#To, že je Peter Sagan majster sveta v cestnej cyklistike, vie na Slovensku asi každý. Pokojne aj bez toho, aby tušil čokoľvek o pretekoch na dvoch kolesách. No už menej ľudí vie, že nie je jediný cyklista, ktorý Slovensku prináša skvelé výsledky. Jozef Metelka má zlaté kovy z majstrovstiev sveta i paralympiády, sálové cyklistky Act 4 Slovakia sa v priebehu rokov pravidelne objavovali na pódiu MS, okrem Sagana máme v najvyššej kategórii World Tour ďalších troch Slovákov a dráhari prinášajú z času na čas umiestnenia v top 10 a to aj napriek tomu, že v našej krajine nestojí jediný krytý velodróm.
Sagan prezradil, ako vyzerá jeho tréningový týždeň: Radšej to neskúšajte, nemuseli by ste to prežiť
Mohlo by sa zdať, že to je viac, ako nadpremier pre malú krajinu, ktorej infraštruktúra skôr kladie pasce pod kolesá, ako by podporovala zdravý životný štýl hobby cyklistu. A je to bohužiaľ aj pravda. Sagan totiž nie je produktom nejakej systematickej slovenskej školy, ale skôr zázrak a talent svetového formátu, aký sa v našej krajine už pravdepodobne nikdy nenarodí.
Na prvý pohľad to teda vyzerá tak, že slovenský šport sa vždy uspokojí s tým, čo má, respektíve s náhodou, ktorá mu z času na čas prihrá nejakého fantastického športovca. Je niečo, ako kedysi Martina Moravcová, Veronika Velez-Zuzulová (ku ktorej sa neskôr pridala Petra Vlhová), alebo Dominika Cibulková na vrchole síl. Keď sa Sagan o nejakých pár rokov rozhodne skončiť, zopár úspechov ostane, cyklistická veľmoc z nás ale nebude. Na titul majstra sveta v hokeji nenadviazala žiadna systematická práca, lyžiarsky zväz sa dostal do konfliktu s reprezentantmi a v tom cyklistickom to z médií nevyzerá o nič lepšie.
V našej cyklistike vidí priority každý niekde inde a nie sú problémom len jednej organizácie, akou je zväz. Treba zvýšiť bezpečnosť na cestách, aby sa ľudia nebáli jazdiť, treba postaviť velodróm, aby sa Majstrovstvá Slovenska na dráhe nemuseli odohrávať v Prahe, treba podporiť mladé talenty…
Dá sa predpokladať, že na tom všetkom sa už pracuje, len výsledky sú málo viditeľné. Namiesto toho je v médiách vidieť žabomyšie vojny medzi vedením cyklistického zväzu, prípadne organizácia pre 21. storočie totálne zahanbujúcich a šovinistických súťaží, akou je Miss cyklistiky.
Každý cyklista raz skončí. Otázkou je, či s ním neskončí aj cyklistika v krajine. Tá naša sa nemôže donekonečna schovávať len za jedného muža.
To sa treba opýtať hrdinu Saganovského obdobia Prívaru. Čo všetko výbor robí, aby podobná situácia nenastala.