Alexandra prežila rok v Japonsku: Automaty majú snáď na všetko, Vianoce oslavujú v KFC

Japonsko je známe aj pre svoju bohatú kultúru (Zdroj: Unsplash)

#Ako sa Slovenke žilo v krajine, kde sa Vianoce oslavujú v KFC a miestni separujú ešte aj etiketu z plastovej fľaše? Čerstvá absolventka japonológie Univerzity Komenského v Bratislave, Alexandra Tučková, nám prezradila, aké to bolo rok študovať a žiť v Japonsku. Navyše, nechala doma frajera a nastúpila do čisto dievčenskej školy.


Autorka: Kristína Debnárová
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.


Prečo práve japončina a Japonsko?

Na ich jazyku aj krajine ma fascinuje veľmi veľa vecí. Vždy na túto otázku odpovedám inak, raz je to pre moju lásku k japonskej animovanej tvorbe – anime a manga, inokedy pre obdiv k japonskému písmu, kultúre alebo hudbe.

Ako sa celý tvoj študijný program začal? 

V štvrtom ročníku som si podala prihlášku na štúdium v zahraničí a po všetkých vybavovačkách som s udeleným štipendiom a preplatenou letenkou v piatom ročníku odcestovala do Jokohamy, odkiaľ sa do Tokia dostaneš za približne pol hodinu. Tam sa mi ušlo miesto v súkromnej dievčenskej škole na fakulte japonského jazyka a literatúry.

Vyzerala tvoja škola aspoň trochu ako u nás? Čo bolo iné?

Škola mala krásny obrovský areál, niečo na spôsob amerického kampusu. Nechýbali tam ani kaviarne alebo japonská „samoška“. Škoda len, že ubytovanie som mala trochu ďalej. Bývala som na internáte, kde som mala vlastnú izbu veľkosti kuchynskej špajzky. Ale za tých jedenásť minút cesty vlakom, ktoré som dennodenne absolvovala, som mala možnosť nadviazať kontakty so spolužiačkami.

Aké iné fakulty univerzita ponúkala?

Univerzita zastrešovala tri fakulty – japonský jazyk a literatúra, anglický jazyk a literatúra a fakulta zameraná na hudobnú teóriu a tvorbu. Mnohé profesorky, ktoré nás učili, samy túto univerzitu vyštudovali. Uplatnenie, ktoré jej absolventi získali, boli okrem učiteľstva aj profesie ako jazykovedci, tlmočníci alebo si napríklad možnosť založiť profesionálnu kapelu. Mali sme aj jednu obrovskú halu s pódiom, kde často študentky z hudobnej fakulty usporadúvali rôzne koncerty. Kto je fanúšikom anime či mangy a pamätá sa na všakovaké dievčenské hudobné vystúpenia, tak toto bolo niečo veľmi podobné!

Rozkvitnuté sakury v uliciach Jokohamy
Rozkvitnuté stromy sakúr lemujú mnohé ulice mesta Jokohama (Foto: Alexandra Tučková)

Nemala si obavy, aké to bude v novom kolektíve a, navyše, čisto dievčenskom?

Popravde, mala som obavy. Zatiaľ som bola vždy v zmiešanom kolektíve a byť v škole len so samými Japonkami som si spočiatku nevedela predstaviť. Našťastie, bála som sa úplne zbytočne.

Tých, čo čakali, že nás zaradia medzi miestnych a budeme sa s nimi učiť v jednej triedne, musím sklamať. Navštevovala som hodiny pre zahraničných študentov, a teda moje spolužiačky neboli Japonky. Ale boli sme tam spoločne s jednou Španielkou jediné Európanky. Všetky ostatné boli dievčatá z Ázie, najmä z Južnej Kórey, Číny, Indonézie alebo Taiwanu.

Zoznámila si sa aj s miestnymi?

Áno, dobré vzťahy som mala aj s niekoľkými Japonkami z internátu, a samozrejme, mojou „buddy“, ktorá ma sprevádzala už od letiska. Miestne dievčatá boli veľmi milé a vôbec sa nedelili do skupín alebo ma nejako nevytláčali z kolektívu, vôbec ma neohovárali. Avšak, s chalanmi som sa za celý svoj pobyt rozprávala dokopy asi len trikrát. Možno práve preto nám to s frajerom vydržalo!

Spolužiačky z Južnej Kórey
Spolužiačky z Južnej Kórey, Indonézie, Číny, Taiwanu aj Španielska na spoločnom výlete v tokijskom Disneylande (Foto: Alexandra Tučková)

Čo sa týka jazykových zručností, mala si pocit, že študentky z iných krajín sú lepšie pripravené ako ty, alebo práve naopak?

Sprvu som mala dojem, že som na tom podstatne horšie ako ony. Výhodu mali najmä Číňanky, ktoré vedia čítať Kandži (sinojaponské ideogramy používané pri zápise japončiny) prakticky odmalička. Ale študovala s nami aj jedna kórejská dievčina, ktorá na začiatku nevedela povedať ani ako sa volá. Časom sa jej japončina veľmi zlepšila. Myslím, že každý, kto absolvuje takýto pobyt a je nútený komunikovať v cudzom jazyku dosiahne výrazné zlepšenie.

Mne sa podarilo na konci programu dosiahnuť v teste JLPT (Japanese – Language Proficiency Test) úroveň N2, teda druhú najvyššiu možnú. Nad ňou je už len N1 úroveň, ktorá vyžaduje vysokú úroveň Keigo – zdvorilej, veľmi úctivej japončiny. Tá je dodnes mojou nočnou morou! Je mimoriadne náročná.

Japonsko je známe tým, že vyvíja na žiakov veľký tlak v oblasti vzdelávania. Ojedinelé nie sú ani samovraždy, lebo študenti takýto tlak nezvládnu. Pocítila si takúto dusnú atmosféru aj ty?

Jedným slovom – nie. Pracovali sme usilovne, prebrali sme všetko predpísané učivo, ale neboli sme pre učiteľov Japonci. Tí to mali určite omnoho náročnejšie, ale je pravda, že oni sú na takéto tempo výučby zvyknutí. Ku nám boli určite benevolentnejší.

Aj keď sa občas moje japonské spolužiačky sťažovali, že toho majú dosť veľa, chvalabohu, sa na našej škole nestalo žiadne takéto nešťastie. O samovraždách sa aj tak veľmi nehovorí. Pamätám si, že som správu o samovražde zachytila len raz. Išlo o hlásenie meškania vlaku, lebo práve nejakého samovraha odnášali z koľajníc. Častejšie v správach zachytíte správy o zemetrasení, ako o vražde alebo kriminálnom útoku.

Zažila si zemetrasenie na vlastnej koži? Čo vtedy treba robiť?

Áno, niekoľkokrát som ho zažila, ale boli na úrovni tri, nanajvýš štyri, ktoré sa považujú za mierne (na Richterovej stupnici z dvanástich). V škole sme mali prípravu, čo v takejto situácii robiť. Treba sa niekam schovať, alebo sa niečoho pevne držať, ak ste vonku. Mňa zemetrasenie zastihlo vždy na internáte okolo večera. Našťastie som mala všetok nábytok taký natlačený, že sa vôbec nepohol, a tak som bola v bezpečí.

Hovorí sa, že pri Japoncoch človek nikdy nevie, čo si o ňom naozaj myslia. Súhlasíš?

Prikláňam sa k tomu. Miestni boli vždy a za akýchkoľvek okolností veľmi milí a zdvorilí. Čo sa im ale v skutočnosti preháňalo mysľou, ťažko povedať. Nikdy na mňa nikto nekričal, nikto mi nenadával alebo niečo podobné. Vždy boli veľmi ochotní a nápomocní. Ja to hodnotím pozitívne, ľudí to potom motivuje byť k sebe navzájom milí a úctiví. Aj v akomkoľvek obchode alebo službách ste nevideli jedného mrzutého zamestnanca alebo predavača, aj keď – ktovie koľko hodín už pracovali bez prestávky? Iba raz v živote som videla nahnevaného Japonca a bolo to, paradoxne, na Slovensku. Bola to lektorka, ktorá nás vyučovala na univerzite. Tá sa vedela rozčertiť, keď niekto meškal na jej hodiny.

Japonsko
Miestni sú vždy veľmi zdvorilí a úctiví, aj po náročnom dni v práci alebo za zlého počasia (Foto: Alexandra Tučková)

Ako si prežívala voľné chvíle? Navštívila si aj nejaké tematické kaviarne alebo festivaly?

Väčšinu svojho voľného času som cestovala. V rámci školského výletu sme navštívili napríklad Hirošimu, ako súčasť spoznávania miestnej histórie. Mali sme tam aj prednášky, takže vyučovaniu sme sa úplne nevyhli. Bolo to dosť silné a emotívne, keďže v múzeu boli kúsky oblečenia detí, ktoré počas tragédie umreli. Dali sa tam vidieť rôzne predmety a vypočuť si rôzne príbehy, ktoré sa viazali k ich majiteľom.

Jedným z najznámejších symbolov je socha dievčatka, ktoré v ruke drží papierového žeriava origami. Legenda hovorí, že ak poskladáte tisíc origami, splní sa vám najtajnejšie prianie. Toto dievčatko si želalo uzdravenie z rakoviny, ktorá prepukla po ožiarení z atómovej bomby. Nevyliečilo sa, ale stalo sa symbolom nezlomného ducha.

Máš ešte nejaké zaujímavé zážitky?

V lete sa mi podarilo stihnúť aj festival Tanabata, ktorý sa koná vždy siedmeho júla na počesť stretnutia milencov – nebeskej tkáčky Orihime a Hikobošiho, hviezdneho chlapca. Ich láske nebolo dopriate a jediný deň, keď sa mohli stretnúť, bol siedmy deň siedmeho mesiaca v roku.

Tento festival je typický svojou bohatou výzdobou, papierovými lampiónmi, stánkami s miestnym jedlom, bazénikmi na lov malých rybičiek a podobne. Prechádzali sme jednou z mnohých ulíc, kde sa festival konal v kimonách, bol to skutočne nádherný zážitok.

S kamoškami sme navštívili aj tokijský Disneyland a podarilo sa mi navštíviť aj výstavu Detektíva Conana, jedného z mojich najobľúbenejších animovaných postáv z detstva.

Japonsko
Japonský Disneyland je skutočne rozprávkový (Foto: Alexandra Tučková)

Nebála si sa cestovať sama? V mnohých krajinách je to nepredstaviteľné pre vysoký stupeň kriminality. 

Spočiatku som mala obavy a chodila len na krátke výlety, ale krajina je naozaj veľmi bezpečná. Rak v Osake som hľadala som cestu k hotelu, mobil takmer vybitý a tiež sa už zvečerievalo. Pristavil sa pri mne jeden muž a opýtal sa ma po anglicky, či nepotrebujem pomoc. Bola som dojatá.

No mám aj opačné zážitky. Raz, keď sme šli na výlet na Hokkaido s mojou spolužiačkou zo Španielska a v noci sme sa stratili, chceli sme sa opýtať na cestu. Oslovili sme troch ľudí, prví dvaja nás úplne odignorovali a tretiu osobu sme oslovili po japonsky a ona na nás skríkla, že nevie po anglicky a doslova pred nami ušla. Keď videla, že nie sme z Ázie, nedala nám šancu.

Japonsko
Pohľad na Osaku ako na pulzujúce mesto plné reklamných nápisov a billboardov (Foto: Alexandra Tučková)

Japonsko je krajina sopečného pôvodu a vďaka tomu má mnoho horúcich prameňov, takzvaných ósenov. Okúpala si sa v niektorom z nich? 

No, tomuto som sa radšej vyhla. Necítila som sa komfortne kúpať sa nahá v ženskom ósenie, nieto ešte v zmiešanom. Áno, aj také sú, kde sa spoločne kúpu nahé ženy aj nahí muži. Nič pre mňa. Ale moja španielska spolužiačka si to veľmi pochvaľovala a pravidelne tieto pramene navštevovala. A ako som sa vyhla kúpeľom, tak som sa vyhla aj kapsľovému hotelu, pretože mám klaustrofóbiu. Nuž, niektoré Japonské skvosty ma jednoducho obišli.

A ako sú na tom domáci s alkoholom?

Miestni pri poháriku zásadne musia mať aj niečo pod zub. Povedali by ste si, že pravdepodobne preto, lebo ich nápoje sú silné. Lúčili sme sa s jednou spolužiačkou, a tak sme si spoločne zašli na drink. Po pár vypitých pohároch som nadhodila, že by som si rada dala aj niečo alkoholické. Všetci na mňa vyvalili oči a povedali, že celý večer pijeme alkohol. Nuž, veľmi silný teda nebol. Japonci sa ale zo svojho alkoholu opijú bezproblémovo. Keď sme si so spolužiačkami chodievali sadnúť na pohárik, pre nich to platilo doslova. Stačil im jeden hlt a už boli celé červené.

Hovoríš, že pri poháriku musia mať zásadne aj niečo pod zub. Japonská gastronómia je svetoznáma a má fanúšikov na celom svete. Ako sa pozdávala tebe?

Popri cestovaní som ochutnala kadečo: napríklad Hokkaido je povestné svojím ramenom, ktorému som neodolala ani v Tokiu. A samozrejme klasika – suši. Čoho som sa ale nevedela dojesť, boli ich sladkosti. Sladkosti a matcha drink (prášok z drvených lístkov zeleného čaju), to bolo moje! V predajni rýchleho občerstvenia ste na jar zohnali sakurové frappuccino. Škoda len, že som nestihla navštíviť Akihabaru, časť Tokia, kde je množstvo kadejakých tematických kaviarničiek a barov. Vraj existuje aj reštaurácia, kde vám jedlo naservírujú v miniatúrnych záchodových misách, ale tie by som pokojne vynechala.

Sladké fazuľky dango
Dango – pochúťka z ryžovej múky (Foto: Alexandra Tučková)

Bola si v Japonsku celý rok – ako miestni oslavovali napríklad Vianoce?

Idú do KFC na vianočné kura. Začalo to tým, že Vianoce nie sú typickým miestnym sviatkom a v tom čase začali v televízií dávať reklamy na vianočné kurča v KFC, a tak sa to nejako postupom času udomácnilo. Navyše, 24. december je skôr sviatkom zamilovaných. Tí si medzi sebou vymenia darčeky, idú spoločne na večeru, prejsť sa a pozrieť vianočný stromček na námestí. Niečo ako Valentín. Štrnásteho februára zase oslavujú tak, že dievčatá samy pripravia domáce pralinky alebo čokoládky, ktorými potom obdarujú chlapca, ktorý sa im páči.

Vianoce bez rodiny a Valentín bez priateľa boli asi ťažké. Vďaka čomu váš vzťah vydržal aj takéto dlhé odlúčenie?

Popravde, bola to výzva. Môj priateľ ma pred odchodom do Japonska podporoval v štúdiu a samozrejme súhlasil s tým, že tam pôjdem na rok ako výmenná študentka. Za ten rok vzťahu na diaľku prišli aj chvíľky, keď mi povedal, že na mňa už nevydrží čakať, ale vyrozprávali sme si to a bolo dobre. Časový posun robil svoje, no napriek tomu sme sa snažili byť cez voľné dni spolu – písali sme si, volali, hrali hry… Proste všetko, čo sa na diaľku dalo. Obaja sme fanúšikovia japonskej kultúry a anime, takže ma nakoniec prišiel s mojou rodinou pozrieť a spoločne sme cestovali. Keď sme sa po tom roku odlúčenia stretli na letisku, bola to asi jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote.

.

Čo ťa na japonskej kultúre ešte prekvapilo?

V Japonsku sú automaty takmer na všetko. Viem, že svojho času frčali automaty, v ktorých sa dokonca dala kúpiť použitá dámska spodná bielizeň, ale vraj to už zrušili. Takisto majú inteligentné zariadenia, kde si viete kúpiť cigarety, ale len ak máte viac ako osemnásť rokov. Prístroj vám oskenuje zreničku a na základe toho vyhodnotí váš vek.

Za zmienku určite stoja aj ich záchody. Buď majú také futuristické s tridsiatimi tlačidlami, alebo dieru do zeme, nič medzi tým.

Samostatná kapitola je Japonsko a ekológia. Veľa separujú, ale veľa plastu tiež produkujú. Napríklad, na internáte sme mali odpadkový kôš na plastové fľašky, vedľa kôš na etikety a vedľa na vrchnáčiky. Naopak, keď som si kúpila balíček gumených medvedíkov, tak vo vnútri bol každý jeden medvedík zabalený v samostatnom plastovom vrecúšku.

A určite sem patrí i čajový obrad. Zažila som ho v škole, kde fungoval špeciálny mimoškolský krúžok, kde sa dievčatá venovali čajovej ceremónií. Mali sme aj predstavenie, keď ku nám do školy zavolali ženu, ktorá sa týmto veciam venuje niekoľko desaťročí. Ukazovala nám, ako sa má správne čaj zabárať, nalievať, ako ho treba pred napitím sa pootočiť, že misku od čaju treba potom posunúť ďalej…

Čo by si odkázala komukoľvek, kto by rád túto krajinu navštívil?

Za výlet to určite stojí, ale treba sa pripraviť na to, že všade je veľa ľudí. V lete radšej necestujte, je tam nehorázne teplo. Ak chcete ísť na jar, tá je v Japonsku najkrajšia, ale aj najdrahšia. Ak sa len predsa rozhodnete pre letné mesiace, choďte v auguste, vtedy býva  Pikachu festival. A nebojte sa, vtláčanie do metra už pravdepodobne nezažijete. Ja som síce jedno také videla, ale už to vraj zakázali. Nad SIM kartou si hlavu nelámte, môžete si kúpiť Wi-fi do vrecka a nikdy nedávajte prepitné! To miestnych urazí.

Zdroj: Webjournal

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť