#Spomienku na zosnulých v týchto dňoch neslávime iba na Slovensku. Vo viacerých krajinách sveta si ľudia mŕtve duše pripomínajú jedinečnými tradíciami. Zatiaľ čo niekde smútia v tichosti, inde zas organizujú veľkolepé oslavy. Ako si teda uctievajú svojich zosnulých v zahraničí? A prečo sa mýlia ľudia, ktorí nadávajú na Halloween ako na komerčný americký výmysel?
Kde sa vzali halloweenske strašidlá?
Halloween dnes považujeme skôr za moderný sviatok, pravdou však je, že práve írski prisťahovalci boli tí, ktorí v 19. storočí priniesli tento sviatok na nový kontinent. Počas nasledujúceho storočia nabral na popularite a stal sa z neho komerčný sviatok spojený so strašidelnými večierkami v kostýmoch. Možno z filmov poznáš, že bežné sú aj potulky detí v maskách po susedoch v nádeji, že za odmenu dostanú nejakú sladkú maškrtu.
Pohanský pôvod Halloweenu však siaha ďaleko k starému keltskému sviatku s názvom Samhain, ktorý slúži ako inšpirácia pre mnohé západné halloweenské tradície. Počas Samhainu sa ľudia začali postupne pripravovať na tvrdú zimu, zabíjali dobytok a verili v tom, že práve v tomto čase sa rozplynie hranica medzi svetom živých a mŕtvych.
Traduje sa, že z noci na prvého novembra sa duše mŕtvych a iných bytostí vracali do sveta živých. Aby sa teda uchránili pred zlými duchmi, začali sa ľudia obliekať do kostýmov, aby ich bytosti zo záhrobia nespoznali. Prezlečení za strašidlá potom chodili od domu k domu a recitovali poéziu, za čo boli samozrejme odmenení rôznymi potravinami.
Vieš, prečo vyrezávame tekvice?
Ďalšou typickou tradíciou bolo vyrezávanie strašidelných tvári do repy, neskôr tekvíc, aby tak odstrašili zlých duchov. Pôvod pochádza z írskej ľudovej povesti o opilcovi Jackovi. Tá hovorí, že z noci z októbra na prvého novembra sa muž tak opil, že takmer zomrel. Na jeho dušu mal potom čakať Diabol, s ktorým Jack vyjednával o svojom osude.
V príbehu sa hovorí, ako sa hrdinovi niekoľkokrát podarilo pekelníka prekabátiť. Jedna z jeho posledných žiadostí bola, aby mu Diabol sľúbil, že sa nikdy nedostane do pekla. Ten napriek neochote súhlasil a Jack tak mohol žiť naďalej. O niekoľko rokov sa upil k smrti. Do pekla sa síce nedostal, v nebi ho však tiež nechceli.
Práve preto jeho duša blúdi po svete a na cestu si svieti uhlíkom, ktorý mu Diabol daroval ako darček. Ten si ho schováva vo vydlabanej repy či tekvici, aby mu uhlík tak skoro nevyhasol.
Mexický Deň mŕtvych nie je Halloween!
Hoci tieto dva sviatky tak trochu súvisia, výrazne sa líšia vo svojich tradíciách a spôsobe ich slávenia. Zatiaľ čo Halloween je populárny americký sviatok, ktorý má v človeku vyvolať strach z duchov, mexické oslavy Día de los Muertos (Deň mŕtvych) sa nesú skôr v znamení farieb, živej hudby, tanca a radosti zo života. Aj v tomto prípade je hlavnou témou smrť, no cieľom je vyvolať lásku a úctu k zosnulým členom rodiny.
Sviatok vznikol pred niekoľkými tisíckami rokov v období Aztékov, Toltékov a Nahuov, ktorí považovali oplakávanie mŕtvych za neúctivé. Smrť bola pre tieto kultúry prirodzenou fázou a pokračovaním života. Mŕtvi boli aj po smrti stále považovaní za členov komunity, zostávali prítomní v spomienkach pozostalých a počas osláv Día de los Muertos sa dočasne vrátili na zem.
Hody pre zosnulých
Tradičná mexická viera hovorí, že cestovanie z posvätného sveta do ríše živých je pomerne vyčerpávajúce, preto pre svojich mŕtvych blízkych pripravujú bohatú nádielku. Hlavným bodom osláv Día de los Muertos je tak príprava ofrendy (oltára), ktorý nie je určený na uctievanie.
Na oltároch môžeš nájsť rôzne dary, ako vodu na uhasenie smädu, obľúbené jedlá mŕtvych či rodinné fotografie a sviečky za každého zosnulého. Na výzdobu oltára používajú predovšetkým nechtík. Zlaté kvetinové lístky rozsypané od oltára po hrob mŕtvych majú sprevádzať putujúce duše späť na miesto ich večného odpočinku.
Ak chceš získať aspoň približnú predstavu, pozri si animovanú rozprávku Coco, ktorá ťa prevedie týmto nevšedným sviatkom mŕtvych.
Día de los Muertos sa stáva čoraz populárnejším sviatkom nielen v Mexiku, ale aj v zahraničí. Každoročne sa na Deň mŕtvych organizujú veľkolepé sprievody, ktoré sprevádza živá mexická hudba a sprievody. Obyvatelia miest si svoje ulice skrášľujú prepracovanými dekoráciami – papel picado.
Davy ľudí v sprievodoch zdobia veľkolepé pestrofarebné kostýmy a svoje tváre si maľujú tak, aby čo najviac pripomínali kostlivcov. Traduje sa, že mnohí účastníci sprievodu nosia pri sebe mušle alebo iné zvukové nástroje, ktorými sa snažia prebúdzať mŕtvych a udržiavať ich v blízkosti počas celej slávnosti.
Japonská úcta k mŕtvym
Japonský Obon festival, známy tiež aj ako Bon, je budhistická udalosť, ktorá sa oslavuje naprieč celým Japonskom, aby si obyvatelia pripomenuli zosnulých predkov. Táto oslava sa koná počas troch dní, zvyčajne však až v auguste, v niektorých regiónoch dokonca v júli. Festival je plný náboženských rituálov a radostných slávností, ktoré spájajú rodiny a komunity po celom Japonsku.
Samotný pôvod Obonu sa datuje pred viac ako 500 rokmi a vychádza z budhistickej legendy. Tá, hovorí o príbehu jedného z Budhových učeníkov – Mokuren, ktorý sa snažil nájsť svoju matku v Ríši hladných duchov. Zosnulí tu v posmrtnom živote trpia neukojiteľným hladom a smädom.
Keď sa k matke priblížil s miskou ryže, vznietila sa. Aby jej utrpenie zmiernil, Budha mu nariadil, aby odložil jedlo a pitie pre svojich zosnulých príbuzných a obetoval ich mníchom v pätnásty deň siedmeho mesiaca. Napokon sa učeníkovi Mokurenovi podarilo svoju matku oslobodiť. Naplnený radosťou tancoval od šťastia, z čoho vznikol tanec Bon Odori ako jedna z hlavných tradícii festivalu.
Myslia aj na nešťastné duše
Počas festivalu Obon sa na mnohých miestach v Japonsku konajú festivaly s jedlom, hudbou a ohňostrojmi. Trhy a ulice ožívajú stánkami s občerstvením, tradičnou kuchyňou a skvelou atmosférou. Tradične sa trojdňová oslava začína mukaebi, zapálením ohňov a lampášov, ktoré majú priviesť duchov do ich pôvodných domov.
Hoci sa miestne oslavy líšia v závislosti od regiónu, väčšina rodín stavia shōryō-dana, dva oltáre s ovocím, sladkosťami, kadidlom a kvetmi, pričom jeden je určený vlastným predkom, druhý venujú duchom, ktorí po smrti nedosiahli mier.
Medzi ďalšie bežne rituály patrí ohakamairi, čiže čistenie a zdobenie hrobov svojich predkov, organizovanie modlitebných služieb a príprava špeciálnych jedál. V poslednú noc sa Obon vracia do svojho východiskového bodu s okuribi, zapálením ohňov a plávajúcimi lampášmi.
Tieto lampáše, často zdobené odkazmi a menami zosnulých, vytvárajú pôsobivú a emotívnu chvíľu, keď obyvatelia miest sa lúčia s duchmi svojich predkov.
Zaujímavosti z iných krajín sveta
- Niektoré talianske rodiny stále žijú s vierou, že počas Sviatkov všetkých svätých zosnulí prichádzajú navštíviť svojich príbuzných. Preto sa v niektorých domácnostiach nechávajú cez noc pripravené jedlá či stoličky pre duše zosnulých, aby si oddýchli.
- Na Sicílii sa deti často tešia z darčekov, ktoré im „prinesú zosnulí“ – pripomína to trošku adventné a vianočné sviatky, keď najmenší dostávajú prekvapenie od svätého Mikuláša.
- Na severe Talianska je zvykom rozdávať chlieb chudobným ako prejav solidarity a úcty k zosnulým.
- V mestách Sacatepéquez a Sumpango v Guatemale sa traduje púšťanie obrovských farebných drakov z papiera, nazývaných barriletes gigantes. Hovorí sa, že draky vypustené na oblohu pomáhajú preniesť modlitby a odkazy pre duše zosnulých do neba.
- V Portugalsku na Deň všetkých svätých vychádzajú deti do ulíc. Ide starodávnu tradíciu, ktorá sa podobá halloweenskemu koledovaniu, ale s duchovným podtextom. Deti si týmto spôsobom uctievajú spomienku zosnulých a pripomínajú dary, ktoré dostávame od života.
- V hinduizme je krava posvätná a považuje sa za symbol mieru a prosperity. Preto sa v Nepále, ale aj iných krajinách s týmto vierovyznaním traduje, že krava pomôže dušiam zosnulých nájsť cestu do neba.
Zdieľať na
Zdieľaní