#Som pevne presvedčená o tom, že každý má vo svojom vnútri ukrytý akýsi kompas, ktorý ho vedie životom. Čím viac dôverujem sama sebe, tým to ide hladšie. I keď, samozrejme, neraz stúpim na tie isté hrable. Jedna z najväčších prekážok, ktoré musím prekonávať, je strach z toho, čo si kto o mne pomyslí. Dedinský pán farár, mama, babka, celá rozvetvená rodina. Teraz som pred novou výzvou. Nemať haluze z toho, čo si o mne myslí môj milovaný frajer.
Aj Radúz má strach
„Musíme sa porozprávať.“ Radúzovi som poslala správu, ktorá ho mala pripraviť na to najhoršie najlepšie. Z roboty sa ponáhľal rýchlosťou blesku. Neviem, asi zvedavosť nie je len doménou žien, ako ma o tom snaží presvedčiť môj otec.
„Čo sa deje?“ spýtal sa znepokojene, keď mi dal letmú pusu na čelo. Tvrdiť mu, že nie som tehotná, nemalo zmysel. Veď som stále panna a ktovie, či sa niečo na tom zmení v najbližšej dobe.
„Poďme von. Potrebujem to prebrať na neutrálnej pôde.“ Chvíľku sa mi na môjho dokonalého frajera podarilo dívať bez ružových okuliarov. Uvedomila so si, že aj on má svoje haluze. Každý niečo v sebe rieši a Radúz nie je výnimkou. Nepovedal nič. Len kývol hlavou na znak súhlasu a vzal ma za ruku. Vybrali sme sa do parku. Zhlboka som sa nadýchla a išla na to. Niektoré veci sa neoplatí príliš dlho odkladať.
„Nechala som školu,“ začala som z ostra. Radúz nesúhlasil s mojím rozhodnutím. Napriek tomu, že mlčal, v jeho tvári sa zračilo napätie a ja som vedela, že by bol oveľa radšej, keby som predsa len ostala študovať biológiu.
„To chceš celý život brigádovať v kníhkupectve? Ty máš predsa na viac!“ okamžite prešiel do útoku.
Najdôležitejšie je šťastie, nie tituly
„A keby aj áno, nič sa nedeje! Pre mňa nie je dôležitá bohvieaká kariéra, ktorej obetuješ všetok čas a nakoniec zistíš, že nemáš kedy žiť. Túžim byť voľná, slobodná. Nechcem čakať na to, kým budem mať dovolenku. Od septembra začnem študovať fotografiu. Popritom budem chodiť na brigádu. Lepšie je vrátiť sa z kratšej cesty, než stratiť päť rokov života študovaním niečoho, čo ma vôbec nebaví.“ Páni! Musela som na chvíľu prestať a nadýchnuť sa. Nikdy som toho veľa nepovedala a teraz som zo seba dokonca vytisla niekoľko súvetí. To je teda pokrok!
„Nesúhlasím. Tiež som študoval odbor, ktorý nie je med lízať, ale vďaka nemu som si našiel uplatnenie. Robím účtovníctvo vo veľkej firme a vedz, že najlepšie viem, aké ťažké je podnikať. Ešte k tomu na voľnej nohe… Vieš vôbec, koľko je všade fotografov?“ zmätene mávol rukou.
Na jednej strane som ho chápala. Bál sa, že si pokazím budúcnosť. Už som mu nič nevysvetľovala. Len som ho objala a nechala sedieť na lavičke. Teraz by mi bodol internát a moja izba. Ak by ma aj Radúz nepodporil, aspoň by som mala nejaké miesto, kde sa môžem vrátiť. Nadýchla som sa. Napriek tomu, že ma čakala neistota vo všetkých smeroch, vnútorne som bola spokojná. Urobila som krok vpred. A to sa počíta!
Odvážna Kika.
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na