Psychológ Michal Božík: Videohry sú dizajnované tak, aby nám zobrali čo najviac času z nášho života

#Psychológ Michal Božík pôsobí vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, kde skúma vplyv digitálnych technológií na deti. Okrem toho sa venoval aj téme psychologického dopadu videohier. Práve dospelí pre hry odsúvajú pracovné, ale aj domáce povinnosti, zanedbávajú svoje deti, partnerov či partnerky.

So psychológom sme rozobrali práve to, ako ovplyvňuje hranie videohier partnerský vzťah. Kde je miera zdravého hrania a kedy už ide o závislosť? Akým spôsobom by sme mohli partnerovi pomôcť so závislosťou?

Viete odhadnúť, koľko ľudí sa dnes lieči na Slovensku od závislosti od videohier?
Zatiaľ nemáme žiadne dáta týkajúce sa Slovenska, máme však k dispozícii štúdie zo zahraničia, ktoré by sa mali približovať k Slovensku. Tieto dáta hovoria, že priemerne je 0,1 až 1 percento obyvateľov daného štátu závislých na videohrách.

Čiže v našej slovenskej populácii toto číslo predstavuje od 550 do 5500 ľudí, čo samo o sebe neznie ako šialene vysoké číslo, ale pri týchto prevalenčných štúdiách sa používajú tvrdšie kritériá. Hovoríme teda o ľuďoch, ktorí reálne potrebujú odbornú pomoc, takže ide o strašidelné číslo. Avšak, o tom, koľko z týchto ľudí skutočne vyhľadá odborníka, reálne nevieme.

Ktoré hry sú na Slovensku najproblematickejšie?
Paradoxne, hry, ktoré majú najväčší prínos, alebo vedia byť aj zároveň pozitívne, majú vysoko návykový potenciál. Za najviac návykové považujeme tie, ktoré majú perzistentný svet, teda svet, ktorý existuje, aj keď hráči danú hru nehrajú.

Preto ich núti, aby sa do tohto sveta vracali a aby im nič neušlo. O hrách, kde musia byť prítomní viacerí spoluhráči, sa vedú diskusie, či je závislosť spôsobená skôr ľuďmi, s ktorými daný človek hrá, alebo na hre ako takej. Toto je zatiaľ predmetom výskumu.

Single playerové hry väčšinou problematické nie sú, práve preto, že majú jasne zadefinovaný koniec, avšak v online hre, ktorú môžeme hrať s viacerými hráčmi, koniec chýba. Vždy bude niekto lepší v Counter-Strike ako ja, rovnako ako pri nejakej inej aktivite.

Keďže hry hrajú všade možne vo svete, tak ide o veľmi ľahkú pascu, ak si človek nie je vedomý toho, že môže ísť o problém. Potom sú to hry, ktoré neustále dávajú priestor na odmeňovanie alebo posúvanie vpred. Akoby nemali uzavretý koniec.

Je toto bežné správanie u závislých ľudí, že od jednej závislosti plynule prejdú k druhej?
Je to relatívne časté, aj keď ja osobne neriešim liečenie závislých osôb. Neviem presne definovať, o aké percento ľudí ide, ale zo štúdií vyplýva, že ide o pomerne častý jav. Dáva to aj zmysel, pretože problémom pri závislých ľuďoch nie je daná aktivita, ale narušený dopamínový cyklus v mozgu či nejaký problém, ktorý predchádza závislosti.

Ak tento problém dotyčný nevyrieši, tak sa uňho objaví po skončení jednej závislosti ďalšia. Napríklad, dieťa, ktoré v škole šikanovali, sa začne utiekať do virtuálneho sveta, pretože tam mu spoluhráči neubližujú.

Ak mu rodičia zakážu hrať videohry, tak sa tam už nemôže utiekať, ale stále potrebuje pred šikanou, ktorú nikto nerieši, utekať ďalej. Možno prepadne alkoholu či inej závislosti. Vtedy táto závislosť nie je problémom, ale symptómom.

Čiže závislému dieťaťu či dospelému človeku nepomôžeme tým, keď mu budeme zakazovať videohry?
Nemusí to tak byť vždy, ale väčšinou to platí. Nemôžeme povedať, že vždy za závislosť môže nejaký iný problém, ale musíme si uvedomiť, že samotný zákaz nevyrieši závislosť. Dokáže ju iba zredukovať, ale problém sa nevyrieši.

Ako by sme si mali s partnerom či partnerkou nastaviť hranice, aby neskĺzlo ich hranie do závislosti?
Základom je komunikácia potrieb oboch partnerov. Rovnako si skúste vyjasniť hranice, teda čo už vnímate ako problémové správanie u partnera či partnerky. Je to zložité, najmä keď vzťah trvá dlhšiu dobu a tento problém začnete riešiť neskôr. Toto treba adresovať už v začiatkoch vzťahu.

Ak partner či partnerka hráva čoraz dlhšie, tak vtedy by ste mali poukázať na to, čo sa zmenilo v ich správaní. Rozhodne by ste nemali voči sebe útočiť, pretože ani váš partner či partnerka si nemusia uvedomovať, že prepadli nejakému typu správania.

Hry sú dizajnované tak, aby udržali našu pozornosť a aby nám zobrali čo najviac času z nášho života. Tu sa preto narúša dopamínový cyklus, čo vedie k ďalším problémom nielen vo vzťahu, ale aj v spánku, hygiene či iným sociálnym vzťahom. Človek chce hrať stále čoraz viac, pretože má nejaké problémy a potrebuje útočisko, ktoré nachádza v hrách.

Majú závislí hráči abstinenčné príznaky, ako napríklad alkoholici?
Pri látkových závislostiach na alkohole či drogách sú prítomné abstinenčné príznaky, ale pri závislostiach na správaní, kam patrí aj závislosť na videohrách, naopak, nie sú. Hranica medzi excesívnym hraním – teda prepáleným koníčkom, ktorému človek venuje veľa času, ale stále mu nezasahuje do bežného fungovania – a závislosťou je tam, kde nastáva konflikt medzi bežnými činnosťami v živote človeka.

Závislý teda začne zanedbávať napríklad hygienu, stravovanie či spánok. Okrem toho však zanedbáva aj rodinu, partnera, ale aj rovesníkov. Takisto môže zanedbávať školu alebo prácu. Tieto tri faktory naznačujú, že by sme mali zbystriť a vyhľadať odbornú pomoc.

Existuje nejaká prevencia pred závislosťou nad videohrami?
Veľa ľudí nevie, ako funguje dopamínový cyklus v mozgu a aké ťažké je hrám odolať. Preto prvou prevenciou je spoznať samého seba, teda ako funguje naša nervová sústava. Rovnako by sme mali porozumieť tomu, že technológie sú silnejšie ako náš mozog či sebakontrola.

Preto by sme si mali nastaviť prísnejšiu reguláciu používania technológií. V partnerskom vzťahu by sme mali komunikovať tieto dva problémy. Zároveň by sme mali poukázať na to, že nám takéto správanie partnera prekáža.

Aké najväčšie negatíva má hranie hier na partnerský vzťah?
Nadužívanie hier nad úkor všetkého ďalšieho, teda ak zábava neplní len funkciu odreagovania sa, ale stáva sa akýmsi únikom pred bežnou realitou života. Samozrejme, raz za čas je únik pred realitou fajn, ale ak to robíme pravidelne a zanedbávame naše bežné fungovanie, tak ide o problém. Práve digitálne technológie sú žrútom nekonečného množstva času. Najväčším problémom je, keď si človek nevie ustriehnuť zdravú hranicu hrania.

Ak sa niekto hrá hodinu denne, ale dokáže si to vpratať do bežného režimu a keď nie je čas na hranie, tak ho dokáže vynechať, tak je to v poriadku. Ak niekto hráva šesť či osem hodín denne a ide to na úkor jeho spánku, osobnej hygieny či jedla, tak vtedy ide o problém.

Napríklad, ak vyjde dlho očakávaná hra, tak si viem predstaviť, že človek si zoberie dovolenku a prehrá celý týždeň, nie je to zdravé. Avšak, ak ide o jednorazovú vec a takéto správanie sa neopakuje každý týždeň, tak si myslím, že je to v poriadku. Dôležité je nájsť určitú formu rovnováhy a vyčleniť si, akými aktivitami chcem mať zaplnený život.

Aké máte skúsenosti s ľuďmi závislými od videohier v praxi, hrávajú skôr v noci na úkor spánku alebo cez deň?
Deti tým, že ich ešte strážia rodičia, väčšinou normálne fungujú cez deň a potom v noci sa nenápadne vykradnú a začnú hrať. Dospelí zas majú toľko povinností, že ak sa nám táto závislosť nezmestí do denného rozvrhu, tak ide na úkor spánku. Večer si to môžeme možno ľahšie ospravedlniť, pretože neriešime pracovné povinnosti či starostlivosť o domácnosť alebo deti.

Ako vyzerá liečenie ľudí závislých od videohier?
Samotný proces do detailu popísať neviem, pretože nie som psychiater, ani neliečim závislých ľudí. Nastupuje tu však odborná pomoc u psychiatra, ide o klasickú odvykačku od závislosti. Pacient by mal prejsť psychoterapiou, aby doktor prišiel na problémy, ktoré hranie spôsobili.

Liečba sa podobá na liečbu látkových závislostí s tým rozdielom, že nemáme fyzickú látku, na ktorej je človek závislý, v čom je to jednoduchšie. Zároveň je liečba zložitejšia v tom, že hry dokážeme zo života vysadiť úplne, ak sa však bavíme o závislostiach na digitálnych technológiách, tak tam je problémom to, že ak chceme fungovať v 21. storočí, nemôžeme sa od nich úplne odstrihnúť.

Pomôže závislému úplná abstinencia od hier, nebude v takomto prípade príliš agresívny voči svojim blízkym a okoliu? 
Určite nastane nejaká emocionálna reakcia, avšak tomuto človeku to nikto nevie nariadiť. Ak sa chce liečiť, tak v prvom rade musí toto rozhodnutie prísť od neho. Musí si uvedomiť, že hranie ho vedie k problémom. Ak si to neuvedomuje, tak sa nevylieči. Naopak, keď sa rozhodne liečiť, netreba očakávať, že pôjde o úspech na prvý pokus.

Poraziť závislosť je samo o sebe náročné, pretože mozog je naučený na to, že keď prídu ťažké problémy, tak mi pomôže napríklad alkohol, čo platí aj pre nelátkové závislosti. Podľa mňa je dôležitejšia prevencia, aby sme sa nestali závislými, pretože liečenie je náročné a často neúspešné.

Môže sa stať závislý na videohrách úplne každý?
V zásade každý, existujú však aj rôzne rizikové faktory, veľmi malé percento tvoria aj tie genetické. Väčšinou však ide o problémy v živote, traumy, zložité životné situácie a podobne.

Nastáva u dospelých, ktorí hrajú počítačové hry, väčšie riziko, že sa časom uchýlia k hazardu? 
V prvom rade treba rozlíšiť, že videohry a hazard sú dve odlišné kategórie. Ako som už spomínal, tieto závislosti sa môžu vyskytovať navzájom, alebo sa prelievajú do seba.

Ešte pred niekoľkými rokmi by som povedal, že videohry a hazard spolu nesúvisia, ale v poslednej dobe výrobcovia hier prevzali hazardné prvky, pretože im to zarába, a pridali ich do bežných hier. Preto je niekedy ťažké rozlíšiť, kde končí videohra a kde začína hazard.

Tieto neetické praktiky sú prakticky neregulovateľné, nieže by sme sa ich nesnažili regulovať, ale keď zregulujeme sto najväčších firiem pôsobiacich v hernom priemysle, tak sú tisícky ďalších čínskych firiem, ktorým nezáleží na etickosti. Zatiaľ sme neprišli na to, akým spôsobom tieto firmy regulovať. Preto u hráčov môže nastať riziko, že sa časom uchýlia k hazardu, avšak treba mať na pamäti, že videohry automaticky neznamenajú hazard. Toto je bežný mýtus, s ktorým sa stretávam.

Stále však títo hráči utrácajú peniaze či už za hry alebo vylepšenia a produkty v samotnej hre.
Ak si napríklad hráč kúpi skin – teda imidžové vylepšenie počítačovej hry – napríklad oblečenie či vybavenie pre postavu, tak sa na to treba pozerať tak, ako keď si my kupujeme oblečenie – ukazujeme nejaký náš sociálny status v reálnom živote. To isté sa deje aj v hre.

Sú ľudia, ktorí sú schopní utratiť tisíce eur za svoj sociálny status, rovnako je to aj s hráčmi vo virtuálnom svete. Ak na to ten človek nemá, ale aj tak tie tisíce utratí, tak ide o problém. Stretol som sa s hráčom, ktorý za jeden večer minul vo videohre desať tisíc eur a povedal, že ušetril, pretože nešiel do jachtárskeho klubu, kde by minul dvakrát toľko.

Asi záleží od toho, či hráč na to má peniaze a aká je jeho motivácia. Ak je tam vyššia šanca, že keď si to človek kúpi, tak získa odmenu, vtedy sa bavíme o gamblingu, ktorý je pre mňa neetický a problematický. Pokiaľ však ide iba o nejaké rozšírenie či podporenie tvorcu, pričom viem, akú hodnotu dostanem za svoje peniaze, tak je to v poriadku.

Problémom sú balíčky, v ktorých mám iba určitú malú šancu na získanie hodnotného obsahu, pričom väčšinou ho nezískam. Predstavte si, že sledujete seriál a musíte si kúpiť jeho pokračovanie, aby ste zistili, ako skončí. V hre je to podobné. Ak si však hráč kúpi jeden skin a o týždeň ďalší a ďalší, tak to už nie je úplne v poriadku.