#Nasledujúce ráno nám pred domom zaparkoval princ na bielom koni. Teda Radúz na akomsi striebornom aute. Na značku sa ma nepýtajte. To by vám skôr vedel povedať Jakub, nie ja. Autá rozoznávam len podľa farieb. Keď som prišla k autu, placho som ho pobozkala na líce. Nikdy som nemala frajera, takže som vôbec nevedela, ako sa mám správať. A vôbec, chodíme spolu? Podľa čoho sa to pozná? Náhodou neviete? Jedno je isté. Ide sa na východ.
Najromantickejšie rande je na parkovisku
Cesta išla rýchlo. Na môj vkus až príliš. Užívala som si každú sekundu vedľa Radúza. Stále sme sa mali o čom rozprávať. Zastavili sme na benzínke pred Banskou Bystricou. Z môjho (asi) frajera sa vykľul silný kávičkár. Z automatu si doniesol kávu a mne horúcu čokoládu, ktorou som sa samozrejme stihla ihneď zababrať.„Počkaj, niečo tu máš,“ jemne sa mi dotkol tváre. Uprene sa mi díval do očí a potom sa to stalo. Pobozkal ma. A ja som zrazu vedela, čo mám robiť. Bozk, môj prvý v živote, som mu opätovala. Som rada, že som ho venovala práve jemu. Bolo mi jedno, že sa nachádzame na poloprázdnom parkovisku. Keď niekoho miluješ, prostredie nezohráva žiadnu rolu.
Už sme frajeri!
S Radúzom sme sa letmo držali za ruku a ja som sa rozplývala od šťastia. Jediné, čo ma mrzelo, bol cieľ našej cesty. Majka sa v tejto chvíle nachádzala na opačnej škále pocitov. Bola v poriadnej kaši. O tom ju nikto nemusel presviedčať.
„Máš plán?“ spýtala som sa Radúza, keď sme vošli do Majkinej rodnej dediny. „Nemám,“ odpovedal, sústrediac sa na cestu. Vlastne, niečo mi napadlo: „Jediné, o čo sa môžeme oprieť, je fakt, že Majka už je dospelá. Mala už osemnásť a teda má plné právo rozhodovať o sebe, aj dieťati. Nemôžu ju pred oltár dotiahnuť za uši. To je nelegálne.“ Uvažoval nahlas.
„To nepoznáš Majkinu mamu,“ oponovala som. „Majku môžeme zobrať do Veľkého mesta. Sestra žije sama vo veľkom dome, možno by ju vedela na nejaký čas prichýliť. Zavolám jej, nech má prehľad.“ Radúz vystúpil z auta a po dvadsiatich minútach sa vrátil s úsmevom na tvári. „Súhlasí. Pokiaľ sa z nej nevyliahne nejaký extrém, rada ju príjme na pár dní.“
Radúz je muž činu
Po rozhovore s Radúzom som napísala Majke správu, nech sa rýchlo zbalí. Aby sme neboli príliš nápadní, dohodli sme sa, že nezaparkujeme pred domom, ale na rohu ulice. Majka dlho neváhala. Za necelú polhodinku prišla k autu spolu s dvoma kuframi. Mala v nich celý svoj majetok. Radúz jej s nimi pomohol. Majka sa naňho usmiala, nevedela, kto to je, ale pochopila, že sme spolu. „Dobre si si vybrala,“ pošepkala mi. A potom sa rozplakala. „Moja mama ma zabije, keď zistí, že som ušla,“ fňukala.
Nie, nikto nikoho nezabije. Všetko bude v poriadku. Pevne som v to dúfala.
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na