Denník stratenej vysokoškoláčky #39: Svadobná katastrofa na obzore, to musím zastaviť!

#Rozhodla som sa, že keď mi bude fakt zle, pustím sa do opätovného čítania Majkinho e-mailu plného zúfalstva. Pomaly sa prehupla do štvrtého mesiaca tehotenstva a bruško jej už začalo vykúkať. Po otcovi jej dieťaťa sa však zľahla zem. Majke ostávalo len čakať na narodenie neželaného potomka, a potom sa vydať na dlhú cestu vymáhania aspoň akých-takých alimentov. Ja sa mám oproti nej priam skvele!

Neželaná svadba na obzore

V e-maily moja zúfala spolubývajúca opisovala blížiacu sa katastrofu, ktorú jej pripravila vlastná mama: „Za týždeň obehala všetkých starých mládencov, ktorým ma vynukovala ako ten najlepší tovar na trhu. Nikdy som sa necítila horšie. Väčšinou sa na mňa aj chytili. Teda až do chvíle, kým im mama, len tak medzi rečou, neprezradila, že som v druhom stave. Už vo mne začala horieť nádej, že azda vyšumí a príde na to, že hľadať mi silou-mocou ženícha nie je najlepší nápad. Mama sa však nemienila vzdať. Nakoniec dosiahla, čo chcela. Oslovila 43-ročného Zdena, ktorý sa pred nedávnom vyliečil z rakoviny semenníkov,“ neveriacky som čítala obsah e-mailu.

„Je jasné, že svojich detí sa nikdy nedočká. Mama pripravila veľkú hostinu, nedbajúc na to, že je karanténa. Upiekla hus, vypražila rezne, urobila majonézový šalát a poslala k nám Zdena. Najviac ma na tom štvalo  že sa ma snažila presvedčiť o tom, že je to len náhoda. Vôbec nie! Všetko mala dopodrobna naplánované. Horší obed som jakživ nezažila. Zdeno toho veľa nenavravel, hanbil sa čo i len na mňa pozrieť a trápne ticho sa snažila vyplniť moja mama. Z rukáva vyťahovala všetky hlúposti, ktorých som sa dopustila ako malé dieťa. To mi teda na sebavedomí vôbec nepridalo,“ dodala.

Ťažko sa mi to čítalo. Netuším, čo by som robila na jej mieste. Musí však existovať nejaká nádej. Nemôžu ju vydať proti jej vôli. Veď nežijeme v 13. storočí!

Kristínka, prosím ťa, príď!

Majka bola poriadne zúfalá. Nemala sa na koho obrátiť, no vedela, že nemôže ostať doma. Inak by jej hneď po skončení karantény navliekli na prst obrúčku. Musím jej pomôcť. Na konci e-mailu mi do očí udreli zúfalé slová: „Kristínka, prosím ťa, príď!“ Netušila som, ako to urobím, najmä nie teraz, keď autobusy takmer nechodia. Ani s vlakmi to nie je žiadna sláva.

Napísala som Radúzovi: „Nemáš chuť na výlet?“ Samozrejme, že súhlasil. Hurá!!! Zajtra ideme spoločne zachrániť Majku pred neželanou svadbou. Som zvedavá, ako to dopadne!