#Aspoň raz za život každý z nás stretne človeka, ktorý nám úplne zmení pohľad na svet, no najmä na lásku. Môže to byť ktokoľvek a môže prísť počas akéhokoľvek životného obdobia, no zanechá na tebe takú stopu – či už dobrú alebo zlú – s ktorou sa nebudeš môcť vyrovnať možno aj roky.
Aj Amália stretla takúto osobu, ktorá jej v pomerne mladom veku úplne zmenila pohľad na život a na vzťahy. Nie však v tom dobrom zmysle. Jej spoveď si môžeš prečítať v tomto exkluzívnom rozhovore, kde odhalila pocity roky ukryté pod rúško tajomstva.
Vzťah s narcistickým človekom môže byť náročný: V mnohých prípadoch ide o poruchu osobnosti
Amália, ako sa začala tvoja bizarná lovestory?
Za život som mala viacero vzťahov, hoci tie pred 18-kou ani za vzťahy nepovažujem, skôr to boli detské lásky. Od malička som mala „crush“ na kamaráta z detstva, trvalo to asi osem rokov. Keď som mala 17, dala som sa dokopy s jedným mojím kamarátom, ale to nevydržalo dlho.
Predtým som mala tiež jednu veľmi krátku známosť. Bola som z rozchodu smutná, pretože som ja bola tou, ktorá dostala kopačky, ale na tom teraz nezáleží. Dôležitý je vzťah, ktorý nasledoval potom.
Porozprávaš nám o tom viac?
Fenomén sociálnych sietí bol a stále je silný, nehovoriac o zoznamkách. Mojou ďalšou známosťou bol chalan z juhu západného Slovenska, ktorého som práve cez takúto zoznamku spoznala. Určite to poznáš aj ty – nudíš sa a tak si založíš profil, aby si si skrátila chvíle spoznávaním nových ľudí.
Nič som od toho neočakávala, no moja najhoršia nočná mora začala po vete: „Kam ti môžem napísať?“ – dodnes si to pamätám a niekedy si prajem, aby ten deň vôbec neexistoval… Ale pokračujem. Dala som mu na seba bližší kontakt na Instagram a Facebook, aby sme sa mohli lepšie spoznať.
Už od prvého momentu mi bol sympatický, hoci vôbec nebol môj typ. Ja som v tej dobe veľa cvičila, mala som skvelú postavu, chodila som do posilňovne a držala som striktnú diétu, preto ma aj viac priťahovali chalani so športovejším telom, čo on absolútne nemal, práve naopak.
Žiaden z nich však o mňa nejavil väčší záujem a ja som po poslednom vzťahu cítila, že by som rada začala niečo nové, ale ako hovorím, od takýchto internetových známostí som nič väčšie nečakala. Imponovalo mi však, že má o mňa niekto záujem.
Prečo ťa tento človek kontaktoval? Čím si ho zaujala?
Fúha, ťažko povedať. Najskôr asi vzhľadom, pretože mi od začiatku dosť lichotil a mne sa to páčilo. Teraz by som takéto lacné lichôtky nebrala vôbec vážne, veď od toho ubehlo skoro 5 rokov a ja som bola vtedy oveľa viac naivná ako teraz. To som si však vtedy vôbec neuvedomovala. Zistili sme však, že toho máme veľmi veľa spoločného.
Obaja sme napríklad milovali sledovať rovnaké športy, mali sme takmer totožné názory v rôznych témach, o ktorých sme sa bavili ,a dokonca sme boli vekovo vzdialení len o jeden deň. Bolo to neuveriteľné, mala som pocit, ako keby som stretla človeka, ktorý mi je súdený. S nikým iným som si predtým takto nerozumela. Delilo nás však viac ako 500 km. Ja som však začínala rozmýšľať nad tým, že tento človek je moja spriaznená duša a on mi to nahováral tiež.
Na základe čoho si cítila, že by mal byť tvojou spriaznenou dušou?
V tej dobe som bola o tom absolútne presvedčená. Rýchle pársekundové odpovede sa pretavili do písania si na dennej báze, a to dokonca 24 hodín denne 7 dní v týždni. Ja som niekedy ani nechodila spávať, alebo som spávala len 2 – 3 hodiny denne, len aby sme si mohli písať. Bola som na konverzáciách s ním totálne závislá a každú minútu som kontrolovala, či mi od neho neprišla správa. Potom sme si volávali aj celé hodiny.
Ak nenapísal viac ako hodinu, bola som nesvoja – a to sme si ešte len písali v kamarátskom duchu. Trvalo to niekoľko týždňov, potom on sám navrhol, aby sme sa dali takto (aspoň virtuálne) dokopy. Taktiež mi navrhol, aby som ho prišla navštíviť na západ, pretože jeho rodičia odišli na víkend preč, a tak sme mali mať dom len pre seba.
Predpokladám, že si za ním vycestovala…
Pravdaže! Ani na sekundu som neváhala. Naozaj som ho veľmi chcela vidieť naživo, hoci mi cesta z jedného konca Slovenska na druhý zabrala vlakmi a inými spojmi viac ako desať hodín. V tej dobe mi to bolo jedno, pretože jediné, čo ma zaujímalo, bol on. To, že bol vzdialený stovky kilometrov, ma netrápilo. Veď vzťahy existujú a fungujú aj v prípade, že sa ľudia nachádzajú v rôznych kútoch sveta, tak prečo to neskúsiť? Hovorila som si.
Aké bolo vaše prvé stretnutie naživo?
Dovolím si tvrdiť, že intenzívne, teda aspoň pre mňa. V ten deň som sa snažila vyzerať čo najlepšie, a keď som ho prvýkrát videla na stanici, srdce mi skoro puklo od vzrušenia. Pamätám si, že sme sa ani nepozdravili, len sme si obaja vtrhli do náručia a objímali sa asi polhodinu bez slov. Cítila som jeho vôňu a rýchly tlkot srdca. Bolo to pre mňa niečo nové, nepoznané a celkom iné. Teraz by som to najradšej vymazala z pamäte.
Prvý spoločný víkend ubehol ako voda. Bol však plný intenzívnych chvíľ a rozhovorov, pri ktorých som cítila, ako keby som sa rozprávala sama so sebou. Ja som si celý čas hovorila: „Do čerta, veď ja sa rozprávam s mužskou verziou mňa, je to vôbec možné?!“
Domov som odchádzala celá natešená, nadšená a, samozrejme, po uši zaľúbená, pretože som si vypočula také veci, ktoré chce počuť asi každé dievča, ktoré je vo vzťahu. Ten človek zo seba urobil niekoho, kto je stelesnením dokonalého chlapca a partnera.
Nemohla som uveriť, koľké šťastie ma postretlo. Už nikdy som sa ho nechcela vzdať a dovolím si tvrdiť, že som na jeden moment uvažovala aj o svadbe s ním. Teraz by ma na manželstvo nikto neprehovoril a tipujem, že ani neprehovorí. To by ma o ruku musel požiadať jedine môj celoživotný športový idol! (smiech).
Ako váš vzťah potom pokračoval a kedy prišli prvé problémy?
Navštívila som ho za leto ešte párkrát, dokonca aj počas školského roka. Trvalo to ale len pár mesiacov. Niektoré veci sa mi však veľmi nezdali. Napríklad to, že ma nevedome nútil poberať antikoncepciu, nechcel ma predstaviť svojím kamarátom a rodičom (dodnes neviem, či jeho matka o mne vedela) a podobne.
Keď som bola u neho doma, nechal ma tam samú aj na pár hodín, pretože údajne chodil na tréningy. Taktiež mi často neodpisoval, keď chodil niekam von s kamarátmi. Niekedy aj dva až tri dni. Ja som, samozrejme, šalela, pretože som nevedela, čo je s ním.
V čom bol teda problém?
Niektoré veci mi došli až časom, iné po „rozchode“ a niečo vôbec. Niektoré skutočnosti si neviem vysvetliť dodnes. V krátkosti – vysvitlo, že nie je vôbec človekom, za ktorého sa vydáva, a nie je taký, ako o sebe tvrdil.
Nechcem to príliš konkretizovať, pretože tam išlo o užívanie drog a iných návykových látok, o ktorých som ja nevedela. Všetko mi zatajil. Priznanie prišlo až potom a potvrdilo mi to viacero ľudí z jeho okolia, ktorých som potom kontaktovala. V skutočnosti vôbec nemal peniaze, takmer nedokončil strednú školu, nevedel si nájsť prácu a keď neodpisoval, stopercentne bol v drogovom opojení.
Keď si pomyslím, že som tejto ľudskej troske chcela podmieniť celý svoj život, vzdať sa svojích snov a štúdia na vysnívanej vysokej škole, je mi naozaj zle od žalúdka. Som však rada za to, že som toho všetko zistila, hoci mu to pravdepodobne nikdy neodpustím. Odpustiť by som však nevedela ani sebe, pretože keby s ním trávim viac času, úplne ma zmagorí a ja by som veľmi ľutovala moje životné rozhodnutia.
Ranilo ma však to, čo robí, a chcela som to s ním riešiť, no on ma odbíjal. Dnes viem, že to bol obyčajný narcista a manipulátor, ktorý bol emocionálne nerozvinutý. Ja som však verila, že sa kvôli mne dokáže zmeniť, pretože som si myslela, že pre neho znamenám minimálne toľko, čo on v tej dobe znamenal pre mňa.
Akým spôsobom si to ukončila?
Rozchod sa v podstate nikdy nestal. Teda stal, ale aby som to uviedla na pravú mieru – jedného dňa som sa ráno zobudila a on proste zmizol z môjho života. Prestal mi volať, prestal mi odpisovať, prestal reagovať na moje prosby, telefonáty, dlhočizné správy, odkazy, sms-ky, emaily.
Čím viac ciest som si našla na to, aby som ho kontaktovala, tým viac som v tom zlyhávala, pretože si našiel spôsob, ako ma bloknúť alebo odstrihnúť. V jednu chvíľu som rozmýšľala nad tým, že ho navštívim s prosbou o vysvetlenie, ale moje kamarátky mi v tom (chvalabohu) zabránili.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zablokoval si ma na všetkých sociálnych sieťach, zablokoval si moje číslo a úplne ma vymazal zo života. Keď som to zistila, bola som zdevastovaná. Ani neviem, či som niekedy cítila podobnú psychickú bolesť. Bola som však strašne mladá a naivná a teraz musím stopercentne povedať, že tento moment mi veľmi zmenil život a pohľad na svet, no najmä názor a pohľad na vzťahy a dôveru v ľudí.
Ako si to prežívala? Bol niekto, koho si mala v tej dobe nablízku?
Práve som nastúpila do štvrtého ročníka na gymnáziu, mala som skoro 19 rokov a čakali ma prijímačky na výšku, stužková a maturita. Toto sa stalo niekedy koncom jesene a mňa to doslova paralyzovalo. Nebola som schopná robiť nič. Učiť sa, jesť, spať, cvičiť – každá rutinná záležitosť v živote mi robila problémy. Po nociach som neskutočne plakala a srdce sa mi trhalo na kúsky.
Jediným malým únikom bola podpora od mojich kamarátov a písanie poézie. Tie básne mám odložené dodnes, dokonca som na podobnom príbehu postavila aj moju novú knihu, ktorú plánujem v budúcnosti vydať. Cítila som sa tak strašne ponížená, odmietnutá, zlomená. Nevedela som, ako mám reagovať. Môj psychický stav sa výrazne zhoršil. Začala som sa nenávidieť a stále som sa pýtala samej seba, čo som pokazila a vinila som sa za to.
Premýšľala som nad všetkými možnými scenármi, no vinu som opätovne hádzala len na seba. Mala som tak veľa otázok, no odpovede neprichádzali. Chvíľami som myslela, že umriem na zlomené srdce, cítila som takú váhu na hrudníku, ako keby mi tam niekto položil nie kameň, ale rovno celé Himaláje. Z postele som takmer nevychádzala. Úplne som zanevrela na ľudí, na moju rodinu, na moje záľuby, na všetko a na všetkých.
Vymýšľala som si fiktívne choroby a PN-ky, aby som nemusela chodiť do školy. V danom polroku som mala viac ako 150 vymeškaných hodín. Začala som si sama od seba kupovať alkohol a opíjala som sa od žiaľu. Väčšinu času som bola smutná a opitá. Bolo to strašné a temné obdobie.
V noci som kričala do tmy potichu od všetkej tej psychickej bolesti, ktorú mi tento človek spôsobil. Čítala som si naše staré správy, pozerala naše fotky a nemohla uveriť tomu, že to všetko takto skončilo. Bez ospravedlnenia, bez vysvetlenia. Nazvem to jazykom dnešných mladých ľudí – ghostol ma.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Všimol si niekto z tvojho okolia, čo prežívaš?
Ja som ten typ človeka, ktorý ak sa niekomu nezdôverí, tak ľudia nevedia, čo sa v mojom živote deje. Všetko viem veľmi dobre skrývať, preto ani moja rodina nezistila, čím si prechádzam. Vedeli o tom len moji najbližší priatelia a jediný človek, ktorý si to všimol, bola moja obvodná lekárka, ktorej sa zdalo divné, že si takmer každé dva týždne chodím pýtať ospravedlnenky, pretože mám zdravotné problémy.
Zistila, že si vymýšľam a zistila aj to, v akom psychickom stave som. Zosypala som sa jej v ordinácii a ona mi okamžite vypísala lístok k psychiatrovi. Možno by si niekto povedal, že prečo som sa takto vlastne trápila, ale odpoveď je jednoduchá – ja som sa nezaľúbila do neho, ale do predstavy, ktorú mi on o sebe vložil do mojej hlavy. Vtedy som ho brala ako nadčloveka – ako niekoho, kto bol najlepší na svete a lepší už nikdy nepríde.
Ja som ho naozaj ľúbila a určite som ho ľúbila viac, než si zaslúžil. Netušila som však, ako veľmi ma to môže zničiť a poznačiť. Teraz by som niečo také už nedopustila, ale človek sa najlepšie poučí na vlastných chybách. Po čase som zistila, že si našiel za mňa rýchlo náhradu, paradoxne malo dievča rovnaké meno ako ja a tiež podobný vzhľad. To ma ešte viac ranilo a spôsobilo, že som sa cítila ako priemerná tuctovka.
Išla si teda k psychiatrovi? Povedala si to aspoň rodičom?
Nešla som a teraz viem, že som to mala podstúpiť. Som z malého mesta na východe Slovenska a nechcela som, aby ma tam niekto uvidel. Ľudia tu príliš súdia a poukazujú na chyby iných. Veď aj sama som si hovorila: „Toto už nie je len obyčajný smútok, musíš s tým niečo robiť, postaviť sa opäť na nohy.“
Rodičia dodnes o ničom nevedia. Podľa mňa by sa tiež trápili, pretože ma považujú za silného človeka. Ja práveže vôbec silná nie som, ale to je v poriadku, treba si takéto veci priznať. To, že som tam nešla, bola určite chyba, pretože traumy z minulosti sa zvyknú prejaviť v budúcnosti. Keby som možno navštívila odborníka, vyrovnala by som sa s tým ľahšie.
Čo si robila pre to, aby sa ti uľavilo?
Emócie som topila v alkohole, ale časom som prestala. Keby pokračujem, dozaista by sa zo mňa stal alkoholik. Našťastie mi však ostal kúsok rozumu a pevnej vôle, tak som sa snažila dať si život do poriadku, pretože som si uvedomila, že niektoré veci už jednoducho nezmením. Omamné látky nie sú a ani nikdy neboli riešením.
Moje kamarátky mi v tom veľmi pomohli, za čo im naozaj ďakujem. Časom som sa tiež vrátila k mojím záľubám a najmä k písaniu textov, ktoré ma vedia dobre odpútať od reality. Nebol však deň, aby som na neho nemyslela, či dokonca neplakala. Časom sa však táto „láska“ (alebo skôr posadnutosť) zmenila na extrémnu nenávisť. V istých momentoch som mu priala smrť a chcela mu veľmi ublížiť, čo je šialené, pretože ja by som nedokázala ublížiť ani muche.
Tieto negatívne pocity sú už, našťastie, preč. Od tej doby ubehli nejaké tie roky a áno, boli momenty, keď som na neho niekedy myslela intenzívnejšie, inokedy menej a potom vôbec. Nehovorím, že ma to niekedy neškrie, ale som s tým vyrovnaná. Aspoň na jeden deň by som mu však priala cítiť to, čo som cítila ja vtedy, keď sa to stalo. Mladý, dospievajúci človek by niečo takéto nikdy nemal zažiť.
Nechýba ti vysvetlenie? Alebo aspoň ospravedlnenie?
Za tých pár rokov som sa už poučila, ohľadom chlapcov som obozretnejšia a čo sa týka vzťahov, vyžadujem istý štandard a najmä polovičku, ktorá je nielen mentálne, ale aj v iných sférach na mojej úrovni. Odkedy sa to stalo, som stihla skončiť strednú aj vysokú, teraz mám moje vysnívané povolanie a o chvíľu sa sťahujem do nového mesta.
Chýba mi len stratený čas, ktorý som strávila neutíchajúcim plačom a trápením sa, pretože ten už nikdy nevrátim. Neviem, čo s ním je, čo robí alebo ako sa má a ani ma to nezaujíma. Neprajem mu nič a dúfam, že ho už nikdy v živote nestretnem a že ma nebude v živote kontaktovať. A keď si to prečíta a nájde sa v tom, tak aby vedel, že karma skutočne existuje – raz sa mu to určite vráti.
A ak je nejaké mladé dievča v podobnej situácii, ktoré sa cíti zmätené, manipulované či menejcenné, prečíta tento rozhovor, tak aby vedelo, že sa z toho dá vždy dostať, len si predovšetkým treba vážiť samú seba a nenaletieť na všetky chutnučké reči, ktoré sú nám predkladané ako na zlatom podnose.
Žiadna žena si nezaslúži stratiť samú seba kvôli človeku, ktorý si ju neváži – nech je v akomkoľvek veku. Vzťahy treba brať vážne, pretože istým spôsobom formujú náš pohľad na život a na ne samotné.
Si teraz šťastná? Dalo ti to aj niečo dobré do života?
Aj napriek viacerým problémom by sa dalo povedať, že som momentálne veľmi šťastná a teším sa na to, čo príde. A hlavne už nedovolím žiadnemu človeku, aby mnou takto manipuloval. Moje šťastie nezávisí od iných ľudí, ale odo mňa samej. A takto to bude už navždy. Čo sa týka dobrých vecí, tých je tiež zopár.
Vďaka nemu som spoznala skvelých hudobných interpretov (a navštívila koncerty každého z nich), najlepšie meme stránky na slovenskom Instagrame a hlavne streetwearové značky oblečenia, ktoré sa vyrábajú len u nás.
Okrem tých materiálnych vecí mi však ostalo aj veľa duchovných, a to je najmä to, že nemôžem na prvú šupu veriť neznámym ľuďom. Neexistuje nič, čo narýchlo spojí zlomené srdce. Chce to len čas a pracovať na sebe aj napriek všetkému.
Keď si to tak spätne premietam, som rada, že to v podstate skončilo len takto. Čo keby to bol nejaký masový vrah alebo niečo podobné? Časom som si uvedomila, aké hlúpe bolo vybrať sa za ním a takto slepo mu veriť cez internet, no poučila som sa a verím, že sa z tohto poučia aj iné baby v podobnej situácii.
Na záver len dodám, že som rada, že je to za mnou a že aj takýmto spôsobom môžem poukázať a zdvihnúť povedomie o ghostingu, ktorý je v dnešnej dobe veľmi rozšírený, no rozhodne nie je v pohode, pretože som kvôli nemu bola fakt krôčik od skončenia na psychiatrii. Síce je jednoduchšie opustiť človeka bez vysvetlenia, ale krutá pravda je stokrát lepšia ako krutá nevedomosť.
Ak si sa v tomto príbehu našiel/našla alebo sa chceš podeliť so svojím úplne autentickým a netradičným príbehom lásky, napíš nám na našu e-mailovú adresu hashtag@hashtag.sk.
Ešte viac zaujímavých noviniek, rozhovorov, módy, kvízov, vtipov a inšpirácie? Poď k nám na Instagram!
Zdieľať na