#Poslednú dobu som sa snažila tráviť na izbe len minimum času. Majka sa rozhodla, že si z našej izby spraví hniezdočko lásky. Práve preto som ju neraz aj s jej frajerom našla v horizontálnej polohe, bez čoho som samozrejme mohla byť. Asi sa budeme musieť porozprávať. Bez emócií, či zbytočných pretenzií. Každý by mal predsa vedieť, kde sú jeho hranice.
Väčšinu času som bola zavretá v študovni a keď mi z toho začalo skutočne hrabať, išla som sa prejsť. Dnes poobede ma čaká pohovor v kníhkupectve. Trochu mám trému, ale verím, že limit osobných trapasov som si už vyčerpala aspoň na dekádu dopredu. Veď minulý rok sa mi skutočne „darilo“. Ale nechajme minulosť minulosťou. Treba sa naučiť pozerať sa vpred.
Vôňa kníh a čerstvej kávy
V kníhkupectve ma čakala sympatická žena, ktorá očividne bola vo svojom živle. Netušila som, ako ju osloviť. Mohla mať niečo po tridsiatke, ale pokojne mohla mať aj štyridsať. Je to pestovaná štyridsiatnička? Či vyžitá tridsiatnička? Ako ju mám osloviť? Pani? Teta? Samozrejme, že som si zvolila tú horšiu možnosť:
„Dobrý deň, teta. Asi idem za vami,“ oslovila som ju. Pani sa začala tak hlasno smiať, až ma nechtiac opľula kávou, ktorú práve sŕkala. Tak to vyzerá, že som ju do krvi neurazila, skôr pobavila. Tak to hádam len predsa len nebude so mnou také zlé. „Si ma pobavila. Som Tereza. Vítam ťa v čarovnom svete kníh a svojských zákazníkov,“ utrela si ústa do rukáva, zatiaľ čo mi podávala pravicu. Na vzájomnú spoluprácu nemala veľa podmienok.
Stačilo byť len skutočným knihomoľom (s tým som nemala najmenší problém) a chuť pracovať. Samozrejme, je nutná aj určitá dávka asertivity, aby mi rôzne požiadavky klientov neliezli na nervy. Aj to mám. Pri našom Jakubkovi je asertivita jednoducho kľúčovou ingredienciou. S Terezou sme sa príjemne pozhovárali, dohodli sa na skromnejšej mzde a čase, kedy môžem nastúpiť. Vedela som, že ako brigádnička si nezarobím majland, ale tešila som sa. Teraz ma čaká skúška, počas ktorej si môžem potrénovať asertivitu – stanoviť Majke hranice. To bude teda výzva!
Kto sa urazí, ten sa musí aj odraziť
Keď som sa vrátila na izbu, bolo vidno, že Majkin frajer sa u nás cítil ako doma. Dokonca si doniesol aj vlastné papuče. Ak by som dlhšie sondovala, určite naďabím aj na jeho zubnú kefku. Pastu mu predsa netreba, tú si určite požičia.
„Majka, dobre vieš, že tu bývame štyri.“
„A?“ vyzývavo zdvihla obočie.
„Teraz som tu sama, ale zajtra príde Ľudmilka aj Zdena. Najvyšší čas to tu upratať,“ ukázala som na neporiadok, ktorý tu tí dvaja narobili. „A ozaj, keď pôjdeš vyhodiť odpadky, vyhoď aj jeho,“ dodala som. To sa jej však dotkla a začala sa obhajovať ľudskými právami i tým, že nechápem, čo je to SKUTOČNÁ láska. Neviem síce, čo to je, ale určite nevyzerá takto.
„Ak to nespravíš, zavolám tvojej mame,“ nedala som sa. Majka pri zmienke o prísnej žene, ktorá ju porodila, hneď zmenila prístup. „Veď hej, veď hej. Ideme, keď ti tu tak vadíme,“ pozrela sa na mňa urazene. Mne to však nevadilo. Raz sa aj Majka odrazí. Keď odišli, konečne som sa uvoľnila. Dnešný deň stál skutočne za to. Šťastie sa asi naozaj unavilo, keď konečne postretlo aj mňa.
Motivovaná Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na