Denník stratenej vysokoškoláčky #25: Keď ju miluješ, nie je čo riešiť

Zdroj: pexels.com

#V novej práci som sa doslova našla (niežeby som sa stratila, to sa mi už predsa tri týždne nestalo). V kníhkupectve som mala všetko, po čom som túžila. More kníh, ktoré otvárali dvere do iných dimenzií, skvelú kávu, ktorú som si podľa dohody s Terezou mohla kedykoľvek dopriať, a ľudí… Ľudí, ktorých väčšinou zaujímali knihy. Ale našli sa aj takí, čo u nás hľadali dámske pančušky, vysávače či stratené dieťa. Vždy som si myslela, že ľudí, ktorí dobrovoľne vstupujú do kníhkupectva, spája láska ku knihám. Ako sa ukázalo, nie vždy to je tak.

Kde máte červenú knižnicu?

Neviem, ako vám, no mne sa vždy červená knižnica spájala so sacharínovou literatúrou určenou pre ženy, ktoré neboli spokojné so svojou polovičkou, a tak po tajme snívali o jeho náhrade, na chlp podobnej hlavnému hrdinovi presladených románov. Ako sa ukázalo, niektorí ľudia pojem červená knižnica berú doslova.

Zdroj: Photo by Joanna Kosinska on Unsplash

„…sím vás, toto je červená knižnica?“ spýtal sa ma zmätene pán v rokoch, ktorý hľadal román pre svoju  pani manželku. Pozrela som sa na obal. Červená farba by sa síce mohla spájať s ľahkou erotikou, no titul knihy Nikto neprežije jasne tvrdil, že obsah bude mať od romantiky poriadne ďaleko. Ibaže by sa autor, ktorého meno mi nič nehovorilo, rozhodol okopčiť Romea a Júliu. Tam sme predsa taktiež prišli o oboch hlavných hrdinov.

„Nie, nie je,“ odpovedala som, netušiac, čo ma čaká. Ujo sa ma rozhodol otestovať z obsahu ženskej literatúry: „A táto kniha je o čom? A táto? A táto…?!“ Pred tvár mi strkal rôzne obaly. „Nečítala som všetky. Skúste si prečítať, čo je napísané na obale, alebo si pozrite recenzie na webe,“ snažila som sa mu poradiť. Ujo si však čosi zahundral pod nos a odišiel. Tereza sa na mňa povzbudivo usmiala. Bola som rada, že mám v nej spojenca. Hneď sa mi ľahšie dýchalo.

Z každého súdka

Keď nebol až taký nával, pozorovala som ľudí, ktorí zablúdili do našej predajne. Už po pár dňoch som vedela odhadnúť, kto siahne po akej literatúre. Muži v oblekoch sa zaujímali o kariérny rozvoj, chudučké dievčatá študovali recepty rôznych fitness guru, babičky kupovali knihy pre vnúčatá. Do kníhkupectva chodili aj čítači, ktorí si zakaždým prečítali pár strán. Našťastie Tereza, vedúca predajne, bola k ním zhovievavá. Boli to väčšinou študenti, ktorí mali hlboko do vrecka. Osobnou kapitolou boli ľudia, pre ktorých boli knihy maximálnou zbytočnosťou:

Zdroj: Photo by Tarutoa on Unsplash

„Nechápem, ako to môže niekto dobrovoľne čítať,“ sťažoval sa chalan, ktorého do kníhkupectva zavliekla frajerka. „Ja si radšej počkám, dokiaľ to sfilmujú. Sedieť nad písmenkami je absolútna strata času.“ Frajerka sa mu snažila niečo vysvetliť, ale nakoniec mávla len rukou. Niektoré veci jednoducho nevysvetlíš. A možno dobre, že je to tak.

Tak nabudúce,

Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť