#Už ste niekedy uvažovali nad tým, čo ľudia používali pred tým, ako existovali nákupné vozíky?
Ak si myslíte, že nákupné vozíky musia existovať odkedy existujú nejaké potraviny či hypermarkety, veľmi sa mýlite. Tento vynález, kľúčový pre tržby akéhokoľvek supermarketu, nie je starý ani 100 rokov.
Prišiel s ním obchodník menom Sylvan Goldman. Ten zistil, že keď návštevníci jeho siete potravín Humpty Dumpty budú môcť odniesť viac, nakúpia aj viac (wow, Einstein!).
Mamičky by nemuseli nosiť ťažký košík zavesený na predlaktí, takže by sa aj mohli zdržať dlhšie v obchode, urobiť viac spontánnych neplánovaných nákupov.
No a tak dal Sylvan dva nákupné košíky nad seba a pripevnil ich ku konštrukcii s kolieskami. Voilá, prvý nákupný vozík bol na svete (na obrázku vpravo).
Celý nadšený išiel na druhý deň po uvedení do obchodu a tešil sa na tie davy, ktoré budú pred obchodom čakať, kým sa dostanú na rad k svojmu vozíku.
No a viete, čo videl, keď prišiel?
Vôbec nič. Nikto ich nepoužíval.
Ženy tvrdili, že sa už dosť natlačili klasických detských kočíkov, nepotrebovali ďalší. Muži ich používania brali ako prejav slabosti. „Mám dosť sily, aby som uniesol jeden obyčajný košík,“ spomínal časté argumenty mužského publika vo svojich listoch Goldman.
No, a naviac to bola novinka taká veľká, že ľuďom prišlo vo všeobecnosti divné vybočovať z radu. Podobne ako keď som pred 2,5 rokmi išiel prvýkrát do obchodu s rúškom na tvári a očakával som všetky tie divné pohľady.
Nuž tipnite si, ako Sylvan Goldman vyriešil tento problém?
Najal si hercov, do každého obchodu troch. Mal zastúpené generácie 20-nikov, 40-nikov a 50-nikov, obe pohlavia. To aby sa s nimi stotožnili ich rovesníci, aby to mladí nevnímali ako „technológie“ pre starých či naopak.
No a títo herci „nakupovali“ pri vchodoch, práve na miestach, kde si všetci mohli zobrať svoj vlastný vozík.
Keď teda prišli zákazníci a videli figurantov s vozíkmi, zobrali si aj oni ten svoj. Už to nebolo nič nenormálne, už by neboli oni tí divní, ktorí by vybočovali zo spoločenskej normy. Aj s rúškom v obchode sme boli zrazu všetci ok, keď ho aj iní ľudia používali.
No a zvyšok je história.
Vozíky sa odvtedy zlepšovali – prehlbovali (=viac nákupov), mali stoličku na sedenie (aby deti nelietali po obchode), a keď ste tam mali málo položiek, vytvárali pocit, že ste toho nakúpili málo, že by bolo fajn doložiť.
Sylvan si svoj vynález nechal patentovať. Poberal tak províziu z každého predaného kusu a jeho spoločnosť bola akýmsi General Motors na nákupné vozíky. Dodnes sa každoročne vyrábajú milióny nových vozíkov.
Ešte jedna vec je na celom tomto príbehu zaujímavá. Túto „revolúciu v nakupovaní“ spustil Sylvan Goldman v 1936, ako 37-ročný. Len pár rokov predtým ho výrazne zasiahla hospodárska kríza, počas ktorej stratil veľkú časť svojho majetku a musel začať prakticky odznovu.
Ale on isto vedel, že vek je len číslo. Človek totiž nie je nikdy taký starý, aby nemohol skúšať či učiť sa nové veci.
Zdieľať na
Zdieľaní