oznámila, že Luca to s nami nemohla vydržať, preto sa rozhodla prenajať si byt, pretože tam bude mať predsa len viac súkromia. Zaujímalo by ma, či si túto súvislosť spojila so svojou osobou. Veď práve „Savannah“ sa správa, akoby jej to tu všetko patrilo. Pozrela som sa na voľnú posteľ. Skvelý flek pri okne, dokonca mala nad hlavou malú, rozheganú poličku. Hneď som si ju obsadila. Konečne si nebudem búchať hlavu o plafón.

Zajtra máme botaniku. Som zvedavá, čo mi povie docent na tú moju krásnu zbierku machov. Len ju asi budem musieť vyčistiť od maminho krémeša.

Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *