#Oliver Koprda sa po štúdiu na gymnáziu vydal na lekársku dráhu, v súčasnosti pracuje v Nemecku. V rozhovore sme sa ho pýtali na úroveň slovenského a nemeckého zdravotníctva, očkovanie aj možný návrat domov.
Prečo si sa rozhodol pre štúdium medicíny?
Už na gymnáziu ma bavili prírodné vedy. Dlho som váhal medzi medicínou a farmáciou, dokonca aj prijímacie skúšky som robil na oba odbory. Napokon zvíťazila medicína, najmä preto, že som už som poznal zopár ľudí na martinskej lekárskej fakulte, ktorí tam boli spokojní a mal som tam akýsi lepší pocit. Dúfam, že nikoho nesklamem, ak na rovinu poviem, že možnosť pomáhať chorým tou prvoradou motiváciou nebola.
Ako hodnotíš s odstupom času štúdium v Martine?
Veľmi pozitívne. Dodnes mám pocit, že som bol veľmi dobre pripravený, hlavne s ohľadom na teoretické vedomosti. To majú asi všetky slovenské lekárske fakulty spoločné, ale v Martine je vzhľadom na výrazne nižší počet študentov úplne iná atmosféra a vzťahy medzi študentami.
Praktické vedomosti a zručnosti sú v porovnaní napríklad s Nemeckom síce takpovediac zanedbávané, ale zároveň treba povedať, že praxe a stáže na klinikách si každý študent môže zariadiť individuálne a motivácii sa medze nekladú, teda aspoň za mojich čias sa nekládli.
Ktorú špecializáciu si si vybral po absolvovaní všeobecného lekárstva a prečo?
Po dlhom váhaní medzi internistickou a neurologickou dráhou som sa vydal cestou neurológa. Neurológia ma zaujala už počas štúdia, pretože zahŕňa mnoho svojou podstatou veľmi rozličných ochorení a fungovanie centrálneho nervového systému je nesmierne komplikované a fascinujúce.
V poslednom roku som mal možnosť znovu si „privoňať“ viac k internej medicíne, pretože som v rámci atestačnej prípravy strávil rok na konzervatívnej internisticko-neurologickej klinike intenzívnej medicíny (na Slovensku sa to nazýva ARO). Práve v tom čase sa naplno rozbehla druhá vlna pandémie a na mnoho ťažkých mesiacov sa moje oddelenie stalo COVIDovým AROm.
Smerovali tvoje kroky po škole rovno do Nemecka? Prečo si sa rozhodol práve pre túto krajinu?
Áno. Celý piaty ročník a tri zo štyroch predštátnicových stáží v šiestom ročníku som strávil v Berlíne v rámci známeho programu Erasmus+, takže som po skončení štúdia mal takpovediac viac praktických skúseností s prácou na oddelení v Nemecku ako na Slovensku. Okrem toho som v tom čase spoznal môjho priateľa, to bolo potom o dôvod viac zostať.
Ako je na tom nemecké zdravotníctvo v porovnaní so slovenským?
Myslím, že funguje podstatne lepšie a efektívnejšie ako slovenské, hlavne čo sa týka nemocníc. Ekonómovia neustále prepočítavajú, ako dlho môže ktorý pacient na ktorú diagnózu ležať na oddelení tak, aby nemocnica nešla do mínusu. To má, samozrejme, aj negatívny dopad na intenzitu práce lekárov, naša práca je tak maximálne ekonomizovaná a intenzifikovaná. To je ale veľmi komplikovaná téma sama o sebe.
V ambulantej sfére sú na tom pacienti na Slovensku asi o niečo lepšie, pretože ak potrebuje ísť nemecký pacient napríklad k ambulantnému neurológovi, je absolútne normálne, že dostane termín o 2-3 mesiace, aj keď má bolesti. Preto chodia často aj ambulantní pacienti do nemocníc, keď sa mesiace nevedia dostať na vyšetrenie k špecializovanému lekárovi.
V čom je nemecké zdravotníctvo skutočne špičkové?
Tým, že je Nemecko veľká krajina s viac ako 80 miliónmi obyvateľov, je tu množstvo špičkových univerzít, nemocníc, centier a odborníkov. Každý medicínsky odbor má svoju odbornú asociáciu, kde sa pod záštitou najväčších kapacít v odbore neustále kontrolujú a dopĺňajú odborné postupy, v podstate návody pre lekárov, postavené na výsledkoch najnovších relevantných klinických štúdií.
Zároveň je nemecké zdravotníctvo tak ako slovenské sociálne, teda pacient napríklad s nádorom mozgu dostane diagnostiku a liečbu v istom rozsahu bez ohľadu na to, kde a ako je poistený, alebo kto to v konečnom dôsledku zaplatí.
Dal si sa už zaočkovať?
Pravdaže, hneď v januári, keď naša nemocnica dostala prvé dávky. V tom čase som pracoval na COVID-ovom ARO-oddelení, kde sme mali najťažšie stavy denne priamo pred očami. Okrem toho som sa vtedy venoval aj odbornej literatúre, čo sa tej témy týka a mRNA vakcíny mali (a doteraz majú) nesmierne dobrú odozvu. Každému, kto môže, odporúčam dať sa zaočkovať.
Medicína je vzdelávanie na celý život. Kam až by si to chcel ako lekár dotiahnuť?
Často myslím na to, či by som sa nedal časom viac na vedeckú dráhu. Asi by mi klinika po istej dobe chýbala, kto vie. Možno si raz urobím docentúru a budem načas znova na univerzite. Rozhodne však nezamýšľam stať sa prednostom kliniky, to je na mňa príliš veľa byrokracie.
Za akých podmienok by si si vedel predstaviť návrat na Slovensko?
Hmm, to je komplikovaná otázka. Asi by sa muselo zmeniť mnoho vecí v súčasnom zdravotníctve, najmä čo sa týka pracovných vzťahov. Na Slovenku panuje ešte stále ťažká hierarchia na oddeleniach, často veľmi nepríjemná atmosféra a neochota meniť zabehnuté. Okrem toho, keď tak počúvam známych na Slovensku, nie je žiadnou výnimkou, že sa niekto sťažuje na rodinkárstvo alebo úplatky.
Zároveň by sa musel výrazne zmeniť postoj politickej scény, ale aj veľkej časti spoločnosti k otázke homosexuálnych vzťahov. Tam stále panuje do veľkej miery diskriminácia.
Zdieľať na
Zdieľaní