#Lucia Štefková si žije svoj splnený sen po boku nádherných zvierat. Okrem toho je mamou ročnej dcérky, ktorá s týmito šikovnými zvieratami vyrastá odmalička. Prednedávnom absolvovala aj Majstrovstvá Slovenska 2024, ktoré sa jej podarilo vyhrať.
Ako sa na svoju profesiu pozerá aktuálne šesťnásobná majsterka Slovenska vo westernových rýchlostných disciplínach, dvojnásobná majsterka strednej Európy a niekoľkonásobná šampiónka Slovenska v jazdení na koni a ďalších súťaží po celom svete?
Kto vás vôbec priviedol k láske ku koňom?
Kto a čo ma priviedlo ku koňom, vôbec netuším. V našej rodine nik nejazdil, ani s koňmi nemali žiadny vzťah. No mňa to k nim vždy ťahalo, aj keď som voči týmto zvieratám mala obrovský rešpekt. Zo začiatku som ich len pozorovala, ako sa pasú vo vedľajšej dedine, neskôr som začala jazdiť v jazdeckej škole.
Od apríla do októbra chodíte na preteky, popritom musíte zvládnuť aj tréning. Čo je najťažšie na vašej práci?
Keďže popri koňoch pracujem a zároveň som na materskej, najťažšie je nájsť si čas na tréning a plne sa naň sústrediť, nemyslieť na veci týkajúce sa práce a domácnosti. Je ťažké vysvetliť poltonovému zvieraťu, čo presne od neho v rýchlosti chcete, musím sa na to sústrediť, prepojiť sa s ním a najmä sa nenechať rozhodiť.
Ako vyzerá tréning pred súťažou?
Tréning delím na ten mimo sezóny a v sezóne. Mimo sezóny, teda v zime, si kone musíme voziť na ranče, kde majú jazdeckú halu na trénovanie. Zimný tréning je zameraný na techniku, dolaďujeme veci, ktoré v sezóne nie je možné opraviť. V lete totiž chodíme skoro každý víkend na preteky, nechcem s koňom trénovať disciplínu, v ktorej preteká, aby sa mu to nezhnusilo, nezunovalo.
Stále ho to musí baviť a mal by ju brať iba ako hru, na ktorú sa má tešiť. Najťažšia je práca so psychikou koňa. V sezóne udržiavam jeho kondičku, chodíme veľa na vychádzky do prírody, do kopcov, spevniť svaly, celé telo a vyčistiť hlavu.
Zranili ste sa alebo ste spadli niekedy pri jazdení?
Áno, z koňa som spadla už veľmi veľakrát, najmä keď som sa učila jazdiť. Hovorí sa, že pády robia jazdca, zrejme to bude pravda.
Tvrdíte, že „so svojím koňom dokážete fungovať na myšlienku“, čo to znamená?
Ako som už spomínala, presvedčiť poltonové zviera, ktoré beží v plnej rýchlosti, aby robilo na milimetre to, čo chcete vy, je veľmi zložité. Nejde to silou, pretože kôň vždy vyhrá. Tréning je veľmi dôležitý, ale na pretekoch je to úplne iné ako doma. Tam je to už o prepojení, dôvere, synchronizácii koňa a jazdca a som šťastná, že s tým mojím dokážem komunikovať „na myšlienku“.
Sú to malé detaily, sed, rovnováha, pozícia rúk, nôh či dýchanie. Veľmi dlho mi trvalo pochopiť, že keď ja začnem panikáriť pred štartom, kôň to vycíti. Až pri terajšom koni som sa naučila ovládať stres a vidím, že to funguje. Čaká na mňa, kým mu dovolím odštartovať, sústredí sa a vníma ma.
Ako sa dá koňovi porozumieť?
Myslela som si, že sa dá naučiť porozumieť koňom, tak ako som sa to naučila ja, ich pozorovaním v okamihoch voľnosti, ako sa správajú voči sebe, ako funguje ich hierarchia, ako sa vzájomne hrajú a aj trestajú, a to som sa snažila pretaviť aj do tréningu.
Avšak, po skúsenostiach s trénovaním ľudí si už nemyslím, že každý dokáže porozumieť koňom. Niekto sa môže akokoľvek snažiť a nenájde v sebe ten cit pre pochopenie týchto ušľachtilých zvierat. Človek ich nemôže brať ako nástroj alebo vec, ktorú používa pre svoje potešenie alebo pre výhry. Musí to byť partner, spoločník, musíme ísť do toho spolu, so vzájomným rešpektom.
Vy si budujete aj svoj vlastný ranč. Ako by mal vo vašich predstavách vyzerať a bol by prístupný aj verejnosti?
Áno, plníme si s manželom náš detský sen a budujeme malý ranč pre naše kone z vlastných financií, takže to ide pomaličky. Vždy som mala ambíciu venovať sa hipoterapii (terapia za pomoci koní, pozn. red.) a ponúkať túto službu tým, ktorí ju najviac potrebujú. Dokonca som o nej písala aj diplomovú prácu.
Sama na sebe vidím, ako pozitívne vplývajú kone na človeka a sú skutočne balzamom na dušu. Okrem toho vedia skvele pomáhať ako terapeuti po fyzickej stránke. Zatiaľ však máme len naše dva športové kone, na ktorých jazdíme len ja s manželom. Dúfam, že do budúcna sa nám naše stádo podarí rozšíriť a budeme fungovať aj pre verejnosť.
Je táto práca finančne náročná?
Jazdenie je určite finančne náročný šport. Už len samotná starostlivosť o koňa je zložitá. Musí mať kvalitnú stravu, granule, seno, prípravky, vitamíny, prístrešky, podstielky, oplotky… A to ani nespomínam jazdenie a preteky.
Jazdiť môže len človek, ktorý má pre tento šport ten pravý zápal. V našom športe nie sú výhry dostatočné, aby sme z nich mohli vyžiť. Na kone musíme zarábať inde, o to je tento šport náročnejší, pretože sa mu nemôžeme naplno venovať. Ale určite to stojí za to.
Dá sa dobre zarobiť na pretekoch? Koľko dostanete peňazí, ak sa stanete na súťaži majsterkou Európy či Slovenska?
Finančné výhry si stanovuje usporiadateľ pretekov. Výhra nám pokryje náklady na preteky, niekedy len cestu na preteky, niekedy nám však nepokryje ani len štartovné poplatky. Ani na majstrovských pretekoch sa nevyhrávajú vysoké sumy.
Často sa financie rozdeľujú percentuálne zo štartovných poplatkov. Samozrejme, na zahraničných pretekoch v Taliansku alebo v Amerike sú výhry omnoho vyššie a ľudia sa týmto športom živia. My to však nerobíme pre peniaze, skôr pre radosť a z lásky ku koňom.
S manželom ste sa stretli vďaka koňom. Priblížite nám, ako ste spoznali lásku svojho života?
S manželom Matúšom to musel byť osud. On je z Košíc, ja z Banskej Bystrice. Tri roky sme spolu chodili na rovnaké preteky, ale keďže každý jazdíme inú disciplínu, nikdy sme sa tam nezaregistrovali. Po troch rokoch si ma všimol a začal ma sledovať na Instagrame. Na príbeh som dala môjho obľúbeného koňa, s ktorým som dosiahla najviac úspechov a napísala som k nemu celé meno – Ledy Flower Crown.
Matúš mi na tento príbeh odpísal, že Ledy pozná, že na nej jazdil pred desiatimi rokmi a je rád, že sa má dobre a je úspešná. Keby mi napísal čokoľvek iné, asi by som nereagovala. Ale keďže reagoval na koňa, tak som mu odpísala a naša konverzácia pokračovala a trvá až dodnes. Kone nás spojili a budú už navždy spájať.
Ste aj mamou. Aký vzťahu ku koňom má vaša dcérka, ako ju učíte, aby milovala kone?
Našu dcéru sme vôbec nemuseli učiť milovať kone, odmalička je totiž pri zvieratách a vidí, ako sa k nim správame my, ako sa o ne staráme, takže aj ona sa pridala do tohto kolobehu a jej láska k zvieratám je úplne prirodzená.
Pri koňoch som trávila celé tehotenstvo a verím, že cítili bábätko v brušku, a tak si aj ony budovali vzťah k nej. Teraz sú z nich skvelí parťáci. Do jazdenia ju určite nebudeme nútiť, budeme radi, keď si vyberie akýkoľvek šport, ktorý ju bude baviť.
Máte pri týchto obrovských úspechoch ešte nejaký nesplnený sen?
Myslím si, že aby sme boli šťastní, musíme snívať neustále. Len vtedy môžeme na nich pracovať a budú nás robiť šťastnými. Skôr mám problém, že mám toľko snov a cieľov, že vlastne neviem, na ktorom skôr pracovať(smiech).
Na naše malé Slovensko sú moje úspechy možno veľké, ale stále sa musím zlepšovať. S každým novým koňom ide o nový projekt a začíname od nuly, posúvame sa od posledných miest na tie popredné, každé preteky sa snažíme znižovať časy po stotinách, niekedy tisícinách.
Mojím cieľom je každé preteky zabehnúť lepšie ako tie predchádzajúce. Navyše sa snažím z každého koňa urobiť šampióna, ktorého jeho práca baví a napĺňa.
Aké najbližšie súťaže vás čakajú?
Momentálne sme ukončili tohtoročnú sezónu, čaká nás už len galavečer, na ktorom prebehne slávnostné vyhodnotenie celého roka 2024. Som veľmi šťastná, že sme sa s mojím koňom opäť stali šampiónmi roka a on sa stal koňom roka. Tieto tituly je ťažké získať no ešte ťažšie obhájiť. Čakajú nás už len zimné tréningy a v apríly nám opäť začne sezóna, na ktorú sa už teraz nevieme dočkať.
Zdieľať na