#Tenistka Eszter Méri je dôkazom, že ani najsilnejšie príbehy nezačínajú víťazstvami, ale drobnými krokmi. Ako malá ledva udržala raketu, no dnes píše slovenskú tenisovú históriu.
Na kurte rozdáva tvrdé údery, no mimo neho zostáva obyčajným dievčaťom, ktoré miluje zdravé varenie, dobrú knihu či známe seriály. V rozhovore nám okrem iného prezradila aj to, aké vzory ju inšpirujú a čo berie ako jeden z najkrajších momentov svojej kariéry.
Eszter, spomínaš si na to, čo ťa priviedlo k tenisu?
Dostala som sa k tomu celkom náhodne. Rodičia chceli, aby som športovala. Keď ma zapísali do škôlky, zistili, že sa v meste práve začína kurz tenisu, a tak ma prihlásili. Mala som štyri a pol roka. Zo začiatku ma to veľmi nechytilo, pretože som bola slabá a ledva som vedela udržať raketu.
Ako reagovali tvoji najbližší, keď videli, že sa tomu chceš venovať profi a naplno?
Boli určite radi, keďže pochádzam zo športovej rodiny. Máme v nej profesionálneho futbalistu aj hádzanárku, ale s tenisom sme nemali žiadne skúsenosti. Začiatky preto boli veľkou výzvou, pretože sme si s rodičmi museli všetko zistiť sami.
Ako si spomínaš na svoj prvý zápas?
Pamätám si, že svoje prvé zápasy som hrávala so staršími a skúsenejšími dievčatami. Nebola som veľmi úspešná a nedarilo sa mi až tak dobre, no tréneri si všimli, aká som bojovná a pohyblivá.
Máš vo svojej kariére moment, pri ktorom si si uvedomila, že tenis pre teba nebude len koníček, ale niečo viac?
Uvedomovala som si to postupne, pretože na začiatku som nebola ani veľký talent, ani som nemala výrazné výsledky. Vždy som sa však sústredila na malé zlepšenia – tzv. small steps.
Nepamätám si konkrétny moment, keď som si uvedomila, že ma to naozaj baví, ale postupne som videla, že tvrdá práca sa prejavuje aj v zápasoch. Prvé väčšie úspechy prišli, keď som mala 16 – 17 rokov a začala som hrať na medzinárodných turnajoch.
Prednedávnom si si vybojovala zlato vo finále Svetových univerzitných hier Rýn Ruhr 2025. Ako si prežívala ten moment a samotné finále?
Celý turnaj bol jeden z najkrajších a najlepších, aké som kedy zažila. Snažila som sa príliš nemyslieť na to, o čo hrám, a brala som každý duel ako obyčajný zápas. Pamätám si, že keď som vyhrala, ani vtedy som si úplne neuvedomila, aký historický úspech pre Slovensko som dosiahla. Jediné, čo mi napadlo, bolo, že všetka drina – ranné vstávania, ťažké tréningy, neúspechy a slzy – sa vyplatili. Kvôli takýmto momentom to naozaj stálo za to…
Akým spôsobom sa pripravuješ na dôležité zápasy?
Okrem tréningov a prípravných zápasov si pred turnajom vždy doprajem rozhovor s mentálnym koučom. Podelím sa s ním o svoje pochybnosti, čo ma trápi, a spoločne si vytvoríme stratégiu, ako zvládať ťažšie momenty.
Navyše, pred každým zápasom mám svoj ranný rituál, ktorý nikdy nevynechám – začína sa jogou, pokračuje krátkou prechádzkou, obľúbenou kávou a meditáciou, počas ktorej si pomenujem veci, za ktoré som vďačná.
Ktorá časť prípravy je pre teba príjemná a ktorá, naopak, najnáročnejšia?
Považujem sa skôr za tréningový typ – nemám problém s náročnými tréningami, kondičné časti si vždy poctivo odmakám a dokonca ma baví pridať si aj niečo navyše. Menej obľubujem tréningové zápasy pred turnajmi, ale postupne som sa s tým naučila pracovať a dnes mi to už nerobí taký problém ako kedysi.
Bola si niekedy v situácii, keď si to chcela vzdať?
Samozrejme, boli chvíle, keď som cítila demotiváciu a nevedela som sa nakopnúť na ďalší turnaj či tréning. Vždy mi však pomohlo, že som si dopriala pár dní voľna, upokojila sa a po dvoch či troch dňoch mi tenis začal chýbať. Na kurt som sa vracala s radosťou.
Takže áno, prežila som aj horšie obdobia, no vždy mi pomohlo zamerať sa na malé veci a nepozerať sa príliš ďaleko dopredu. Nikdy som neuvažovala, že by som úplne skončila.
Čo je podľa teba najťažšie, ak človek robí nejaký šport profesionálne?
Jedna z najťažších vecí je, že nikdy nevieš, čo ťa čaká. Neustále cestovanie, balenie a život „v batožine“ tiež nie sú jednoduché. Tenis nie je ako klasické zamestnanie, kde máš istotu platu – na každom zápase musíš podať výkon, aby si niečo zarobila.
Postupne som si uvedomila, že výkon sa nerodí len na kurte, ale aj v životnom štýle – spánok, strava, regenerácia a psychická pohoda sú rovnako dôležité. Preto sa riadim pravidlom 80:20 – 80 % času venujem tenisu, 20 % rodine, priateľom a oddychu. Najdôležitejšími sú pre mňa disciplína a viera v proces.
Ako sa ty vnímaš ako športovkyňa teraz, keď sa obzrieš za celou cestou, ktorú si absolvovala?
Vnímam sa ako silná športovkyňa, najmä keď si spomeniem na seba spred desiatich rokov – bez sebavedomia a viery v seba. Cesta, ktorou som prešla, nebola vždy jednoduchá, ale práve tie ťažšie chvíle mi dodali silu a naučili ma veriť vlastným schopnostiam. Postupne som pochopila, že každý krok má svoj význam a posúva ma dopredu. Verím, že sa budem môcť stále zlepšovať a že svoje ciele na profesionálnom okruhu dokážem naplno zúročiť.
Máš nejaký vzor, ku ktorému vzhliadaš?
Keď som bola mladšia, mojím vzorom bola určite Dominika Cibulková. Fascinovalo ma, že z takej malej krajiny, akou je Slovensko, sa dokázala presadiť medzi najlepšie hráčky sveta, dostať sa do top 10 a vyhrať majstrovstvá sveta. Navyše sme si dosť podobné aj postavou a pohybom na kurte, takže ma veľmi inšpirovala.
Druhým vzorom je pre mňa Jasmine Paolini, ktorá sa dokázala prebojovať do grandslamového finále a drží sa v top 5. Svoje najväčšie úspechy dosiahla až vo veku 28 rokov. To je pre mňa veľká motivácia, pretože ani ja som nikdy nebola typ hráčky, ktorá by prerazila veľmi mladá – skôr zrejem postupne. A práve ona mi ukazuje, že aj vďaka tvrdej práci a vytrvalosti sa dá dostať medzi najlepšie, aj keď človek nevyhráva grandslamy už v 18 rokoch.
Čomu sa rada venuješ mimo kurtu?
Mojím najväčším hobby je zdravé varenie a pečenie, rada vymýšľam nové recepty. Okrem toho si veľmi rada doprajem jogu, meditáciu či saunu – tie mi pomáhajú úplne vypnúť a zrelaxovať.
Zo seriálov mám najradšej Emily in Paris a Black Mirror, ale víkendové ráno si viem s radosťou pozrieť aj Scooby-Doo alebo inú rozprávku. Rada čítam knihy a väčšinou ich striedam – zvyknem mať rozčítané dve či tri naraz: jednu o sebarozvoji, jednu kuchársku a k tomu ešte nejaký ľahší letný román.
Čo by si chcela, aby o tebe ľudia vedeli, ale nielen ako o športovkyni, ale aj ako o človeku?
Nesmierne si vážim rodinu a ľudí, ktorí stoja pri mne od začiatku kariéry. Mojím cieľom je vrátiť im všetko dobro, ktoré mi dali. Rodičom som sľúbila, že ak sa mi raz podarí vyhrať grandslam, kúpim im jachtu v Chorvátsku.
Chcem sa ďalej vzdelávať a po kariére by som rada pomáhala mladým športovcom – odovzdávať im svoje skúsenosti a podporiť ich na ich ceste.
Zdieľať na