#Influencerka Lea Mária Jaššová si v osemnástke prešla tým, čo by nemal zakúsiť nikto. Diagnostikovali jej zákernú chorobu, o ktorej sa však nebojí rozprávať nahlas. Mladé dievča, ktoré sa muselo popasovať s ťažkým osudom, však život zvláda s úsmevom – aj vďaka tomu je teraz silnejšou a nebojí sa hovoriť o veciach otvorene. Rozbehla vlastný podcast, tvorí content na sociálne siete a angažuje sa aj ako feministka.
Ako by si opísala samú seba ľuďom, ktorí ťa ešte nepoznajú?
Vždy je to veľmi náročné, keď sa mám opísať. Ani neviem, ako by som začala – či opisom seba ako osoby alebo ako tvorcu. To, ako vystupujem na sociálnych sieťach, je vo veľkej miere to, kým som v skutočnom živote. Snažím sa byť citlivá, riešiť práve tie veci, ktorým sa venujem aj na sociálnych sieťach. Myslím si ale, že som viac vtipná v osobnom živote.
Mám pocit, že sa nebojím odviazať – mám pocit, že tie vtipné veci, čo sa mi dejú v živote, nie sú vždy zdokumentované. Žijem to v tom danom momente a nie preto, aby som si to nahrala a postla to na sociálne siete. Môže sa to občas javiť tak, že som na sociálnych sieťach celkom nudná, ale vtipné momenty v osobnom živote zažívam bez mobilu.
Prekonala si ťažkú chorobu, o ktorej sa nebojíš na internete otvorene hovoriť. Ako vnímaš seba samú po tom všetkom? Čo sa u teba zmenilo?
Po tom, ako som prekonala rakovinu, sa toho u mňa zmenilo veľa. Napríklad, keď idem na kontrolný odber krvi, tak už to nie je o skutočnosti, že idem na odber a vstávam ráno skoro. Skôr riešim, či bude všetko v poriadku, či budem naďalej žiť môj život, ktorý som žila ako zdravé dievča, alebo sa vrátim do obdobia, keď som ležala v nemocnici a chodila po vyšetreniach a liečbach.
Skôr sa u mňa zmenilo myslenie a začala som si vážiť každodenný život, lebo viem, že to nie je lacná komodita. Je to veľký dar, že dokážeme žiť a dýchať bez problémov, ísť hocikam, kam chceme, a môžeme si kúpiť jedlo, mať strechu nad hlavou… Všetci to berieme ako maličkosti alebo samozrejmosti, na ktoré sme veľmi zvyknutí, ale je to naozaj veľké bohatstvo.
Seba samú vnímam o dosť silnejšiu a zároveň o dosť krehkejšiu. Viem, že som silná v tom, že som to zvládla a psychicky som to celé ustála. Ale krehkejšia som v tom, že keď mám ísť na nejaké vyšetrenie, mením sa na „malé mačiatko“, ktoré sa bojí. Je to úplne normálne a myslím si, že by sa každý bál.
Ako si to prežívala v čase choroby?
Nebola to sranda. Najmä preto, že som si to zažila v osemnástke. Keď som mala chodiť po festivaloch, párty a rôznych zábavkách, ležala som v nemocnici. Spomínam si na to, ako bol v Bratislave jeden festival a ja som počula hudbu aj v nemocničnej izbe a pozerala si storky kamošov, ktorí tam boli a užívali si to. Zažila som si ten nepríjemný pocit, keď nevieš, čo s tým. Nemôžeš sa len tak zobrať a odísť z chemoterapie na festival.
Veľmi si teraz vážim každý jeden moment, ktorý môžem stráviť s rodinou a s kamarátmi bez toho, aby som sa bála vyjsť na slnko. Počas liečby som to urobiť nemohla, lebo mi to spálilo pokožku. Užívam si základné veci, napríklad aj to, že môžem jesť čistú zeleninu bez prevarenia. Proste, od základov vnímam samú seba úplne inak než predtým.
Už si spomenula, že „tvoje ja“ na sociálnych sieťach sa trochu odlišuje od toho v súkromí. Prečo je to tak?
Možno preto, že v osobnom živote každý deň neriešim nejaké ťažké témy, ako je sebaláska alebo sebaprijatie či rakovina. Je to súčasťou môjho každodenného života, ale s kamarátmi sa rozprávam o úplne iných témach. Myslím si, že v osobnom živote som uvoľnenejšia. Snažím sa byť autentická aj v ťažkých chvíľach, lebo viem, že mne to strašne pomohlo, keď som bola mladšia.
Mala som 14 rokov a videla som jedno dievčatko, ktoré malo livestream, bolo holohlavé a malo rakovinu. Úplne o tom otvorene hovorila, aj o tom, ako jej bolo zle. Povedala som si, wau, reálne priznať takéto veci na sociálnych sieťach, to je brutálny krok. Keď sa nebojíš, že dostaneš hejty. Mne sa to veľmi zapáčilo.
Pre mňa je tiež nečakaný moment, že už nemám problém postnúť fotku, ako plačem, alebo napísať, že mám úzkosti… Ale ak to mám povedať ľudom naživo, je to pre mňa o dosť náročnejšie.
Z čoho to pramení?
Na strednej škole som zažívala najhoršie úzkosti, mala som individuálny študijný plán a viem, že veľa mojich spolužiakov, si myslelo, že to fejkujem. Pritom som mala také úzkosti, že som kvôli tomu nemohla vyjsť z domu. Chemoterapia mi ovplyvnila celé systémy, vrátane nervového, a to spustilo úzkosti. Boli hrozné najmä v čase, keď som sa vrátila do školy – fakt som nemohla vyjsť ani z domu a moji spolužiaci si o tom bohviečo mysleli.
Odvtedy mi robí ťažkosti povedať ľudom, že sa necítim dobre, alebo že som teraz úzkostná. Je to nejaký psychický problém, ktorý nie je na tebe vidieť. Ľudia tak ľahko skĺznu do obvinení, že si vymýšľaš. Často dokonca nechápu, čo sú úzkosti – kým som to nezažila, tiež som nevedela, čo to je a ako sa cítiš, ale teraz viem, že je to veľmi nepríjemné.
Myslím si, že sa o tom málo hovorí a mnohí nevedia, čo takíto ľudia prežívajú, ako im pomôcť, ako nepanikáriť s nimi. Mala by byť v tejto oblasti väčšia osveta, pretože to zažíva veľké percento, najmä dospievajúcej populácie. Netrpia tým len dvadsiatnici, ale často aj mladší, či dokonca štyridsiatnici. Veľmi málo sa o tom hovorí – je však chyba, že nevieme, ako sa človek v takom momente cíti.
Na sociálnych sieťach pôsobíš už nejaký čas. Z čoho vznikol nápad pre tvorbu online contentu?
Neidentifikujem sa ako tvorca contentu. Skôr postujem môj bežný život a to, čo v ňom zažívam. Nemyslím si, že by som bola influencerka. Keďže som začala hovoriť aj o rakovine, tak sa to nejako uchytilo.
Pre mňa bol Instagram skôr taký denníček – postla som si fotku s holou hlavou a bolo to pre mňa krásne. Cítila som sa uvoľnená, lebo som svetu povedala, že mám rakovinu a nehanbím sa za to. Priznala som si, že je to hrozné, ale normálne, že takí ľudia proste existujú a nemôžeme pred nimi zatvárať oči. Myslím si, že mi to veľmi psychicky pomohlo.
Nemala som však nikdy takúto ambíciu – mamke som občas spomenula, že by som chcela robiť sociálne siete, že by som chcela niečo tomuto svetu dať a odovzdať ďalej ľudom. Nevedela som ale, čo by to bolo.
Keď som ochorela, začala som hovoriť o rakovine – veľmi sa to uchytilo a bolo to krásne, keď som dostala svoju prvú správu od malej dievčiny, ktorej diagnostikovali rakovinu a nevedela sa preniesť cez to, že nemá vlasy. S mnohými babami som sa skamarátila a stretli sme sa. Je to naozaj nádherné, že som dostávala spätnú väzbu, že som niekomu pomohla.
Bol to úžasný pocit, strávila som veľkú časť života tým, že som bola dospievajúce dievča s problémami typu, či mám dostatočne veľký zadok a prsia a iné zbytočnosti. Vtedy som mala problém prijať, že nemám takú telesnú stavbu, ako by som chcela. Normálne som zabúdala na to, aké dôležité je zdravie.
Začala som o tom hovoriť a bolo nádherné, že som sa vedela priblížiť dievčatám, ktoré prežívali éru života, v ktorej sa nemali radi. Vedela som ich pochopiť a ony dokázali prijať, že sú dôležitejšie veci ako strie či vyrážky.
Okrem iného máš aj vlastný podcast, ktorý je veľmi motivačný. Ako to vlastne celé vzniklo?
Pamätám si, že vznikol ako nápad tak, že som si zobrala staré slúchadlá a začala som len tak do mobilu rozprávať bez akejkoľvek prípravy. Potom som to postla a bol to strašný boom – môj podcast sa držal na prvých priečkach, a to som mala vonku len dve epizódy a pár followerov. Fakt to malo brutálny úspech.
Veľa ľudí sa ma pýta, kedy vydám novú epizódu a podobne. Ale pekné na tom bolo, že som opisovala chorobu tak, ako som ju prežívala. Ale myslím si, že som to nemala také premyslené, aby som vedela, čo chcem nahrávať.
Robila som tam veľké odmlky a brala som to skôr tak, ako keď ideš volať kamoške – bez nalinajkovaných tém. Voláš jej, keď sa niečo deje alebo keď niečo od nej chceš. Takto som pristupovala aj k podcastu. Ale prišla som na to, že to takto nepôjde, lebo som nemala aj pol roka o čom hovoriť a opadla zo mňa chuť nahrávať, mala som pocit, že nemám o čom hovoriť.
S podcastom som si prešla rôzne levely, ale myslím si, že som to brala skôr ako pokec s kamoškou o tom, čo sa deje. Nazvala som to Káva s Leou, lebo som to brala tak, ako keď ideš na kávu a bavíš sa o rôznych veciach. Pri babách nevieš, či idú zachraňovať svet alebo riešiť svojich bývalých. Preberala som menej aj viac vážne témy a fungovalo to tak, že som si zobrala kávu do izby a začala som len tak rozprávať.
Prvé epizódy som dokonca ani nestrihala, mala som otrasný zvuk a stále mi tam niečo šuchotalo, no aj tak sa to uchytilo. Bol to pre mňa veľký zázrak, že to ľudia počúvali. Keď si to spätne pustím, tak je pre mňa neskutočné, že to dokázali počúvať. Ja by som si to napríklad nepustila (smiech).
Ako tvorca sa určite stretávaš aj s feedbackom od sledovateľov. Sú tieto komentáre príjemné, alebo sa aj tebe občas ujde vlna nenávistných komentárov?
Som šťastná, že ma sledujú baby, ktoré sú milujúce a strašne zlaté. Ak mi aj príde nejaká kritika, je to sformulované napríklad: „Milujem ťa, ale toto by si mohla spraviť lepšie“. Je to pre mňa rovnaké, ako keď ti kamoška povie, že „toto je pekná farba rúžu, ale tento by bol oveľa lepší“. Neurazím sa a zoberiem to absolútne v pohode.
Nenávistné komentáre mi prišli, keď som začala na TikToku riešiť sociálne témy. Išlo o video chlapcov, ktorí boli otvorene homofóbni. Vtedy sa roztrhlo vrece s nenávistnými komentármi, kde mi ľudia písali, ako zomriem, ako zomrú moji blízki a podobne. Pamätám si, že to bolo hrozné – dokonca to bolo prvé a posledné video, ktoré som zmazala kvôli nenávistným komentárom. Vtedy som si povedala, že potrebujem chrániť seba, a nie sa vytáčať cudzími ľuďmi.
Iné nenávistné komentáre však veľmi neregistrujem, jedine na TikToku, keď riešim politiku – to mi ľudia nadávajú, alebo ma prestanú sledovať či zablokujú, prípadne ich blokujem ja. Inak nevymazávam obrovské hate komentáre, lebo ich nemám. Keď mi napíšu, že som taká a onaká, tak si to nevšímam.
Predstavovala si si, že sa so svojím contentom dostaneš až sem?
Nečakala som, že by sa mi toto niekedy stalo. Hlavne, ako som už povedala, neviem samú seba nazvať content creatorom, lebo si to o sebe nemyslím. A ak by som bola, tak som hrozná – nemám predurčené, ako niektorí influenceri, čomu sa budem venovať. Pridávam hocikedy a hocičo, preto som si nevedela predstaviť, ako by to mohlo fungovať.
Ani teraz sa neviem donútiť k tomu, aby som si vymyslela stratégiu, čo a ako bude riešiť. Pre mňa je to strojené aj napriek tomu, že chápem, že je to pre niekoho práca. Neviem si predstaviť, že by som toto robila full time. Hoci niekedy sa mi naskytnú pracovné možnosti, za ktoré som vďačná, nechcela by som to brať ako môj život.
Skôr sa tomu venujem preto, že môžem povedať niekomu čosi, čo mu pomôže a odovzdať ďalej nejakú myšlienku, ktorou si môžu ženy pomáhať navzájom.
Spoznávajú ťa ľudia na ulici?
V živote som nečakala, že sa mi to stane, no prvý raz som sa s tým stretla deň pred mojimi narodeninami v roku 2021. Teraz sa s tou babou kamarátim, dokonca sme zistili, že naše maminy boli veľké kamarátky. Je to super!
Stáva sa mi to občas a deje sa to najmä vtedy, keď vyzerám úplne hrozne – nemám make-up, nepohrám sa s outfitom… A vtedy stretnem niekoho, kto sa chce odfotiť. Je to niekedy veľmi vtipné.
Kamošky sa mi smejú, lebo donedávna som nevedela s ľuďmi ani smalltalkovať – keď za mnou niekto prišiel, moje kamošky sa bavili, lebo som sa nevedela nič tých ľudí spýtať. Bola som najviac sociálne trápny človek na svete, ktorý nevedel komunikovať s inými. Ale teraz, po tom, ako som pracovala na kampani a musela som sa rozprávať s ľuďmi, som sa to naučila.
Existujú v tvojom živote nejaké idoly, ktoré ťa inšpirujú?
Asi to vyriešim veľmi klišé odpoveďou – mojím najväčším idolom je moja mamka. Nemala najľahší život (a celkovo ani ženy v našej rodine ho nemali) a stále to nejako zvládala. Ženy v našej rodine sú pre mňa veľkými idolmi. Sú mojimi role models.
Kto ťa najviac podporuje v tom, čo robíš?
Moja rodina a kamošky. Mám veľmi úzky okruh ľudí, s ktorými sa bavím a verím im. Každý jeden mi dotvára časť mojej skladačky – keď potrebujem pomoc alebo názor, každý z nich mi dá iný pohľad na danú vec a pomôže mi zložiť skladačku. Je to krásne, že títo ľudia, s ktorými trávim čas, sú moja najväčšia opora v tom, čo robím.
Odkázala by si niečo svojím sledovateľom a fanúšikom?
Nikdy neviem, čo mám na toto odpovedať. Ale myslím si, že v tomto momente by som ľudom odkázala, aby boli zvedaví a vychutnali si život do každého dúška. Presne viem, ako to bolo, keď som ochorela – dovtedy som si myslela, že mám veľa času, že môžem tie veci urobiť inokedy.
Čas ale nemáš garantovaný a ja som to zistila, keď som mala 18. To bol veľký skok, zrazu som bola v situácii, keď som nevedela, či prežijem, či sa dožijem toho, že ucítim opäť vietor vo vlasoch. Mám pocit, že som to predtým brala na ľahkú váhu.
Ľudia, buďte zvedaví a nič neberte ako samozrejmosť. Nikdy nič nemáme zaručené. Ale zároveň je to pekné, že nič nemáme navždy a nemáme nekonečné možnosti.
Aké máš plány na najbližšie obdobie?
Teraz mám v pláne ísť študovať masmediálnu komunikáciu v Trnave, kam ma úspešne prijali. Bola som z toho nadšená! Ďalej budem pokračovať v práci v Bratislave a ak všetko pôjde tak, ako má, tak budem stále aktívna aj v politickej sfére.
Neplánujem však dopredu, lebo v osemnástich som mala ísť študovať do Francúzska, v hlave som to mala dokonale naplánované a keď som dostala rakovinu, bola som strašne naštvaná, že nemôžem ísť žiť môj „Emily in Paris svet“.
Neplánujem preto veľmi dopredu, skôr na najbližšie mesiace a v rozumnej miere.
Zdieľať na