Denník stratenej vysokoškoláčky #21: Skúškové veru nie je med lízať

Photo by energepic.com from Pexels

#Po sviatkoch som sa vybrala na internát, v nádeji, že tam na učenie budem mať predsa len viac času a priestoru ako doma. I keď som sa snažila, vôkol mňa sa neustále tmolil Jakubko, ktorý vôbec netušil, čo to tá jeho veľká sestra vystrája. „Mám skúšky,  zlatúšik, musím sa učiť…“ Snažila som sa mu to vysvetliť. „Budem sa učiť s tebou,“ odpovedal mi. Toho som sa obávala. Kým som odbehla na toaletu, popísal mi celé skriptá čiernou centrofixkou. Nevadilo mu, že skriptá boli jedny z posledných exemplárov knižnice. Rok vydania: 1974. Ak by si niekto myslel, že učebnice sa v biológii aktualizujú každý školský rok, je na veľkom omyle. Nehnevala som sa. Dala som mu pusu na čelo. Je čas pohnúť sa ďalej. A to o dobrých pár desiatok kilometrov. Ide sa nazad do Veľkého mesta!

Čím horšie podmienky, tým lepší výsledok

Čakala som, že na izbe budem sama. Predstava samoty dokonca prekonala aj fakt, že na celom internáte vypli ohrev teplej vody. Vraj kvôli šetriacemu režimu. Na izbe bola zima, očividne niekto šetril aj na kúrení. Keď som odomkla dvere do izby, nevyzerala dvakrát opustená. Na zemi sa váľalo množstvo Majkinho oblečenia. Musela z izby odísť len prednedávnom. Podľa indícií som zistila, že naša bifľoška netušila, čo si obliecť. Asi išla na rande a toto je výsledok. Takže zrejme ani počas učenia nebudem sama. Ľudmilka a Zdena sa dušovali, že na internát sa vrátia až v druhej polovici januára. Majka bola však ticho. Predpokladala som, že sa bude učiť doma. Ale asi je láska, teda sexuálny pud silnejší než chuť na učenie. Otvorila som skriptá z botaniky. Dve hodiny som sa snažila dostať do hlavy latinské názvy, no bola to taká nuda, že som sa čoskoro ponorila do sladkých driemot.

Photo by Lisa Fotios from Pexels

Čo sa to len deje?

Musela som spať silno, pretože keď som sa zobudila, z úst mi vytekala poriadna slina. Chvíľu som netušila, kde som. Na chodbe sa strhol hluk. Počula som Majku, no jej hlas sa prepol do príšerne sladkého režimu, ktorý jej vôbec nepristal: „…Aj ja teba, medvedík! Veď poď ešte na chvíľku na izbu!“ Pri tých slovách som úplne stuhla. Majka odomkla dvere a s chichotom sa vyvalila do izby. Na nej, ako prívesok visel chlap, ktorý ju prvoplánovo zbalil na diskotéke. Čudovala som sa, že ho to ešte neprešlo. „…hojte!“ zamrmlala som. Bola som pre nich nepríjemné prekvapenie, ktoré im prekazilo plány. Nedala som sa však bičovať hlasom v hlave. Za intrák si platím. Mám právo tu byť.

Thomas Rüdesheim/pixabay.com

Majkin frajer sa snažil o debatu, no sotva dostal zo seba pár slov. Dozvedela som sa, že sa volá Mič a že kšeftuje s autami, nemá ani učňovku, pretože podľa neho je najlepšia škola práve škola života. Majka nemôže byť doňho zamilovaná! Verím, že toto, čo zažíva, je len synaptický skrat. Inak to neviem opísať… Som zvedavá, ako to bude pokračovať…

Tak nabudúce,

Kika

Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.





Zdroj: hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *