Rodáčka z Ružomberka precestovala mnoho krajín, doma tvorí krásnu keramiku: Šperky, hrnčeky aj sošky vyzerajú ako z rozprávky

Jokou, Jani Kačová

Umelkyňa Jokou je plná nápadov a fantázie. Jej tvorba je toho dôkazom (Zdroj: Súkromný archív Jokou)

#Pre slovenskú umelkyňu Jani Kačovú je hlina tým najdokonalejším materiálom. Šikovná rodáčka z Ružomberka precestovala kus sveta. To pravé však našla po návrate domov práve v keramike. Tvorí pod menom JOKOU a jej portfólio je plné mýtických búst, roztomilých lesných stvorení, záhadných postavičiek aj svojskej úžitkovej keramiky. Viac o jej tvorbe plnej sebapoznania sa dozvieš v rozhovore.

Jokou, Jani Kačová
Slovenská umelkyňa tvorí z hliny obdivuhodné výtvory (Zdroj: JOKOU)

Kedy nastal v tvojom živote okamih, keď si si povedala, že sa budeš živiť umením?

Toto je asi niečo, čo som v sebe cítila a niesla si od momentu narodenia a snáď som to vedela aj pri počatí. Samozrejme, moja pamäť tak ďaleko nesiaha, ale cítim to tak. Vždy som vedela, že moje ruky a divoká fantázia ma budú živiť, aj keď som netušila, do akého rozmeru.

Stala sa z teba večná experimentátorka, čomu všetkému si sa stihla venovať?

Dosť dlho som sa nevedela ustáliť. Od malička som skúšala klasiku ako háčkovanie, štrikovanie, šitie bábikám aj sebe. Bolo mi jedno, že existuje nejaký strih, ja vždy robím všetko bez návodu. Všetko potrebuje prejsť mojou mysľou, skúmaním a pozorovaním. Experimentovala som s farbami a všeličím, čo sa dá roztopiť, ako napríklad balzamy na pery aj s plastovým obalom. Raz som skoro podpálila izbu (smiech). Zaujímala ma fyzika v praxi, vždy som chcela preskúmať, čo sa stane. Skúšala som gitaru, ktorú ma jedno leto učil môj ujo v Dubnici. Bolo úžasné odrazu hrať Karla Kryla. Zaujímalo ma všetko, čo podporilo rozvoj rozumových schopností.

Život ťa zavial aj do Škótska, čo si tam robila?

Do Škótska som odišla hneď po maturite na gymnáziu. Začínala som všelijako, najskôr zberom malín na farme, potom som predávala s chlapíkmi z Izraela a Egypta plagáty, vďaka čomu som spoznala úplne celú Britániu. Prešli sme pomaly každé mesto v Škótsku, časť Severného Írska, veľa z Írskej republiky, niečo z Anglicka a Walesu. Cestovali sme a žili v dodávke, zarábali sme veľa, bol to úplne neštandardný, šialený život a neskutočne ma to bavilo.

Chvíľami to bolo náročné, ale zároveň to bola neopísateľná nespútaná sloboda a naozaj vzácne životné skúsenosti. Robila som si úplne, čo som chcela. Medzitým som bola na čas v Chorvátsku, Portugalsku a Španielsku, neskôr som dokonca rok žila v Madride a pracovala ako živý model pre značku El Corte Ingles. Po návrate do Škótska som študovala rok fotku v Edinburghu a neskôr grafický dizajn v Glasgowe. Oboje som milovala.

tvorba umelkyne jokou
V tvorbe tejto nadanej umelkyne nájdete úkazy z prírody aj mystické postavičky (Zdroj: Facebook/JOKOU)

Aké bolo štúdium v Škótsku? Ako sa ti tu žilo, čo ťa tešilo aj vytáčalo?

Fascinuje ma akákoľvek tvorba, lebo rozvíja neznáme myšlienkové formy a procesy, ale každá škola škatuľkuje, a to moje vnútro nepustí. Neznášala som plnenie nudných zadaní, keď moja hlava produkovala stovky fascinujúcich projektov. Tvorila som hudbu, videá a všetko bolo vraj dobré.

Život popri škole bol úžasný aj neskutočne ťažký. V Škótsku som žila od roku 1997, takže na všetko bolo treba víza, všade ste sa museli preukazovať, školné a živobytie bolo veľmi nákladné, tak som neustále pracovala. Prakticky vkuse, keď som nebola v škole. Poznám málokoho, kto žil takto ozajstne v tom období a vydržal. Dalo mi to však veľa.

Ako si spomínaš na začiatky svojej keramickej tvorby?

Začínala som doslova v kuchyni „na kolene“. Nemala som nič, len balík hliny. Ešte predtým som bola párkrát na večernom krúžku v bratislavskej ZUŠ-ke u slávneho akademického maliara Petra Strassnera (vtedy som nemala ani tušenie, o koho ide), ktorý mi dal na stôl hlinu a povedal, že si mám sama niečo vyrobiť. Nič som o hline nevedela. Len som skúmala materiál a pozorovala, čo s tým robia druhí – to bol celý krúžok a môj úvod do keramiky (smiech).

Hlina ma držala aj potom, ale nemala som možnosť tvoriť – dcéra bola malinká a bola som s ňou sama 24 hodín denne. Držali sa ma aj tisícky ďalších nápadov na atypické kusy nábytku, hračiek, tričiek či dizajnového šatstva. Keď mala moja dcérka dva roky, vrátila som sa k tvorbe u jednej Ukrajinky, ktorá sama vyrábala komerčné suveníry do svojho stánku v Starom meste.

Moje prvé veci sa predali hneď do týždňa. Úplne prvým dielom však bola postavička, ktorú som vytvorila na žiadosť kamaráta zo Škótska na obal jeho knihy Tales of a mossy heart. Vytvorila som hrdinku Lilu zo samoschnúcej hliny, nafotila ju a urobila obal. Vedela som, že sa k ozajstnej hline vrátim hneď, ako to bude možné.

Jokou, Jani Kačová
Sortiment jej výrobkov je veľmi pestrý (Zdroj: JOKOU)

Prečo ťa oslovila práve hlina?

Hlina je úžasné uzemňujúca, nekonečne formovateľná a tvárna, terapeutická. Je to presne to, čo moje ruky potrebovali a moja divoká a neskrotná fantázia sa v nej teší ako malé dieťa.

Tvoje diela sú rozprávkové, ale nesmierne realistické a zároveň akoby ukrývali tajomstvo. Čo vyjadrujú pre teba? Ako sa zrodila táto estetika?

Netuším. Ja sama som taká. Potrebujem hravosť života, neustále spoznávať a objavovať, rozvíjať srdce. Nezaujímajú ma pravidlá, vždy mám svoje a sú tiež celkom prísne. Ide mi o vyjadrenie cnosti, hodnôt, chýbajúcej lásky v ľuďoch a celej tápajúcej spoločnosti. Doslova cítim, ako sú ľudia vnútri prázdni, ako potrebujú teplo a farby a objaviť znovu svoje detstvo, aby sa opäť dokázali tešiť. Je to nekonečná planéta pocitov. Viem, že každého nezachránim, že idem cez seba a seba pretváranie. Keď to ľudia pocítia, hýbe to mnou a často cítim, ako im zrazu doslova obmäkne srdce a sú láskaví.

Kde čerpáš inšpiráciu?

Všetci zachytávame niečo, čo sme už videli, ako sme danú vec, človeka alebo pocit precítili a zapísali v sebe ako informáciu. Ja v tej fantázii žijem. Všetci v nej žijeme, len niekto ju nemá otvorenú, takže jej nedáva žiaden priechod, dokonca sa hanbí byť sám sebou. Ja nie, mňa to celkom baví, bavia ma reakcie ľudí na mňa a na moje výtvory. Väčšinou je to veľmi pozitívne až emočné.

Mne fantázia sama neustále prúdi, často sa mi za kusom servítky či melódie premietne komplet celý nový film či dielko. Celý život vidím postavičky či tváre na stenách, v stromoch, na chodníku, úplne všade a vo všetkom. Najradšej by som si zobrala celý rok na úplne voľnú tvorbu a nechala priebeh čomukoľvek, čo by mi fantázia priniesla. Ale na to by som musela mať sponzora (smiech).

Jokou, Jani Kačová
Inšpiráciu vidí všade navôkol a v jej výtvoroch sú ukryté myšlienky. Prívesok Forester napríklad vytvorila vo vnútornom proteste. (Zdroj: JOKOU)

Ukrývajú tvoje diela, busty, či šperky príbehy?

Väčšinou všetko, čo vytvorím, má silný príbeh alebo myšlienku, lebo môj vnútorný svet neustále tvorí. Je to krásne, som za to nekonečne vďačná. Napríklad prívesok Forester, pokojne bdelá, parohatá bytosť, ktorú som vytvorila vo vnútornom proteste proti píleniu lesov okolo roku 2017. Predstavuje ochrancu prírody, tichého mierového vodcu, ktorý všetko vníma a ochraňuje. Často dávam svojim výtvorom mená, spočiatku to boli maorské alebo japonské slová s určitým významom. Tak vzniklo aj JOKOU.

A čo vlastne JOKOU znamená?

Zakaždým nájdem iný význam tohto japonského slova. Naposledy mi to vyhodilo presne to, čo to pre mňa znamená: „Veľký milovník, optimista, niekto s veľkým zámerom spraviť svet lepším, s obrovským súcitom a poslaním priviesť ľudstvo k väčšej ľudskosti.“ Dlho som ale nevedela, že toto slovo má nejaký význam. Volá sa tak jedna moja experimentálna skladba z roku 2006, hrá aj v pozadí môjho čierno-bieleho JOKOU videa na webstránke.

Ako dlho vznikajú tvoje diela?

To sa vôbec nedá ohraničiť časom. Keďže vytváram diela ručne a veľmi pomôcky nepoužívam, všetko u mňa trvá. Mám takú detailnú prácu, že sa nedá ani zjednodušiť, ani urýchliť. Tak nezjednodušujem, ani neurýchľujem, inak to pokazím, alebo sa mi nedarí. Nejdem proti svojmu tempu. Napríklad výroba misky mi môže trvať aj vyše desať hodín. Ľudia väčšinou pochopia hodnotu mojej práce, keď ma vidia naživo tvoriť. Vtedy zostanú vždy zaskočení.

Jokou, Jani Kačová
Na tempe svojej tvorby si nezakladá, snaží sa pracovať na detailoch (Zdroj: JOKOU)

Tvorba s hlinou sa javí ako veľmi príjemná a pohodová práca. Je to skutočne tak, alebo zažívaš aj pracovný stres?

Stres si vždy tvoríme sami v sebe. Najväčší stres zažívam, keď hlava produkuje nápady a ja ich nestíham realizovať. Vtedy strašne nadávam a som zlá. Ak sa dokážem upokojiť, všetko sa uprace samé aj v tom najhektickejšom čase, keď veľa pracujem a málo spím.

Ako vyzerá tvoj bežný deň? Máš pracovný harmonogram? Obľúbené rituály?

Smejem sa, lebo mám pocit, že som taký malý autista. Ako človek som chaotická, ale všetok ten chaos má akúsi zvláštnu štruktúru a význam. Vždy najskôr zabezpečím, aby mala dcérka riadny štart do dňa. Keď je ona nachystaná so všetkým, čo potrebuje, až vtedy sa viem sústrediť.

Potrebujem mať tiež ticho v hlave a v sebe celkovo, ináč nič nevytvorím. Vždy si niečo pustím popri tvorbe (hudba, film, dokument, alebo nejaké debaty o hlbších témach), ale niekedy potrebujem práve úplné ticho. Všetok harmonogram obmotávam okolo dcérky a jej povinností, školy, krúžkov, inak by som fungovala bez času. Je to neuveriteľná sebadisciplína a stále sa ju učím.

Ako sa ti podarilo vybudovať si meno? Ako sa v dnešnom svete najlepšie predať a pritom nezapredať?

Meno sa vybudovalo úplne samé. Nie som človek, ktorý tlačí, aby sa kúpilo či vyprodukovalo veľa. Potrebujem, aby ľudia sami prišli a vybrali to, čo ich pritiahne. Každý, kto už pozná JOKOU vie, že sociálne siete a ja nie sme veľmi zlúčiteľné. Neustále tvorím nové kúsky, no zverejním asi len tri percentá tvorby, čo je pri tejto práci veľká nevýhoda.

Stále mi funguje vlastná cesta. Ako a čo cítim, tak konám, aj keby to bol hnev. Stačí byť naozaj sám sebou, nebáť sa seba, svojej cesty, lebo každé divadlo raz končí a najlepšia cesta na všetko je autentickosť.

Jokou, Jani Kačová
Tvorba JOKOU je farebná, miestami tajomná, no krásna (Zdroj: JOKOU)

Čo ťa na tvorbe Jokou baví najviac?

Byť sama sebou. Milujem tvorbu, svety v ktorých som, príbehy, ktoré moje vnútro píše, je to také svetlé a milujúce. Aj hnev či moja veľká sebakritika – všetko súvisí s tvorbou. Je to nekonečný proces sebapoznania a vždy som nanovo fascinovaná. Je to ako spoznávať celú galaxiu – vždy sa objaví ďalšia, nová. Najviac ma však fascinuje reakcia ľudí. Milujem to. Stáva sa mi, že niekto príde a dojme ho moja tvorba do sĺz a bez slov, či vysvetľovania, o čom to je. Toto je naozaj silné a ďakujem za to.

Ktorá časť tvojej práce je najnáročnejšia?

Sociálne siete. A paradoxne to, že keď máte silnú, inšpirujúcu, nápaditú tvorbu, tak potom máte davy, čo sa snažia vytvoriť podobné či rovnaké výrobky a prísť na vaše know-how. Málokedy sa už ozvem, väčšinou len tam, kde vidím, že človek má vlastný potenciál, ale šľape nie svoju cestu. Keď si už bola na toľkých trhoch, vieš úplne presne, kto si čo od teba zobral a z čoho narástol, ale väčšinou sa ľudia začnú obhajovať a doslova sa urazia. Je to smiešne, ale ono im to niekde na ceste neskôr dôjde.

Boli niekedy aj momenty, keď si už nemala silu pokračovať?

Boli. V jednom momente som si vpustila do života úplne nesprávneho človeka a bol to veľmi zlý, až drastický vzťah a to ma úplne položilo. Nedokázala som sa dlho hliny ani dotknúť. Potrebovala som veľa času, aby som sa postavila zas na nohy. Čo sa mojej značky týka, väčšinou idem dopredu stále.

Jokou, Jani Kačová
Hlina je pre JOKOU najdokonalejší materiál (Zdroj: JOKOU)

Do toho prišla aj pandémia. Ako ovplyvnila tvoj život?

Pandémia zasiahla úplne každého. Remeselníkov, umelcov a tvorcov fatálne, ale všetko prejde. Nejdem sa radšej vyjadrovať, škaredo a dlho by som písala o našej vláde a starostlivosti o ľudí na Slovensku. Nie je to ľahká situácia pre nikoho, ale veľa ľudí popri pandémii prichádza na svoje „krivé neohľaduplné fungovanie“ a hlavne hodnoty. Vo všetkom sa však snažím vidieť to pozitívne. Dlho som chcela tvoriť mimo objednávok a trhov, tak teraz na to priestor mám a viem toto obdobie využiť na posun.

Čo robievaš, keď sa chceš odreagovať od tvorby? Čím si robíš radosť?

Nie som človek, ktorý žije veľmi konzumným spôsobom a nevyhľadávam zaplnenie ticha v nekonečných zážitkoch, pobytoch, výletoch a dovolenkách. Milujem spoločný čas s dcérkou v maličkostiach, v drobných okamihoch. Mám rada dobrých ľudí, a tak aj rada trávim čas s ľuďmi, ale nie príliš. Keď chceme sláviť deň len tak, tak to robíme. Bláznime sa, pozeráme detektívky, štúdio Ghibli filmy, hráme stolové hry s blízkymi. A ešte príroda – to je pre mňa doslova kyslík, v tomto mi Škótsko veľmi chýba.

Aké sny by si si ešte chcela splniť?

Snov mám neobmedzene veľa a stále sú nové. Chcem, aby boli moje diela vystavené v Danubiane a v dobrých galériách v iných krajinách. Chcem sa vrátiť k tvorbe hudby a krátkych filmov, animácií, ale profesionálnejšie, chcem, aby si moju sochu kúpil niekto „celkom slávny“, lebo by bez nej nevedel odísť.

Chcem vidieť Nový Zéland, veľmi by som chcela mať hudobnú kapelu, naučiť sa hrať na klavíri, naučiť sa riadne šiť, maľovať, spievať, zažiť s dcérkou Indiu, mať čas na písanie kníh…

Jokou, Jani Kačová
Slovenská umelkyňa tvorí z hliny obdivuhodné výtvory (Zdroj: JOKOU)
Zdroj: Hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť