#Na autobusové nástupište sme prišli ako prví. Mesto bolo neobvykle tiché a nikde nebolo ani nohy, iba bosí mnísi v oranžových rúchach stáli neďaleko v rade s kovovými miskami na jedlo. Zatiaľ žiadna horúčava, žiadne vône ani zvuky premávky. Bolo príliš skoro na tieto typické javy pre preľudnený Bangkok.
Autobus dorazil načas a my sme sa usadili do kedysi luxusných, časom opotrebovaných kožených sedadiel. Za nami nastúpilo ešte niekoľko cestujúcich. Dlhovlasý Thajčan, celý v bielom ľanovom oblečení s budhistickými korálkami „Mala“ na krku; nemecký pár backpackerov; Španielka a britský hipík. Len sedem cestujúcich. Bol som príliš ospalý, aby som sa nad tým zamýšľal.
Postapokalyptické výjavy
Moje myšlienky sa túlali v čase pred 400 rokmi, keď ayutthajská armáda pochodovala rovnakým smerom, ktorým ma viezol aj starý autobus. Skúšal som si predstaviť nepreniknuteľnú džungľu na miestach nudných, prevažne ryžových polí, ktoré som pozoroval cez okno autobusu. V jednom okamihu som začal vidieť bojové slony, ako kliesnia cestu cez džungľu pre thajských bojovníkov, keď som sa náhle prebudil. Autobus zastavil. Bol čas prekročiť neslávne známy hraničný priechod Poipet v Kambodži.
Mesto bolo zvláštne. Poipet, známy svojimi korupčnými praktikami, sa nepodobal na nič, čo by som očakával od hraničného priechodu. Po prechode modernej thajskej časti som sa ocitol v inom svete – akoby v postapokalyptickom meste s opustenými nedokončenými budovami uprostred ničoho. Ťažko sa mi verilo, že prechádzam cez jednu z hlavných vstupných brán do Kambodžského kráľovstva.
Naša malá skupina nasledovala sprievodcu, ktorý sa rútil po labyrinte uličiek, chodbičiek a prašných chodníkov mesta. Po jednej zo zákrut sme sa ocitli obkľúčení žobrákmi. Z prachu sa ku mne natiahli desiatky uťatých pahýľov a paží.
Ťažko povedať, či títo zmrzačení ľudia boli obeťami kmérskych vojen alebo pracovných úrazov. Najskôr to však boli mafiánske marionety, zmrzačené a vycvičené pre toto kruté divadlo žobrania. Pozrel som na svoju ženu. Jej opálená tvár zbledla. Ani ja som sa necítil dobre. Aj keď som vedel, že takéto veci existujú, zimomriavky mi prebehli po chrbte.
Zastávka na mieste, kde zastal čas
Zvláštny pocit zosilnel po pasovej kontrole. Nešlo však o povestné vymáhanie úplatkov za prechod hranice. Víza získané vopred nám pomohli vyhnúť sa tejto nepríjemnej skúsenosti.
Autobus nás čakal pred obrovskou budovou. „WC,” povedal sprievodca a ukázal na jej vchod. Vstúpili sme dovnútra. Očakával som nejaký hotel alebo reštauráciu. Keď sa dvere za našimi chrbtami zatvorili, začul som špecifické zvuky. Miesto bolo niečím celkom iným.
Dvere sa zatvorili a oddelili nás od horúčavy a zmrzačených žobrákov. Hluk ulice stíchol a počul som špecifické cinkavé zvuky. Irina sa na mňa pozrela a ticho sa ma spýtala, či je to to, čo si myslí. Áno, stáli sme vo vestibule elitného kasína.
Hrubý modrý koberec tlmil kroky. Zľava sa ozývali zvuky hracích automatov. Napravo sa nachádzal vchod do ďalšej haly. Jej veľkosť by sa dala prirovnať k futbalovému ihrisku. V obrovskom priestore bolo rozptýlených maximálne 50 hráčov. Muži v oblekoch, ženy vo večerných šatách s koktailmi v rukách ticho pozorovali točenie ruliet. Nehrala tu žiadna hudba, monotónne mrmlanie a pomerné ticho prerušovali iba cinkania automatov a údery guličiek o rulety.
Skontroloval som čas – 11.30 hod. Na večerné šaty a koktaily sa mi zdalo príliš skoro. V kasíne ale neboli žiadne hodiny a umelé osvetlenie znemožňovalo pochopiť, či je teraz deň alebo noc. Pre hráčov čas neexistoval. Zvyšok sveta, jeho zmrzačení žobráci, horúčava a prach zmizli tiež. Išlo iba o točenie ruliet a ticho. Potiahol som Irinu za ruku, že už musíme ísť k autobusu.
Neboli sme poslední cestujúci, ktorí nastúpili. Náš sprievodca hľadal pár nemeckých turistov, ktorí sa stratili ešte na začiatku poipetovského hraničného bludiska. Pri posledných pohľadoch na budovu kasína mi napadlo, aké zvláštne je toto miesto, že svojím spôsobom dokáže zastaviť čas. Keby som bol len vtedy tušil, že o 30 dní sa aj môj svet prestane točiť.
Zdieľať na