#Ešte pred štúdiom medicíny pracoval v Prahe na cievnej chirurgii, pretože chcel zistiť, či je to niečo, čomu sa chce venovať celý život. Počas štúdia pracoval v onkologickom ústave, kde chodil dobrovoľne pomáhať pri operáciách bez nároku na plat, na urgentnom príjme, kde vypomáhal lekárom a sestrám, pôsobil dva roky. Zoznám sa, toto je Lukáš Valaský.
Inšpiratívny mladý chirurg pôsobí pri operáciách detí, okrem toho robí preventívne zdravotné vyšetrenia v rôznych firmách a poskytuje zdravotné dozory na rôznych podujatiach. Na Instagrame ho nájdeš pod prezývkou Not Bored Med, kde zdieľa rôzne informatívne príspevky či skúsenosti a zážitky zo svojej práce.
Pre Hashtag prezradil, ako zvláda dlhé operácie, akým spôsobom sa vyrovnáva so smrťou pacienta a ako sa snaží upokojiť deti, ktoré majú strach z chirurgického zákroku.
Medicínu ste vyštudovali len nedávno, čo bolo pre vás ako doktora najťažšie?
Práca je oveľa ťažšia ako štúdium. Vždy s úsmevom spomínam na to, aké bolo pre mňa štúdium náročné. Teraz v práci si práve naopak hovorím, že štúdium bolo oveľa jednoduchšie. V práci, ale aj mimo nej mám väčšiu zodpovednosť, navyše už pomoc od rodičov nie je v takej vysokej miere. V nemocnici som väčšinou na všetko sám, takže pracovný život je ťažší.
Prečo ste si vybrali práve detskú chirurgiu?
Zo začiatku som pôsobil na všeobecnej chirurgii pre dospelých, ale potreboval som zmenu. Detská chirurgia je oveľa ťažšia, zo začiatku som si hovoril, že to nie je nič pre mňa. Nevedel som si predstaviť, že mi budú v práci od rána do večera plakať deti, v praxi to však nie je až také hrozné. Baví ma hneď ráno vidieť milé detské tváričky, ktoré nás svojimi nečakanými odpoveďami niekedy aj rozosmejú.
Je detská chirurgia náročnejšia ako tá pre dospelých?
Určite áno, pretože na detskej chirurgii NÚDCH je široké spektrum ochorení. Na oddelení pre dospelých sú väčšinou pacienti s brušnými ochoreniami či problémami so štítnou žľazou a prsníkmi. U detí sa venujeme všetkému, napríklad aj zlomeninám, rôznym zraneniam či traumatológii.
Akú vekovú kategóriu operujete?
Od úplne najmenších dojčiat až po mladých pred dovŕšením 19. roku života.
S akými najčastejšími zraneniami sa u detí stretávate?
Deti sú špecifické tým, že kdekoľvek zakopnú či spadnú, kosti majú krehkejšie, takže zlomeniny sú najčastejšími prípadmi. Stáva sa nám, že si pacienti napríklad iba sadali a zlomili si nohu. Riešime rôzne kuriózne situácie, pretože deti si vedia ublížiť skutočne pri čomkoľvek.
Aký najťažší prípad ste doposiaľ riešili?
Počas práce na Národnom onkologickom ústave bola najťažšia operácia pankreasu, najmä nádorových ochorení v terminálnych štádiách a pankreatitídy. Išlo niekedy aj o osemhodinovú operáciu, počas ktorej sme nejedli ani nepili. Jedine sme dostali napiť cez slamku a hlad sme rýchlo zahnali nejakým malým cukríkom, aby nám neklesla hladina cukru v krvi, a pokračovali sme ďalej.
Išlo o vašu najdlhšiu operáciu?
Operácia pankreasu je nevyspytateľná, preto môže trvať aj desať hodín. Ak napríklad tumor tlačí pacientovi na niektoré orgány, tak vyoperujeme iba časť nádoru. Tým zlepšíme pacientovi kvalitu života, hoci ho nevyliečime úplne. Vďaka takejto operácii dokážeme predĺžiť jeho život o pár mesiacov.
Operácie nádorových ochorení pankreasu patria medzi najkomplikovanejšie a najdlhšie. Hoci sa zaraďujú medzi menej časté onkologické ochorenia, na Slovensku sa často odhalia až v terminálnom štádiu, preto majú vysokú úmrtnosť.
Čo vám pomáha zvládať stáť pri operačnom stole aj niekoľko hodín vkuse?
Je to náročné, avšak keď ste zapojený do operácie, tak čas veľmi rýchlo prejde. Ako medikovi, keď som iba pozoroval operáciu, mi ten čas pripadal veľmi dlhý a pýtal som sa, kedy už operácia skončí. Keď som priamo zainteresovaný do operácie, tak mi to ubehne veľmi rýchlo.
Riešite aj také prípady, s ktorými ste počas štúdia nemali skúsenosti?
Keďže som bol akčný už počas štúdia a pracoval som v nemocnici, s mnohými zraneniami som sa stretol už vtedy. Sú však aj také, ktoré som po škole riešil úplne prvýkrát. Napríklad, slepé črevo som už predtým operoval, keďže ide o úplne bežný prípad, ale na detskej chirurgii som prišiel do styku napríklad s detskými vývojovými chybami, ktoré boli pre mňa novinkou.
Na chirurgii ide o tímovú prácu. Ak ide o ťažšie prípady, celý zákrok si ako tím vopred rozoberieme, pričom skúsenejší operatéri radia mladším. Stretol som sa však už aj s takými prípadmi, keď si operatéri radili so zahraničnými odborníkmi.
V zahraničí majú podstatne iné možnosti operácií či modernejšie vybavenie nemocníc, nezvažovali ste odchod do cudziny ako mnohí lekári?
Závisí od toho, kde. Už len keď porovnáme Bratislavu a moje rodné mesto Topoľčany, tak vidíme rozdiel. Nemocnice v hlavnom meste majú lepšie vybavenie, viac odborníkov či možností.
Momentálne som na pracovisku, kde využívame moderné metódy operácií a Slovensko sa snaží držať krok so zahraničím. Už aj u nás sa dostáva do popredia robotická chirurgia či laparoskopické metódy operácií, ktoré nie sú natoľko invazívne pre telo pacienta a umožňujú jeho rýchlejšie zotavenie.
Často podceňujeme slovenské zdravotníctvo, ale v niektorých krajinách si v rámci štátneho sektora nemôžu ľudia zaplatiť také operácie ako na Slovensku z verejných financií. Samozrejme, máme štáty, kde je oveľa lepšie rozvinuté zdravotníctvo, napríklad v Čechách či Rakúsku, kam odchádza veľa odborníkov.
Povedal som si, že tu zostanem, pretože keď veľa doktorov odíde, zostane viac práce pre mňa (smiech). Samozrejme, dôvodom bola aj moja rodina, navyše, Slovensko mám veľmi rád. Myslím si, že každý má prácu takú, akú si ju sám spraví. Platové podmienky, ale aj kvalitu práce si môžete prispôsobiť. Ak by mi napríklad nestačil plat v nemocnici, tak si zoberiem nejakú ďalšiu prácu. Presne tak aj fungujem, mám teraz tri práce.
Stíhate to?
Áno, dá sa to. Mám perfektne zvládnutý time management a všetky termíny si zapisujem do kalendára. Mňa táto práca aj celková akčnosť v živote baví.
Kde teda ešte pracujete?
Robím preventívne zdravotné vyšetrenia v rôznych firmách v Bratislave. Či už kožnú prevenciu, sledujeme znamienka zamestnancov, alebo ultrasonografiu brucha. Okrem toho sa venujem zdravotným dozorom na podujatiach, napríklad na športových turnajoch. Ľudia ma môžu nájsť aj na sociálnych sieťach, kde som pomerne aktívny.
Stretli ste sa na chirurgii s niečím, čo vás vyslovene znechutilo?
Určite, sociálnejšie prípady na tom veľakrát nie sú dobre. Napríklad bezdomovci, ktorí nedodržiavajú ani len základné pravidlá hygieny.
Čo napríklad vytŕčajúce kosti, tie vám nepripadajú nechutné?
S tým sa na chirurgii úplne bežne stretávam, takže nie. Keď niečo také vidíte už dlhšie, tak to považujete za normálne. Už počas štúdia sme absolvovali pitvy kadáverov, teda tiel ľudí, ktorí darovali svoje telo na edukačné účely. Tieto telá sú uskladnené v špeciálnych nádobách, ktoré počas štúdia slúžia študentom.
Musí mať človek na prácu chirurga silný žalúdok? Nestávalo sa vám na praxi, že by študenti odpadávali a podobne?
Áno, musí. Niežeby medici úplne odpadli, ale niektorým prišlo počas praxe zle. Možno raz sa stalo, že odpadla jedna spolužiačka počas operácie. Keď sme si navzájom odoberali krv, niektorí zámerne odišli na toaletu, aby im neprišlo zle. Jeden spolužiak si počas štúdia povedal, že sa medicíne nechce venovať, pretože mu pohľad na krv nerobil dobre.
Ja som nebol týmto prípadom, mám silný žalúdok a videl som už naozaj všeličo – otvorené zlomeniny či masívne krvácanie, nad ktorými nemôžete veľmi rozmýšľať, lebo musíte konať ihneď. Avšak, keď sme mali ísť na patologickú pitvu, mazali sme si silné eukalyptové maste pod nos, aby sme nič necítili.
Máte problém s telesnými pachmi, alebo ste si na ne zvykli?
V nemocnici máme rúško, takže zápach až tak necítim. Keď som však riešil napríklad diabetickú nohu, pri ktorej odumiera tkanivo, tak to bolo miestami nepríjemné aj napriek tomu, že som mal rúško. To si však dávam tak či tak, pretože chcem byť ohľaduplný voči pacientovi.
Pamätáte si na svoje pocity počas svojej prvej operácie?
Operácií už bolo veľmi veľa, úplne prvú si už celkom nepamätám. Viem však, že prvé operácie boli náročné. Veľakrát som sa chytil niečoho, čoho som sa nemal, napríklad nesterilného stolíka, kvôli čomu sa predlžovala operácia. Bol som vystresovaný z toho, že niečo pokazím. Mal som rešpekt aj pri operáciách a chirurgických zákrokoch, kde som si musel poradiť sám. Tak sa to však človek naučí najlepšie.
Mali ste aj smrteľné operácie?
Ako operatér nie, ale ako asistent som zažil aj operácie, ktoré skončili smrťou. Hovorí sa, že každý operatér má za sebou svoj cintorín. Teda pacientov, ktorí umrú aj napriek najväčšej snahe lekára. Napríklad, spomínané prípady s onkologickým ochorením pankreasu, kedy som operoval, hoci som vedel, že ten človek neprežije dlhšie ako tri mesiace. Štandardné operácie sú však na Slovensku na veľmi dobrej úrovni, takže smrteľných prípadov tu až toľko nemáme.
Ako psychicky zvládate takýto smrteľný prípad?
Je to ťažké, ale od smrti sa musím odosobniť. Jednoducho to beriem tak, že smrť je súčasťou mojej práce a nedokázal som daného človeka zachrániť, aj keď som preňho urobil, čo som mohol. Snažím sa vždy pomôcť na dvesto percent, ale niekedy ani to nepomôže. Aj keď viem, že pacient zomiera, tak sa mu snažím zabezpečiť čo najlepší komfort, aby sa mohol rozlúčiť so svojou rodinou a dôstojne odísť.
Vždy ste túžili byť chirurgom, alebo ste počas štúdia zvažovali niekoľko zameraní?
Počas štúdia som pôvodne chcel byť gynekológom, pretože aj moja mama je gynekologička, dokonca aj nevlastný otec. Vďaka tomu som ešte pred štúdiom na lekárskej fakulte mohol vidieť, čo všetko znamená táto práca. Počas praxe v nemocnici som zistil, že by som chcel pracovať v odvetví, ktoré je kombináciou vedomostí a manuálnych zručností. Chirurgia je rozmanitejšia, pretože sa nesústredí napríklad len na ženskú sústavu ako gynekológia.
Viedli vás rodičia k štúdiu medicíny, alebo išlo o vaše vlastné rozhodnutie?
Rodičia ma práveže odhovárali od medicíny, mama chcela mať zo mňa podnikateľa, kde budem mať menšiu zodpovednosť či stres. Nedal som si povedať a už odmalička som chcel študovať medicínu. Chcel som jej ukázať, že medicína je pre mňa to pravé.
Stretli ste sa u detských pacientov so strachom zo zákroku či plačom?
Plač je u detí bežný, väčšinou plačú zo strachu, ale aj za rodičmi. Tí totiž nemôžu byť pri deťoch počas operácie. Niektoré deti sú však vyrovnané a nevydajú ani hláska, iné uvidia len tlakomer a už plačú. Snažíme sa ich upokojiť, máme tu hračky a porozprávame sa s nimi. Väčšina výkonov sa robí v celkovej anestézii, teda aj také, ktoré sa u dospelých robia v lokálnej anestézii, napríklad vyberanie znamienok, extrakcia nechtu či kožných výrastkov. Nechceme, aby deti poznali bolesť.
Snažíte sa na Instagrame vytvárať aj príspevky o vašej práci či radiť budúcim medikom. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste to rozbehli naplno?
Do budúcna by som sa chcel sociálnym sieťam venovať oveľa viac, vytvárať viac informatívnych príspevkov pre lepšie vzdelávanie spoločnosti. Rád by som však ľudí informoval, či už v rámci prevencie ohľadom rôznych ochorení a poskytol im nejaké praktické rady.
Aké máte zatiaľ ohlasy na príspevky?
Mnohí mi ďakujú, moje príspevky ich motivujú učiť sa viac na skúšky či prijímačky na medicínu.
Ak by ste mali dať tri najdôležitejšie rady študentom medicíny, ktoré by to boli?
Štúdium lepšie zvládnete, ak sa budete venovať aj činnostiam, pri ktorých viete vypnúť. Ja doteraz chodím pomáhať opravovať jeden hrad. S partiou ľudí si oddýchnem od stresu či veľkomesta. Nájdite si preto pokojné miesto, kde si oddýchnete, aby ste nestrávili celý čas nad knihami. Môže sa zdať, že čím viac sa budete medicínu učiť, tým viac toho budete vedieť, ale je to kontraproduktívne a skôr vyhoríte.
Takisto si nájdite prax v medicíne v rôznych odboroch, aby ste zistili, ktorý vám najviac sadne. Napríklad, na urgente, kde riešite rôzne prípady, vďaka ktorým môžete prísť na to, čo vás najviac baví. Treťou radou je, aby ste si našli kamarátov, na ktorých sa môžete spoľahnúť. Keď napríklad neviete pomôcť pacientovi, môžete sa s nimi poradiť. Medicína nie je o jednotlivcovi, ide o team job. Preto si medzi sebou pomáhajte už počas štúdia.
Zdieľať na