#Pretekárka Michaela Dorčíková je nežné žieňa, o ktorom by si na prvý pohľad nepovedal, že je typ stvorený pre pretekársku dráhu. K autám ju to však ťahalo odmalička a ani len netušila, akou vášňou raz pre ňu bude moto svet. Ako sama o sebe hovorí, súťaživosť jej koluje v žilách, a svoju chuť jazdiť dostala až na profesionálnu úroveň. Jedna z mála slovenských pretekárok boduje aj v rámci svetových súťaží.
Michaela, prezradíš nám, ako si sa dostala k svojej profesii?
Vytrvalosťou a tvrdou „makačkou“. Ale ešte by som to nenazývala profesiou. Z profesie peniaze získavaš, ja som zatiaľ stále vo fáze „investovania“. Motoršport je úžasný svet a nevymenila by som paddock za nič iné. Avšak, aj ja musím pracovať, aby som dokázala tento môj šport financovať. Postupne to celé naberá na obrátkach, ale cesta je ešte dlhá a verím, že bude aj naďalej zábavná.
Odmalička som mala rada autíčka viac než bábiky, ale netušila som, že zo mňa jedného dňa bude pretekár. Dlhé roky som sa tešila na moment, keď dostanem vodičák. Bavilo ma jazdiť a keďže som z Banskej Bystrice, horský prejazd Šturec bol pre mňa ako Disneyland. A to aj napriek tomu, že som jazdila „len“ na Fabii 1.2 HTP mojej mamy.
Keď som prišla na vysokú školu do Bratislavy, ochutnala som vôňu benzínu na motokárach. Takmer okamžite ma to pohltilo a začala som trénovať. Jedného dňa mi tréner povedal, že mám talent a do veľkej miery môže za to, kam som sa dostala.
Bola to motivácia. Chuť súťažiť mi koluje v žilách, takže som našla spôsob, ako realizovať svoje sny. Keďže som začala s motoršportom netradične neskoro, snažím sa získať čo najviac rôznych skúsenosti vo všetkých možných disciplínach, aby som nabrala všestranné zručnosti. Jazdím, čo sa dá, všade a vždy, keď sa dá.
Aké bolo tvoje prvé auto, ktoré si mala?
Červený „baworák“. Veľmi som chcela E36-ku coupé v motorizácii 2.8 litra, ale nemala som na ňu vtedy peniažky. Chýbalo mi asi 1500 eur. Spolubývajúci mi našiel náhradu a skončila som s compactom 1.6. Tí, čo vedia, sa určite zasmejú. Na prvé slalomové jazdy bolo dobré, užili sme si spolu kopec pekelne teplých kilometrov, keďže nemalo ani klímu, ale navždy bude moje úžasné prvé autíčko.
Kedy si si uvedomila, že tento typ športu je pre teba to pravé?
Spočiatku som jazdila pre zábavu, keďže, ako mnoho iných, som nevedela, ako sa dostať do motoršportu. Od malička som bola športovo založená a mala zo mňa byť nová Steffi Graf. Ale na strednej škole som sa už sústredila na vzdelanie a tenis sa pre mňa stal len vášňou.
Keď však máte v sebe súťaživého ducha, skôr či neskôr príde potreba niečo dokázať. Keď som začala jazdiť motokáry a pravidelne trénovať, pochopila som, že tento šport len tak neopustím. Bola to pre mňa zábava aj relax v jednom.
Keď som bola smutná, išla som na motokáry. Keď som mala chuť oslavovať, išla som na motokáry. Samozrejme, prišli aj úspechy, ktoré ma posúvali vpred – čím viac ich bolo, tým som si bola istejšia, že práve motoršport je mojím životom.
Ako vnímaš dnešné postavenie žien v motošporte?
Začiatky neboli ľahké, ale to nie sú nikdy – či je to šport, práca, biznis alebo nejaká zmena v živote. Ja som mala veľkú motiváciu niečo dokázať, keďže som nadpriemerne súťaživá. V tomto prípade som však bola ešte viac nadchnutá uspieť práve preto, že som pretekala s chlapmi a v „ich športe“.
Musela som sa vedieť presadiť a vybudovať si určitý rešpekt. Všetko to išlo postupne. Verím, že sa mi to podarilo a v poslednej dobe mám občas aj pocit, že chlapi fandia viac mne ako sebe.
Vnímanie žien v tomto športe sa výrazne zlepšilo. Existuje už aj množstvo aktivít a klubov, ktoré dievčatám pomáhajú preniknúť do tohto krásneho sveta a ja im úprimne závidím možnosti, ktoré sa teraz naskytujú. Je to dobré nielen pre ženy, ale aj pre motoršport samotný. O pár rokov bude pomer dievčat a chlapcov vyrovnanejší a predsudky pomaly vymiznú.
Ako vyzerá tvoja príprava na pretekársku sezónu? Je to len o tréningu alebo aj o mentálnom nastavení?
Psychika jazdca je podľa mňa oveľa dôležitejšia než fyzická stránka. Ale, samozrejme, cvičiť musíme, pretože úroveň kondície tiež vplýva na psychiku… A môže z teba tiecť aj po dvojminútovej jazde na slalome. Sústredenie je kľúčové a za chyby platíš niekedy viac, než chceš. Rozhoduješ sa v zlomkoch sekundy, nemáš čas premýšľať.
Nebezpečenstvo je niečo, s čím počítam zakaždým, keď sadnem do auta, ale nemyslím naň. Bola by to prekážka, čo ovplyvňuje sústredenie. Vieš, kam ideš, a vieš, čo ťa tam čaká. Pokiaľ ťa ale niečo prekvapí, opäť máš na rozhodnutie len zlomok sekundy a nejaké spraviť musíš.
Niekedy sa stane, že ma pri jazde niečo vyhodí z koncentrácie. Môže to byť technická chyba, zmena počasia či podmienok na trati alebo napríklad zhodená kuželka na slalome či anti-cut na rally. Návrat do plnej koncentrácie je kľúčový, takže si jednoducho poviem v hlave „Miša, sústreď sa“ a idem ďalej.
Pripravuješ sa nejak špeciálne na deň svojich pretekov – máš nejaké rituály alebo zvyky, ktoré ti pomáhajú sústrediť sa?
Kávu… Bez rannej kávy do auta nesadnem. Na okruhoch, či už v aute alebo v motokáre, je proces udržania koncentrácie trošku iný než na rally alebo na slalome. Všetko je o hlave a na externé predmety či procesy nie je v tom momente priestor ani čas.
Rituály môžu pomôcť, ale aj uškodiť, keď nemáš čas ich uskutočniť, takže sa im snažím vyhýbať. Pred jazdou pästičku s tímom alebo so spolujazdcom a párkrát hlboký nádych a výdych. Nesmieš myslieť na nič iné než na najbližších pár kilometrov.
Aký je tvoj najpamätnejší moment z pretekov, na ktorý nikdy nezabudneš?
Takých momentov zažiješ mnoho, dobrých aj zlých. Z tých zlých si vždy musíš vziať nejaké ponaučenie a rozanalyzovať príčiny. Z dobrých zase čerpám energiu a motiváciu na ďalšie výkony.
Pocit víťazstva si pamätáš aj niekoľko rokov. Ja si stále spomínam na svetové finále motokár v Paríži v roku 2017. Bola to moja prvá účasť na pretekoch svetového formátu. V poslednej finálovej jazde som do motokáry sadala s jediným cieľom – vyhrať.
Motoršport je nevyspytateľný a nikdy nevieš, ako sa preteky vyvinú, ale v tom momente som cítila, že idem vyhrať. Aj takýto aspekt psychiky je veľmi dôležitý. Ten pocit, keď som prechádzala poslednou zákrutou až cez cieľovú rovinku, si pamätám aj po ôsmich rokoch. Adrenalín a endorfíny sú samozrejmosťou, ale tento moment vo mne vyvolal neskutočný príval eufórie. Radosť, spokojnosť a, samozrejme, aj pár šťastných sĺz…
Nie vždy je ale výhra potrebná na to, aby utkvela v pamäti. Keď sme minulý rok bojovali o olympijské zlato na FIA Motorsport Games vo Valencii, zažila som podobný pocit. Bol to ale postup zo semifinále, keď sme porazili nášho najsilnejšieho súpera, ktorý si budem dlho pamätať.
Podobný pocit, ako keď sa odhodlávaš skočiť z lietadla s padákom a prekonáš tú neviditeľnú bariéru príjemného strachu. Samozrejme, zisk zlata o pár hodín nato bol neskutočný. A za srdce ťa chytá aj to, keď ti na svetových pretekoch zahrá hymna.
Ktoré momenty zo svojej kariéry považuješ za najväčšie výzvy a úspechy?
Keď sa z trofejí za ženskú kategóriu stali „chlapské trofeje“ a dokázala som porážať chlapov, postupne v každej jednej disciplíne. Rozdiely pod helmou síce nerobíme, ale je veľmi milé, keď ako ženy dostaneme aj motivačné ocenenie vo svojej malej skupinke. No pretekám vždy proti všetkým a celkový úspech je pre mňa mnohokrát hodnotnejší.
Sú nejaké veci, ktoré si sa naučila zo svojej kariéry chcela by si ich aplikovať aj mimo pretekárskej dráhy?
Práve skôr naopak – aplikovať pracovné skúsenosti do pretekania. Pôsobím v manažmente a ten je v športe nevyhnutný. Každý víkend je samostatný projekt, každá sezóna si vyžaduje riadny plán aj zhodnotenie. Ľudia musia spolu vedieť fungovať a budovanie vzťahov je kľúčové, nielen v tíme, ale aj medzi ostatnými pretekármi či s organizátormi.
Máš nejaké obľúbené osobnosti, ktoré ťa inšpirovali, prípadne stále inšpirujú?
Nikki Lauda a Michael Schumacher budú pre mňa naveky jednými z najlepších. Obaja dokázali do športu priniesť niečo nové, svoje a zvíťaziť. Odhodlanie a vytrvalosť sú motivujúce a potrebné. Ellen Lohr bola jednou z prvých žien, ktoré sa presadili v motoršporte a získali si rešpekt. Poznám ju osobne a niekoľkokrát som mala tú česť sa s ňou rozprávať.
Som vďačná za každú radu, tie totiž na stromoch nerastú. Vzorov mám mnoho a každý z nich vám prispeje svojou troškou skúseností, treba si z nich následne vyskladať vlastnú cestu.
Čo je pre teba väčšia motivácia – víťazstvo alebo jazda ako taká?
Víťazstvo je fantastický pocit, ale pre mňa je výhrou už vôbec to, keď sedím za volantom. Na trofeje by som potrebovala celú stenu a cením si každú jednu z nich. No oveľa viac ma uspokojuje práve fakt, že som sa k nim dokázala prebojovať. Moja cesta k úspechom sa vymyká bežným štandardom v motoršporte.
Aké sú tvoje ambície na najbližšie roky? Snívaš o nejakej konkrétnej súťaži alebo titule?
Snov mám neúrekom a chcem to dotiahnuť čo najďalej to pôjde. Mám titul majstra Slovenska, Zóny strednej Európy, titul najrýchlejšej ženy zo svetového finále, ale aj zlato a striebro z motoršportovej olympiády a mnoho ďalších.
Nevzdávam sa a ciele mám stanovené naozaj vysoko: 24 hodín Le Mans, 24 hodín Nordschleife, ale aj Rally Dakar, Rally Monte Carlo či okúsiť americký NASCAR. Pokiaľ sa mi podarí priblížiť aspoň k jednému z nich, budem najšťastnejšia na svete. Cesta je dlhá a teším sa na ňu.
Nezaobídem sa však bez pomoci sponzorov a partnerov. Veľa ľudí si myslí, že ako pretekári peniaze zarábame a tímy nám platia za jazdenie. Na úrovni mimo majstrovstiev sveta je však realita opačná a zvolila som si šport mimo bežne únosných súm.
Ak by si mohla motivovať mladé ženy, ktoré snívajú o pretekárskej kariére, akú radu by si im dala?
Hlavne začať. Tréning a odjazdené kilometre sa nedajú ničím nahradiť. Motokáry sú tzv. povinná jazda a najlepšie je začať postupne trénovať, učiť sa, vnímať rady, počúvať rôzne názory a za mňa aj chopiť sa každej šance. Nikdy nevieš, ktorá bude tá osudná.
A to, že motošport je doménou mužov, už nie je pravidlom. Takže, keď po tom túžiš, stačí sadnúť za volant a pridať sa k nám. Rada poradím, keď budem môcť. Veľa dievčat okolo mňa začalo jazdiť. A navyše, nemusí to byť len o samotnom pretekaní. Jazdenie na motokárach alebo na slalomoch dajú každému cenné zručnosti aj do bežnej premávky.
Zdieľať na