#Každý sa už ocitol v situácii, keď mal pocit, že mu ten druhý klame, no nemal to ako dokázať. Najjednoduchšie by bolo, keby sme v takej chvíli mali vreckový detektor lži, ale ideálne by bolo jednoducho hovoriť vždy pravdu. Napriek tomu, ako sa „klamári“ snažia svoju historku okrášľovať, nikdy nezakryjú všetky stopy. Odhaľ spolu s Hashtagom, ako tieto nepatrné detaily rozpoznať!
Ako sa správa, keď hovorí pravdu?
V prvom rade je najdôležitejšie poznať prirodzený temperament konkrétneho „komunikačného partnera“. Vedieť, ako pri stopercentne pravdivých debatách gestikuluje, aké frázy bežne používa, či sa ti pri tom díva do očí, aké je jeho tempo reči a podobne.
Všetky následné odchýlky sú potom indikátormi toho, že sa s ním niečo deje a nie je stopercentne úprimný. Netreba si však vyhýbavý pohľad zamieňať s náznakom klamstva, pretože sa človek nemusí vždy cítiť komfortne, a hanblivosť môže byť súčasťou jeho prirodzenej povahy.
Čo ti môže prezradiť reč tela?
Expertka na gestikuláciu, Traci Brown tvrdí, že pri vypovedaní klamstva je obvyklé urobiť nejaký pohyb rukami, zatiaľ čo pri hovorení pravdivých informácií používame ruky plynule aj pri samotnom hovorení. Myseľ sa príliš zameria na vytváranie príbehu a častokrát pri tom zabudne gestikulovať rukami.
Signálom môže byť aj odvracanie dlaní, pretože takto ľudia podvedome zadržiavajú emócie, niekedy si pri tom ruky dajú dokonca do vreciek či pod stôl.
Silená mimika
Prehnané zízanie, či naopak, odvracanie zraku. Prehnaným udržiavaním očného kontaktu sa vás snaží daná osoba presvedčiť, že „nič neskrýva“, no takmer nikdy neodhadne správnu mieru a vzbudzovanie dôvery sa zmení na nepríjemné civenie.
Ústa sú nástrojom verbálnej, no aj neverbálnej komunikácie. Znakom klamstiev môžu byť silno zovreté či našpúlené pery, ktoré akoby sa podvedome spierali tomu, čo z nich vychádza. Ide o automatický reflex tela.
Opakovanie prisviedčacích fráz
Expertka na neverbálnu komunikácia Lillian Glass zdôrazňuje, že klamári často používajú frázy ako „chcem byť k tebe úprimný“, „úprimne“ alebo „dovoľ mi povedať ti pravdu“, ktorými nás silene presviedčajú, že to, čo hovoria, je skutočne tak.
Zajakávanie sa a používanie častíc „ehm“, „uf“ a podobne sú častokrát len naťahovaním času, aby si klamár stihol vymyslieť presvedčivejšiu verziu. Niet sa čomu diviť, keď si ich potom nepamätá správne a vznikajú nezrovnalosti v jeho výpovediach.
Zdieľať na
Zdieľaní