#Jeseň nás nemilo prekvapila. Ešte pred dvoma dňami sme mohli kráčať po Veľkom meste v tričkách s krátkym rukávom, no dnes je všetko inak. Vstala som ešte pred budíkom, pretože ma prebudil vietor, ktorý nemilosrdne prefukoval cez netesniace okná. Mala som chuť navždy sa schovať v paplóne a nikdy z neho nevyliezť. Ale cviká z fyziológie rastlín sú nanešťastie povinné. Pozrela som sa von oknom. Za ním vládlo psie počasie. Nielenže fúkalo, ale poriadne pršalo. Spomenula som si na mamine gumáky. Tie ostali v mojej domovine. Musím sa do školy presunúť vo večne premokavých teniskách. To zas bude deň!
Mokrá ako myš
Spolubývajúce spali, tak som sa snažila čo najmenej ich buntošiť. Vyhrabala som zo skrine prezuvky a rozhodla som sa, že dnes si ich zoberiem so sebou. Radšej budem za trápnu, než by som mala celý deň stráviť v premočených teniskách. Zamyslela som sa. Cesta na katedru mi svižným krokom trvá 40 minút. Teraz musím minimálne 10 minút pridať, pretože preskakovanie mlák mi predsa len zaberie nejaký ten čas. Otvorila som peňaženku a vyhrabala z nej 80 centov. Rozhodla som sa ich obetovať na lístok na autobus. Síce tá má nedopraví priamo do cieľa, ale aspoň mi cestu skráti o polovicu. Potešená vlastnou genialitou som sa rýchlo obliekla, dala do uší slúchadlá, tešiac sa z vlastného nápadu. Pred dverami internátu som vytiahla dáždnik. Ten sa mi okamžite vyvrátil. Vedela som, že nemá zmysel s ním bojovať, a tak som ho radšej nechala opretý o kôš. Ak aj niekomu napadne ho ukradnúť, prakticky mi urobí službu.
K zástavke MHD to bolo asi 200 metrov. Samozrejme som zmokla ako myš. Na tých pár metrov sa mi stihol vybiť mobil, ktorého prekvapila moja nečakaná požiadavka počúvania hudby. Asi sa už budem musieť popozerať po novšom modele. To sa však najprv musím dostať z dlhov. V autobuse predomnou nastupoval asi 70-ročný pán. Stála sa na schode pod ním, snažiac sa ako tak si udržať osobný priestor. A v tom sa sto stalo. Prišlo to, čo som absolútne nečakala.
Za čo?!
Ten dedko mi dal facku. Vážne. Nechtiac samozrejme. Ako si bral lístok od šoféra autobusu, otočil sa a jeho pravačka neplánovane skončila na mojom líci. Asi sa chcel niečoho chytiť, netuším, no inak si celú túto absurdnú situáciu neviem ani vysvetliť. Ostala som prekvapene stáť. Z ľavého ucha mi vypadlo slúchadlo, ktoré som si zabudla vybrať. A líce bolelo. V autobuse nastalo ticho. Prvý sa začal smiať šofér: „Kočka, čo si mu spravila?“ snažil sa zmierniť situáciu.
„Nazval ma kočkou, to fakt?“ Šofér má asi dobre nevidí, no jeho kompliment ma potešil. „Netuším,“ usmiala som sa. Chudák deduško sa začal ospravedlňovať. „Prepáčte mi, v živote som neudrel ženu. To som naozaj nechcel, prepáčte mi,“ bolo mi ho ľúto. Usmiala som sa naňho, šúchajúc si líce. Od jeho neplánovanej facky ma bolela hlava. Sadla som si, snažiac sa rozobrať, čo sa vlastne stalo. Prečo práve ja vždy musím byť v zlom čase na zlom mieste?
Vaša ubolená Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na