KRIMI PRÍPADY Otvorili dvere a doplatili na dôverčivosť: Vrah bezbranných stareniek desil celú Bratislavu

ruky starenky

Starenky nemali najmenšiu šancu (Zdroj: Unsplash/danie-franco)

#Kedy a ako sa z človeka stane monštrum, schopné bez štipky súcitu pripraviť niekoho o život? A do akej miery za to môže rodina, výchova a spoločnosť? Nájsť odpovede na tieto otázky sa odborníci pokúšajú už odnepamäti a usilovali sa o to aj v prípade Petra Ollého. Mladík začal zabíjať, keď ešte nemal ani osemnásť rokov. A nikto z jeho okolia ani len netušil, že má dočinenia so sériovým vrahom.

Vyrastal v nefunkčnej rodine

Rodičia boli alkoholici, otec viac času ako doma trávil vo väzení. Keďže o deti sa nikto poriadne nestaral, skončili v detských domovoch. Ani tam si ale Peter nedokázal vytvoriť nejakú trvalejšiu citovú väzbu – presúvali ho z ústavu do ústavu, a so súrodencami nemal žiaden kontakt. Hoci jeho intelekt nebol podpriemerný, zaradili ho do osobitnej školy. Sám si nemohol vybrať ani učebný odbor, musel sa vyučiť za obuvníka, hoci ho takáto práca nezaujímala a nebavila.

Keď bol v tínedžerskom veku, jeho matka spáchala samovraždu. Obesila sa. Ollé po nej zdedil depresívne sklony, sám sa niekoľkokrát pokúsil vziať si život. Mal pocit, že nikam nepatrí, nikto ho nemá rád. V ten deň si zobral šnúru na bielizeň a vybral sa do lesa. Uviazal povraz na strom a vložil hlavu do slučky. Konár sa však zlomil a on sa ocitol na zemi. Keď si uvedomil, že osud to zariadil inak a on stále žije, na chvíľu pocítil úľavu. Rozhodol sa, že svoj život zmení od základu. Ako sa však zakrátko ukázalo, nebola to zmena k lepšiemu.

Do kostola nielen za vierou

Keďže bol samotár a introvert, nemal žiadnych priateľov. Nechodieval ani do krčmy, veď s kým by tam popíjal? Namiesto toho jeho kroky smerovali do kostola. Po smrti matky sa intenzívnejšie začal zaoberať filozofovaním o bohu, viere, náboženstve. Bol presvedčený, že to, čomu ľudia hovoria život, v skutočnosti životom nie je. Existuje totiž len jeden skutočný život, ten v nebi. V kostole však Ollé nehľadal len útechu a vieru. Často sa tam dával do reči so staršími dámami a rozprával im o svojom nešťastnom živote. Veľmi ľahko v nich dokázal vzbudiť záujem, pozornosť a najmä súcit.

Bezbranné starenky boli ľahkou korisťou (Zdroj: Flickr/Jan van der land)

A zrejme práve vtedy v ňom skrsla myšlienka, že dobrosrdečnosť a naivitu stareniek zneužije, aby získal nejaké peniaze. Nedostatok peňazí považoval za jeden z hlavných dôvodov toho, prečo sa mu v živote nedarí a nevie si v ňom nájsť svoje miesto. 4. marca 1985 v podvečer sa vydal na potulky Bratislavou. Slušne sa obliekol a zobral si so sebou aj zbraň. V jednej z ulíc vošiel do činžiaku a zaklopal na dvere osamelej dôchodkyne. Ohlásil sa ako policajt, na čo žena bez obáv otvorila. Vtedy na ňu Ollé namieril pištoľ, vtlačil ju do bytu a žiadal od nej peniaze. Starenka by mu v obave o svoj život zrejme vydala všetko, čo doma mala, vlamačovi však zámer prekazila susedka. Nečakane vošla do bytu, na čo sa Ollé zľakol a utiekol.

Za dobrotu smrť

Aj keď polícia ihneď rozbehla pátranie, chýbali jej indície. Prepadnutá žena ani jej susedka  páchateľa nedokázali presnejšie popísať, obe utrpeli šok. Zato Ollé už presne vedel, čo urobí. Svoj čin zopakuje, ale tentoraz bude za každú cenu úspešný. V nasledujúcich dňoch chodil do práce, akoby sa nič nestalo. Pracoval ako obuvník v protetike, ale práca ho nebavila a výplata sa mu zdala byť primalá. Opäť sa vybral do kostola, kde sa prihovoril jednej zo žien. Tej sa nešťastného mladíka uľútostilo a na lístok mu napísala meno a dresu známej, ktorá by mu vraj vedela pomôcť psychicky i finančne. Nevedomky tak priateľke podpísala rozsudok smrti.

Ollé sa 17. marca vybral na Rajskú ulicu, kde podľa lístka vyhľadal Júliu Bunčákovú. Hlboko veriaca stará pani žila sama a Petra pozvala na čaj. Rozprávali sa o živote, kresťanskej viere, aj nešťastnom Petrovom osude. Starej žene sa mladíka uľútostilo, videla, že je opustený a hladný. Neopatrne zo skrýše vybrala obálku, v ktorej mala svoje úspory, 16 tisíc korún. Vybrala z nej šesť stovák a darovala ich Ollému. Zároveň mu napísala adresu ďalšej ženy, ktorá by mu mohla pomôcť. Kým sa s návštevníkom rozlúčila, chcela mu ešte čosi podarovať z pivnice. Zamkla teda byt a schádzala dolu po schodoch. Ollé ju nasledoval.

Ako stál nad bezbrannou ženou, okamžite začal konať. Sotil starenku zo schodov a tá bezvládne padla dolu. Keď k nej zbehol, ešte chrčala. Odtiahol ju k pivničným boxom, zobral z kúta železný odhŕňač snehu a ženu dvakrát udrel kovovou časťou po hlave, čím jej rozdrvil lebku. Neskôr tvrdil, že mu bolo starenky ľúto, a keď videl, že je ťažko zranená, chcel ju zbaviť utrpenia. V skutočnosti mu však išlo len o to, aby ho žena nemohla identifikovať. Keď Júlia Bunčáková stíchla, zobral jej z vrecka kľúče od bytu. Našiel peniaze, zlatú obrúčku a retiazku. Kým byt opustil, otvoril horáky na sporáku. Starenku susedia našli ešte v ten istý večer. Zavolali aj požiarnikov a dom sa im tak podarilo zachrániť skôr, ako mohol plyn vybuchnúť. Dobitej žene však už nebolo pomoci – na následky ťažkých zranení skonala o dva dni neskôr v nemocnici.

Stopy chcel zahladiť ohňom

Pre Ollého život pokračoval v zabehnutých koľajach. Chodil do práce a dokonca sa snažil nájsť si dievča. Za partnerky si vyberal väčšinou dievčatá s hendikepom, pretože si vraj dal predsavzatie pomáhať tým, ktorí to potrebujú. No hoci sníval o usporiadanom rodinnom živote, v skutočnosti o vzťah so ženou nestál a zrejme ho ani nebol schopný. V posledný marcový deň vyrazil na ďalší záťah.

Túlal sa po meste a na Murgašovej ulici zbadal na balkóne staručkú ženu s amputovanou nohou na invalidnom vozíku. Bola to dôchodkyňa Helena Jančovičová. Vošiel do domu a zazvonil. Starej žene cez dvere povedal, že je z úradu dôchodkového zabezpečenia, a ona mu otvorila. V tom momente sa mladík na starenku vrhol, zhodil ju z kresla a udieral ju stoličkou po hlave a tele. Kričal, aby mu vydala peniaze, no žena odpovedala, že žiadne nemá.

starenka na vozíku
Jeho krutosť nepoznala zľutovanie (Zdroj: Unsplash/steven-hwg)

To ho rozzúrilo, zhodil na ňu stôl a bil ju päsťami, kým nebola celá zaliata krvou. Bezvládne telo potom zahádzal paplónmi. Prehľadal celý byt, no žiadne peniaze nenašiel. V zlosti zobral sviečku a hromadu bielizne, ktorú vyhádzal zo skríň, zapálil. Keď sa ho neskôr pýtali, prečo podpálil byt tvrdil, že chcel, aby si požiar niekto všimol a rýchlo starenke pomohol. Bola to, samozrejme, lož. Helena Jančovičová utrpela zlomeninu lebky a čeľuste, otras mozgu a mnohopočetné tržné rany. Zo zranení sa liečila niekoľko mesiacov.

Prekvapenie z kúpeľne

Hoci páchateľ zanechal na mieste činu odtlačky prstov a ťažko zranená žena poskytla jeho popis, polícia stále tápala. Zištný motív, násilie na starých ženách aj podpaľačstvo už jasne naznačovali, že prípady Bunčáková a Jančovičová spolu súvisia, Ollému sa ale naďalej darilo unikať. Na chvíľu si dal pauzu, začal fetovať toluén, a dokonca sa rozhodol, že sa stane slávnym spisovateľom. Kniha, ktorú písal, bola, samozrejme, o ňom a o jeho živote. Kým sa odhodlal k ďalšej vražde, prepadol novinový stánok – peniaze tu však nenašiel tak odcudzil len cestovné lístky.

Koncom leta si spomenul na papierik s adresou, ktorú mu dala prvá obeť. Vybral sa teda na Vajnorskú ulicu, kde bývala Rozália Kováčová. Ukryl sa na schodoch a vyčkával. Zakrátko stará pani vyšla na chodbu a vybrala sa k susedke. Dvere bytu nechala otvorené, a to Ollé v okamžiku využil. Nepozorovane vošiel dnu a schoval sa v kúpeľni. Keď sa starenka vrátila domov, nič netušiac sa usadila do kresla k televízii. Ollé ju chvíľu z kúpeľne pozoroval, a potom vyšiel z úkrytu.

Starú ženu prekvapil zozadu, zapchal jej ústa a priviazal ju k stoličke. Začal prehľadávať byt, ale žiadne peniaze nenašiel. Žene teda uvoľnil ústa aby zistil, kde schováva cennosti. Tá mu však odpovedala, že nič nemá, že peniaze má schované u dcéry. To Ollého nahnevalo a ženu začal surovo biť. Nemusel ani vyvíjať veľkú silu – stará pani bola drobnučká, nemala ani 150 centimetrov a vo veku 90 rokov nemala silu brániť sa. Pretože stále opakovala, že peniaze nemá, Ollé vytiahol v kuchyni nôž a starenku niekoľkokrát pichol. Potom pokračoval v bitke, až úbohej žene zlomil niekoľko rebier.

Keď pochopil, že agresivita mu nijako nepomôže a peniaze tak či tak nedostane, sadol si na posteľ a rozplakal sa. Žena už bola v tej chvíli v bezvedomí. Ollé sa však zľakol, že by mohla vypovedať a prezradiť ho, a tak ju opäť priviazal k stoličke, okolo krku jej omotal handru a začal ju škrtiť. Nakoniec ju aj so stoličkou zvalil na zem a jej telo zahádzal paplónmi a vankúšmi. Z kabelky jej vzal 50 korún a z bytu si odniesol ešte kukučkové hodiny.

Posledná vražda

V práci sa spočiatku správal ako obvykle, no postupne začal mať čoraz viac neospravedlnených absencií. Obuvnícke remeslo zavesil a klinec a zamestnal sa ako závozník, kde, ako dúfal, zarobí viac. Opäť písal román, sníval o vlastnej rodine a popritom prepadával novinové stánky a obchody. Začiatkom novembra vykradol obchod so zeleninou a o pár dní neskôr predajňu lahôdok. Tu ho zadržala policajná hliadka a on si rozbitým sklom porezal ruky. Polícia však stále netušila, že tento bezvýznamný zlodej je vlastne sériový vrah.

18. novembra 1985 sa odhodlal k ďalšiemu zločinu. Vzal si slušný kabát, čiapku a diplomatku. Túlal sa Radlinského ulicou a pozoroval okná a balkóny, či nezbadá nejakú osamelú staršiu ženu. Nezbadal, zato Júlia Snopková zbadala jeho. Stará žena slušne oblečeného mladíka poprosila, aby jej pomohol s čímsi ťažším.

Ollé vošiel do domu, starenku vtlačil do bytu, ústa jej zapchal handrou a v kuchyni jej okolo krku omotal šatku. Keď sa začala dusiť, odtiahol ju do izby a uzol pritiahol silnejšie. Starenka stíchla. Bezvládne telo prikryl paplónmi a dekami a začal prehľadávať byt. Tentoraz sa mu darilo. Našiel pištoľ, 15-tisíc korún, 1000 tuzexových bonov a 1000 nemeckých mariek. Práve vo chvíli, keď chcel s lupom odísť, počul, ako niekto otvára dvere.

Do bytu vošiel starenkin syn Štefan. Ollé povedal, že je od polície a zisťuje, či sa v byte nenachádzajú nejaké zbrane. Pri tých slovách podával Štefanovi do rúk pištoľ, ktorú našiel. Štefan sa spýtal na matku a nevítaný návštevník odvetil, že išla do pivnice. To sa však Štefanovi nepozdávalo. Vykročil k telefónu a pýtal si od Ollého preukaz, že všetko overí na polícii. Ten sa preľakol, rozbehol sa k oknu a chcel vyskočiť. Muž bol však rýchlejší. Strhla sa bitka, vrah vytlačil syna obete z kuchyne a zamkol sa tu. Práve vo chvíli, keď syn vylomil dvere, schytil tanier a muža ním ovalil. Potom vybehol z bytu cez dvor, kde odhodil kabát, čiapku aj diplomatku.

Štefan zatiaľ v druhej izbe objavil svoju matku, no tej už nebolo pomoci. Páchateľ ju uškrtil. Privolaná polícia zistila, že tentoraz vrah zanechal viac stôp. Výrazne pomohlo aj to, že suseda na dvore objavila pánske oblečenie a tašku. V nej sa nachádzali listy, ktorých odosielateľom bol Peter Ollé. Na druhý deň ho polícia zatkla v práci. Nebránil sa a nekomunikoval. Neskôr pri vypočúvaní uvádzal zakaždým iný motív vraždy, raz to boli peniaze, inokedy snaha pomôcť chorým a starým ľuďom, ktorí sa na svete len trápili. Ollé tvrdil dokonca aj to, že na vraždy ho naviedol duch mŕtvej matky.

Znalci z oblasti psychológie a psychiatrie u neho diagnostikovali schizoidnú poruchu osobnosti. U týchto ľudí býva častý záujem o mystické témy a náboženstvo, no ich úvahy o zmysle života nemajú žiaden dosah na ich morálne zásady. Znamená to, že títo ľudia sa síce zaoberajú vierou, viera ich však nijako nemotivuje stať sa lepšími ľuďmi. Naopak, často im chýba akýkoľvek súcit a empatia.

U Ollého sa uvažovalo o treste smrti, nakoniec ho však odsúdili len na výnimočne dlhý trest vo väzení. Dôvodom bol fakt, že tri zo štyroch vrážd spáchal ešte ako mladistvý, a podľa odborníkov uňho existovala prognóza resocializácie. Znalci zobrali do úvahy relatívne dobrý intelekt páchateľa, mimoriadne silný vplyv prostredia na jeho život, aj to, že išlo o veľmi mladého človeka.

Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame