Monika vymenila modeling za pomoc v Afrike, jej zážitky ťa vydesia aj dojmú: Myslela som, že domorodci ma zabijú, v tom začali ďakovať

Foto: Archív Moniky Paločkovej

Bývalá modelka, vyštudovaná lekárka a dnes bojovníčka v prvej línii. Monika Paločková (27) si hneď po skončení štúdia splnila sen a odcestovala do Afriky liečiť tých najchudobnejších. Koronavírus ju však priviedol späť na Slovensko. V súčasnosti pôsobí na Klinike infektológie a geografickej medicíny Univerzitnej nemocnice v Bratislave.


Autorka: Ema Stanovská
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.


Hneď po škole ste sa rozhodli pracovať ako lekárka v afrických rozvojových krajinách. Neviem si predstaviť drsnejší začiatok lekárskej praxe. Prečo?

Rodičia ma už od detstva viedli k empatickému cíteniu voči sociálne slabším. Celý život pomáhajú charite a sú mojimi veľkými vzormi. Ísť do Afriky bol môj celoživotný sen, no čím som bola staršia, tým sa mi zdal menej reálny. Povedala som si však, že štúdium medicíny by mi prinieslo ideálnu príležitosť, veď lekárov v Afrike určite potrebujú.

Išlo o jednu z mojich najväčších motivácií – vedela som, že ak úspešne dokončím štúdium, podarí sa mi pomôcť aj tam, kde pomoc nie je. To sa mi hádam aspoň trochu podarilo a svoj sen som si splnila. Bola som však doslova hodená do vody a ako čerstvo absolvovaná lekárka som zrazu riadila celú nemocnicu. Mala som dojem, že na to ešte nemám kompetencie, no tak to v Afrike chodí.

Keď sa začítam do vašich blogov a príspevkov na sociálnej sieti, zdá mi neuveriteľné, čím všetkým ste prešli – predovšetkým v Južnom Sudáne, kde ste žili v príšerných hygienických podmienkach. Bol to pre vás šok?

Každá africká krajina je iná. Tento kontinent nie je len jedna veľká čierna diera plná podvyživených detí s veľkým bruchom. V mnohých tamojších krajinách je to dávno minulosť. Ja však chodím práve do oblastí, kde sú ľudia ešte stále extrémne chudobní a zdravotná starostlivosť je tam najmenej dostupná.

Patrí medzi ne aj Južný Sudán. Keď nám z kohútika tiekla voda, filtrovali sme si ju, keď nie, neostávalo nám nič iné iba piť vodu zo studne. Vtedy sme zintenzívnili modlitby a príjem probiotík a antiparazitík.

Prvé dni boli najnáročnejšie, no časom som si zvykla. Keď všetci žijú v rovnakých podmienkach a nik ani len neuvažuje nad tým, že by mohol mať viac ako ostatní, ľahšie sa prispôsobuje. Jedli sme síce tri mesiace na obed len ryžu s fazuľou, ale jedli sme ju všetci a cítili sme sa spolu dobre. To nás od Afričanov dosť odlišuje – my sa neustále kamsi ženieme, snažíme sa niečo dosiahnuť a nikdy sa ani na chvíľu nezastavíme, aby sme si užili to, čo máme teraz.

Monika v nemocnici (Foto: Archív Moniky Paločkovej)

Je ešte niečo, čo vám na Afrike chýba?

Pohoda. Nevravím, že tam ľudia majú ľahký život a sú šťastní od rána do večera. Avšak, uvedomujú si, že sa nemusia dožiť zajtrajška (a to doslova, nie metaforicky) a podľa toho sa aj správajú. Ak by ktokoľvek z nás zistil, že zajtra možno zomrie, prirodzene by si chcel ten zvyšný čas užiť a nestrácať ho zbytočnosťami.

A oni žijú presne takto. Nezaoberajú sa malichernosťami, neohovárajú, na to jednoducho nie je čas. Ak sa niekto na niečo sťažuje, musí to byť už obrovský problém. Inak v tom nevidia význam, väčšinou sa preto správajú optimisticky. To mi vyhovovalo a snažila som sa to preniesť aj sem, lebo život je oveľa uvoľnenejší a spokojnejší, keď nie sme stále v nejakom vypätí, ktoré si aj tak často vytvárame sami a zbytočne.

Určite sa teda máme aj my veľa čo naučiť od nich…

Povedala by som, že ich chceme zmeniť na náš európsky obraz. Ale prečo? Neustále sme vystresovaní, berieme antidepresíva, polovica manželstiev skončí rozvodom a my ich chceme učiť, ako majú žiť? Oni majú síce horšie životné podmienky a sú závislí na našej podpore, ale ich životný štýl je podľa mňa lepší, ako náš. Nik tam nie je v strese, nik nepotrebuje psychológa. Je to ťažký život, ale vedia sa mu prispôsobiť a v rámci možností sa snažia usmievať. Neviem si ani predstaviť, ako by sme sa my, Európania, vysporiadali s podobnými podmienkami.

Afrika je závislá od našej materiálnej pomoci. Myslíte si, že je to v poriadku?

Každá krajina by mala byť sebestačná. Chcem preto dosiahnuť, aby bola moja pomoc kauzálna – to znamená, aby nebola limitovaná len na určité tri mesiace, v rámci ktorých vyliečim tých, čo sú práve chorí a odídem. To je jednorazová výpomoc, ktorá im však z dlhodobého hľadiska neprináša úžitok.

Snažím sa ich motivovať svojím príbehom – vidia, že som doktorka, mám určitý príjem a môžem cestovať. V čom však vidím skutočný význam je adopcia dieťaťa na diaľku. Mnohé africké deti chcú študovať, sú talentované a štúdium si vážia oveľa viac, ako tie naše, ktoré ho majú zadarmo.

Nemajú však prístup k základným potrebám ako je pero, zošit či školská taška. Mám adoptované dievčatko a myslím si, že keď im dáte šancu, využijú ju a dostanú sa aspoň na strednú školu. Africké dieťa, ktoré má aspoň strednú školu a nejaké remeslo je už použiteľné pre spoločnosť, a tým pádom sa stáva nezávislejšie od cudzej pomoci.

A rozhodne nie sú lenivé. Nikde som sa nestretla s človekom, ktorý by nič nerobil a len vystieral ruku. No čím viac im budeme takto jednorazovo pomáhať, tým viac si na to zvyknú. Treba ich preto viesť k samostatnosti a zamerať sa viac na ich edukáciu.

Prečo ste si to dievčatko adoptovali?

Je množstvo organizácií, ktoré sa tomu venujú. Využila som organizáciu JUA mojej kamarátky Dárie Kimuli, ktorá sa vydala v Keni a spolu s manželom tam založila základnú školu pre chudobnejšie deti. To sú predovšetkým také, ktoré žijú v slume, ale aj street boys či street girls, ktoré vyrastajú na ulici, nikde nepatria, nik sa o nich nestará a už v piatich rokoch končia na fete. Len v Keni sú ich stovky tisíc. Chodia tam napríklad aj albíni, ktorí sú v Afrike na okraji spoločnosti. Práve týmto deťom môžete adopciou zabezpečiť lepšiu budúcnosť.

Ako vyzerá takáto adopcia v praxi?

Dieťaťu platíte mesačné výdavky na internát, stravu, školské potreby a školné – ide o pár desiatok eur. Ak je to na vás veľa, môžete sa spojiť s ďalšími dvomi alebo tromi ľuďmi a prispievať spoločne. Dária Kimuli chodí na Slovensko každé leto, prednáša a kontaktuje adoptívnych rodičov, aby sa prišli pozrieť, ako sa ich deťom darí. Tie im navyše trikrát do roka posielajú pozdravy a vysvedčenie. Dária vám ponúka aj možnosť spojiť sa s nimi cez videohovor alebo ich dokonca navštíviť osobne – vtedy vám hradí ubytovanie aj cestu.

Stalo sa už aj to, že sa dieťa dostalo až na vysokú školu, vycestovalo za svojimi adoptívnymi rodičmi na Slovensko a spoločne išli na dovolenku. Adopcia na diaľku teda nie je len o posielaní peňazí imaginárnemu dieťaťu, môžete s ním mať naozaj úzky kontakt. Navyše, je to pár eur, ktoré minieme len tak, no niekomu môžu zabezpečiť plnohodnotný život a dôstojnú budúcnosť. Myslím si, že to je to najmenej, čo môžeme urobiť z pohodlia domova.

Monika Paločková
Monika Paločková pomáha v Afrike (Foto: Archív Moniky Paločkovej)
Vedeli by ste si spomedzi všetkých zážitkov z Afriky vybrať jeden, či už pozitívny alebo negatívny, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?V Sudáne za mnou raz po skončení služby prišiel otec s asi dvojročným dievčatkom, ktoré niesol tri hodiny pešo do nemocnice. Keď som ju vyšetrila, zistila som, že má kriticky nízku hladinu hemoglobínu a glukózy. Mala maláriu a bola v hypoglykemickom šoku. Umierala a nevyhnutne potrebovala transfúziu krvi, no v nemocnici už takmer nik nebol a jej otec nemal rovnakú krvnú skupinu. Ja však áno, a tak som sa rozhodla, že jej ju darujem. Jej otec mi však povedal, že nemôžem, pretože nie som z rovnakého kmeňa. Snažila som sa ho teda presviedčať, že mám doktorskú krv a keď jej ju darujem, stane sa z nej doktorka. Myslím, že ničomu z toho nerozumel, napokon však súhlasil.Čo sa dialo potom?Ležala som na lavici v sesterskej izbe a modlila som sa, aby všetko prebehlo sterilne. Bolo tam asi štyridsať stupňov, omdlievala som a sestrička ma musela ovievať kartónovou škatuľou. Snažili sa odobrať mi krv, no nešlo to – asi som celý deň nepila a bola som dehydrovaná. Išlo o najhorších desať minút v mojom živote.

Napokon sa to podarilo, ale keďže všetky naše transfúzne sety boli po expirácii, pri transfúzii sa lámali a krv z nich vytekala. Hovorila som si: „To hádam nie, darujem krv a aj tak sa vyleje na zem.“ Zachytávali sme ju teda rukami, aby sa do dievčatka nejako dostala. Po návrate domov som premýšľala, čo sa ide diať, keďže nie je zvykom, aby človek z iného kmeňa spravil niečo podobné.

Ráno ma pred nemocnicou čakal otec s celým kmeňom, bolo tam asi pätnásť ľudí. Myslela som si, že ma hneď zabijú. Zrazu mi však začali všetci ďakovať. To u nich nebýva zvykom, dojalo ma to. Dievčatko sa napokon z malárie vyliečilo a za tri dni už išlo domov. Neskôr ma prišli pozrieť ešte raz, ukázať mi, ako sa jej darí. Sú to silné zážitky, pamätám si, že som vtedy nemohla od šťastia prestať plakať.

Africké deti si štúdium vážia oveľa viac (Foto: Archív Moniky Paločkovej)

V súčasnosti ako lekárka bojujete s koronavírusom. Dívate sa vďaka skúsenostiam z Afriky na globálnu pandémiu optimistickejšie alebo s väčším pokojom?

Určite ju vnímam inak, ako ostatní – s väčším nadhľadom. Som zvyknutá na rôzne choroby, aj také, ktoré postihujú ľudstvo globálne. Tým však vôbec nechcem zľahčovať terajšiu situáciu.

Na druhej strane, som rada, že nám pandémia priniesla to, čo obdivujem na Afrike – ľudia si nezištne pomáhajú, pretože sú závislí jeden na druhom. Máme viac času starať sa o druhých, nielen o seba. Prekvapila ma i zodpovednosť a ohľaduplnosť Slovákov. Čísla hovoria za seba. Nie je to žiaden zázrak či špeciálna imunita, ktorú má len Slovensko. Je to dôsledok toho, ako sme sa zmobilizovali a že rešpektujeme autority.

Všetci vás podporujeme, úprimne vám ďakujeme, tlieskame vám. Nik si však presne nevie predstaviť, čo zažívate. Ako to v súčasnosti vyzerá v prvej línii?

Pracujem na infekčnom oddelení, kde je celý pavilón vyhradený pacientom s COVID-19. Je to pandémia, čiže úmerne tomu vyzerajú aj prípady nakazených, ktoré už vyžadujú hospitalizáciu. Ide o skutočne žalostné stavy. Dúfame v najlepšie, no sme pripravení na najhoršie. Pripravujeme sa na to, že koronavírus s nami možno ostane ešte dlhé obdobie a budeme sa s ním musieť naučiť žiť. Snažíme sa zároveň robiť opatrenia, aby sme túto najkritickejšiu fázu zvládli s čo najmenšími stratami na životoch.

Ako nemocnica sme sa zmobilizovali a nikdy sme nepracovali tak veľa ako teraz. Som v službe priemerne jedenásť až dvanásť hodín denne. Nechcem sa sťažovať, ale je to mimoriadne fyzicky náročné. Mobil musíme mať poruke dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.

Keď vám niekto zavolá, že treba vyšetriť pacientov, nikoho nezaujíma, že je Veľkonočná nedeľa, jednoducho musíte ísť. Mám to šťastie, že nemám vlastnú rodinu a deti, čiže som mobilnejšia. To isté však musia robiť aj moji kolegovia, ktorí rodiny majú. Tým pádom nielenže veľa pracujú, ale ich aj vystavujú riziku, keďže dennodenne prichádzajú s vírusom do kontaktu.

Medici v boji proti koronavírusu (Foto: Archív Moniky Paločkovej)

Cítite ešte strach alebo toho máte toľko, že už zapínate autopilota?

Strach nie. Rešpekt. Netvárim sa, že som nesmrteľná a snažím sa chrániť, aj keď nepracujem. V nemocnici musíme dodržiavať množstvo pravidiel a celý deň zostať v ochranných skafandroch. Nakaziť by sme sa teda nemali, no aj keby sme sa báli, na strach by nebol čas.

Máte vôbec čas na nejakú psychohygienu?

Musím mať. Či som po službe alebo unavená, vždy sa prinútim zájsť aspoň do lesa, prejsť sa alebo si zabehať. Nevravím, že mám na to extra čas, ale ak by som si raz za čas nevyvetrala hlavu, zbláznila by som sa.

Nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli pre také náročné povolanie?

Ľutovala som to na vysokej škole, štúdium bolo naozaj ťažké. Ale odvtedy som to neoľutovala ani raz. Viem, že nech pôjdem do akejkoľvek krajiny, ako lekárka mám najjednoduchší vstup kdekoľvek, kde chcem pomôcť. Či už hovoríme o rozvojových alebo rozvinutých krajinách. Aj teraz, počas koronakrízy, si uvedomujem, že ak by som nebola lekárka, cítila by som sa zbytočná.

Čo by ste odkázali nám, bežným ľuďom, ktorí situáciu sledujú v televízii z pohodlia svojich domovov?

Predovšetkým nestresovať a chrániť sa. Vírus je stále medzi nami, je nebezpečný a vo veľkej miere ohrozuje našich starých rodičov. Aj keď sme mladí, nemôžeme sa tváriť, že sa nám nič nemôže stať a nedbať na ostatných. Musíme dodržiavať pravidlá, ktoré nám odporúča krízový štáb a veriť mu. Nik sa v tejto situácii nevyzná tak, ako jeho členovia, napríklad Vladimír Krčméry a Andrea Kálavská, ktorí majú s epidémiami dlhoročné skúsenosti. Rešpektujme nariadenia a vydržme. Čím striktnejšie budeme postupovať, tým rýchlejšie sa vrátime do normálu. To je z mojej strany prosba, výzva aj poďakovanie všetkým, ktorí sa to snažia dodržiavať.


Hashtag ti chce aj naďalej prinášať zaujímavé rozhovory, články, videá a podcasty. Podpor našich autorov na Patreone a získaj hneď niekoľko výhod!

Zdroj: Webjournal - Eva Stanovská
Odporúčame