#Strach je prirodzená súčasť života. Zažívajú ho nielen ľudia, ale aj zvieratá a je silnou emóciou, ktorá mala evolučne len jeden účel – ochrániť jedincov pred nebezpečenstvom. Časom sa z neho však stala vec, ktorú mnohí cielene vyhľadávajú. Veda má pre to niekoľko dobrých vysvetlení, ktoré ukazujú, že strach je nielen bežný, ale aj prospešný.
Boj, útek alebo zmrazenie
Strach je súčasťou ľudského života od nepamäti. Objavil sa predtým, než si sa naučil rozprávať, premýšľať či uvedomiť si jeho prítomnosť. V živočíšnej ríši ide o základný obranný mechanizmus, teda prirodzenú reakciu, ktorá má zabezpečiť prežitie.
Ako opisuje portál The Conversation, centrom tohto „biologického alarmu“ je amygdala, teda malá štruktúra ukrytá hlboko v mozgu. Práve ona rozhoduje, či je niečo hrozbou – a ak áno, vyšle signál ďalej, čo rozbehne ďalšiu reakciu. Vtedy sa tvoje telo rozhoduje, či zvolí boj, útek alebo „zamrzne“ – rozbúcha sa ti srdce, rozšíria sa zreničky, zrýchli sa ti dych a krv sa presmeruje najmä do svalov.
Z evolučného hľadiska je to geniálny systém, ktorý zachraňuje živočíšne druhy tisícky rokov. Problém je ale v tom, že tvoj mozog nevie vždy rozlíšiť, či ide o skutočné nebezpečenstvo alebo len o sledovanie hororu s kamošmi.
Prečo je strach návykový?
Podľa slov odborníkov, ktorých cituje Forbes, sa reakcia v podobe strachu prejavuje už pri vnímaní možnej hrozby. Stačí jeden podnet pre tvoje zmysly, ktorý tvoj mozog prepne do pohotovosti. Preto aj obyčajné šuchnutie, tieň či zvuk dokážu spustiť „poplach“ a vytvoriť „hrozbu“ pre tvoje telo.
S prenosom zmyslového podnetu sa aktivuje aj tvoja nervová sústava, ktorá v celom procese tiež urobí svoju časť práce. Do pár sekúnd cítiš zvýšený adrenalín, ktorý sa prejavuje napríklad tým, že sa ti roztrasú ruky či nohy.
Zaujímavosťou však je, že aj po odznení strašidelného vnemu zostáva mozog „naštartovaný“. Práve tento dojazd adrenalínu a endorfínov je pre mnohých ľudí návykový, a preto vyhľadávajú strašidelné podnety vedome. Po strachu totiž najčastejšie nasleduje úľava, čo je pre telo veľmi príjemný pocit.
Bezpečný strach
Paradox strachu spočíva v tom, že ho ľudia vyhľadávajú vtedy, keď vedia, že sú v bezpečí. Ide o situáciu, v ktorej mozog spúšťa všetky varovné signály, no zároveň mu logika hovorí, že je všetko v poriadku a podnet prichádza napríklad z filmu. Tomuto stavu sa odborne hovorí aj kontrolovaný strach.
Pri tejto forme adrenalínu sa tvoje emocionálne centrá ľahko upokoja a „konflikt“ adrenalínu a eufórie zabezpečí to, že to budeš chcieť zažiť znova. Aj preto, pokiaľ miluješ horory, potrebuješ sledovať stále ďalšie a ďalšie…
Z lekárskeho hľadiska je to podobný proces, ktorý zažíva ľudská nervová sústava pri vykonávaní extrémnych športov. Aj v prípade bungee jumpingu, paraglidingu či jazdy na horskej dráhe sa v tvojom tele kombinuje vysoké vzrušenie, ktoré je doplnené o racionálnu stránku absolútnej kontroly – vtedy vieš, že riziko hrozby je minimálne, no tvoje telo reaguje tak, akoby bojovalo o život.
Forma tréningu a detoxu
Pre niektorých ľudí je strach forma emočného uvoľnenia, ktorá dokáže pracovať s hormónmi. Je to podobné, ako keď si dobre poplačeš pri smutnom filme – možno sa necítiš „šťastný“, ale cítiš sa „odľahčený“. V prípade strachu je to podobné – strach totiž dočasne odpája mozog od bežných starostí, pretože počas desivej scény vo filme neriešiš termíny, účty ani pracovné stretnutia a si len tu a teraz.
Takýto „ponor“ je pre mnohých ľudí, paradoxne, relaxačný. Z pohľadu psychológie je to aj spôsob, ako trénovať svoju odolnosť – ak dokážeš zvládnuť umelo vytvorený strach, učíš tým mozog na reakcie v reálnych situáciách.
Prvé rande? Zober ju na horor
Strach dokáže aj spájať. Možno aj ty nerád sleduješ horory osamote. Je to úplne normálne, ak si ich vychutnáš len v spoločnosti svojej polovičky či s kamošmi. Spoločný strach dokáže ľudí zblížiť a nejde len o náhodu či empatiu.
Psychológovia hovoria o takzvanej emocionálnej nákaze, teda stave, keď vidíš, že niekto vedľa teba sa smeje, plače alebo sa bojí a tvoj mozog to čiastočne preberie. Ak sa teda tvoja kamarátka po zdesení hneď začne smiať, aj tvoj strach sa zmení na zábavu. A navyše, spoločné prekonanie strachu posilňuje sociálne väzby – v starých časoch to znamenalo spolu utiecť pred predátorom, dnes je to spoločné „prežitie“ hororu v kine.
Zaujímavý efekt opisuje aj Psychology Today, ktorý uviedol, že ak s niekým zažívaš silné emócie, tvoj mozog si ich môže nesprávne spojiť s danou osobou. Inými slovami, ak sa pri niekom bojíš, môžeš ho začať vnímať ako niekoho, kto ťa ochráni. Možno preto funguje tá stará dobrá rada o tom, že treba zobrať babu na rande do kina na horor a ponúknuť jej bezpečie svojej náruče.
Bojíš sa správne?
Strach je niečo, čo sa u každého jedinca prejavuje inak. Niektorí milujú krvavé horory, iní nedokážu pozerať ani trailer. Podľa neurovedcov za to môže rovnováha medzi emocionálnou a racionálnou časťou mozgu. Ak je emocionálny mozog príliš silný a racionálny mozog nedokáže situáciu „odľahčiť“, človek sa cíti preťažený a strach nie je príjemný. Naopak, ak je racionálna časť dominantná, zážitok pôsobí falošne alebo nudne.
Dobrou správou je, že strach sa dá naučiť, ale aj odnaučiť. Pomôcť ti v tom môžu situácie, z ktorých sa poučíš – ak ťa napríklad uhryzol pes, prípadne si videl niekoho, komu sa to stalo, tvoj mozog si to uloží ako signál nebezpečenstva a v kritickej situácii si na to spomenie. Rovnaký princíp strachu využívajú aj horory – často sa bojíš viac toho, čo len tušíme, než toho, čo naozaj vidíš.
Keď sa zmení na problém…
Nie každý strach je zábavný. Ak sa reakcia strachu stane príliš intenzívnou, môže prerásť do úzkosti, fóbii či posttraumatickej poruchy. Rozdiel medzi dobrým a zlým strachom je v kontrole – ak vieš, že máš situáciu pod kontrolou, strach sa zmení na vzrušenie. Pokiaľ však pocit kontroly stratíš, premení sa na paniku. A preto je dôležité poznať vlastné hranice a neporovnávať sa s tým, čo zvládajú iní.
Strach ako taký nie je nepriateľ, ale skôr nástroj, ktorý si dostal od prírody. Pomáha ti reagovať, prežiť, učiť sa – problém nastáva až vtedy, keď ťa začne ovládať…
Zdieľať na