Denník stratenej vysokoškoláčky #34: Tušila som, že moje rande naslepo dopadne fiaskom

Photo by freestocks on Unsplash

#Hrozne ma štípu oči. Celú noc som nespala. Písala som si s Radúzom. Chalanom, ktorý ma vedel rozosmiať. Miesto profilovej fotografie mal síce vŕbu, ale to nevadí. Možno je tiež fanúšikom botaniky, ako aj ja. Musím sa ho na to spýtať.

Okrem Radúza bol celkom vytrvalý aj Jano. Zhodou okolností pochádzal z vedľajšej dediny. Lámal ma na osobné stretnutie, pretože „on nie je na písmenká, ale činy“. Doma som sa však nudila. Stretnutie s neznámym mužom? To v sebe predsa len ukrýva trošku dobrodružstva.

Stretneme sa?

Jano trval na tom, aby sme sa stretli čo najskôr. Vari nebudeme len tak ledabolo mrhať vzácnym časom. Súhlasila som, i keď mi v hlave blikali všetky kontrolky. No, poznáš to. Keď je koze dobre, ide sa na ľad šmýkať. Chcel prísť za mnou, s čím som však nesúhlasila. Ešte by ho zbadala moja mama, teta, babička, susedky… A to by bolo rečí! Radšej som mu napísala, že sa za ním dotrepem ja. Mali sme sa stretnúť na zástavke vo vedľajšej dedine. Bezpečné miesto, vari keď bude najhoršie, niekto mi príde na pomoc.

smartfón
Nechcel ostať len pri písaní (Zdroj: Photo by Oleg Magni on Unsplash)

Nie je bicykel ako bicykel

Prvý problém vznikol už po dohodnutí stretnutia. Zistila som, že mi nejde žiaden autobus. Predsa len, počas karantény premávajú veľmi zriedkavo. Nevadí. Pôjdem na bicykli. Je to síce trošku do kopca, ale ja to zvládnem. Len blázon a lenivec by používal prehadzovačku, ja sa zaobídem aj bez nej.

Obliekla som sa, vzala malý batoh a na ústa som si dala rúško. (Mám predsa zmysel pre zodpovednosť!) Z pivnice som vytiahla bicykel, ktorý vŕzal, akoby mali nastať jeho posledné časy. Skrátim to: Moja cesta na bicykli bola hotovým utrpením. Zabudla som si vodu, trikrát mi spadla reťaz a väčšinu cesty som tisla ten pekelný stroj, ktorému chýbala prehadzovačka. Na zástavku som sa dotrepala so štyridsať minútovým meškaním. Jano ma tam na(ne)šťastie čakal. Ktovie, asi je ešte zúfalejší ako ja.

červený starý bicykel
Nie je bicykel ako bicykel (Zdroj: Photo by Stephen Kraakmo on Unsplash)

Stálo mi to za to?

Jano nevyzeral dvakrát pôvabne. Bol o dosť nižší ako ja, očividne sa posilnil nejakým rumom a celé naše rande spočívalo v tom, že som takmer hodinu počúvala jeho monológ o krčmových bitkách. „Panebože,“ pomyslela som si. „To je fakt presvedčený o tom, že niekoho takýmto spôsobom zaujme?“

Po hodine, kedy som umierala od smädu, som to vzdala. „Prepáč, ja to nedávam.“ Začala som sa ospravedlňovať. Jediná krčma bola zavretá, potraviny taktiež. Jano mal len ploskačku rumu a na tú som naozaj nemala chuť. Začal ma presviedčať. Tvrdil, že mi má čo ponúknuť. Vraj po babke raz zdedí dom aj s veľkým pozemkom, kde môžeme pestovať kukuricu a chovať kravy. Očividne mal so mnou veľké plány.

Nemala som chuť pokračovať v nezmyselnej debate. Rýchlo som sa s ním rozlúčila a sadla na rozheganý bicykel. Domov som prišla uplakaná, unavená a sklamaná. No povedz, bolo mi to treba?

Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.

Zdroj: hashtag.sk
Odporúčame