#Kedysi sa bál prehovoriť, dnes mentoruje ľudí v tom, ako si dôverovať, vystupovať presvedčivo a budovať vzťahy cez neverbálnu komunikáciu. Tomáš Vepi je slovenský mentor, odborník na komunikáciu a neverbálne signály. V rozhovore nám odhalil zákulisie svojej praxe, ktorá je plná zaujímavostí.
Netajíš sa tým, že si introvert. Boli časy, keď ti komunikácia spôsobovala stres? Ako si to vnímal vtedy a ako sa na to pozeráš dnes?
Komunikovať s niekým bol pre mňa extrémny stres. Hlavne som to pocítil vtedy, keď som začal chodiť na rande s babami. Bol som expert na písanie, ale potom sme sa stretli a ja som bol ticho. A čím viac sa opakovala situácia, že som bol na rande s niekým ticho, tým väčší stres to vo mne vyvolávalo.
Dokonca raz som sa dohodol s jednou babou cez internet, že ju odprevadím domov z kina. Ona išla so svojimi kamošmi, ja som išiel s mojimi a po kine sme sa stretli a išli spolu, keďže sme mali rovnakú cestu. Tá trvala 15 minút a nič som nepovedal. Ani ona. Boli sme ticho. A potom som prišiel domov a zase som jej cez internet písal správy a ospravedlňoval som sa, že som bol ticho. A vieš si predstaviť, aký stres som mal z ďalšieho a ďalšieho rande.
Dnes sa na to pozerám tak, že keby som z toho nemal stres, nevenoval by som sa komunikácii. Lebo to bol pre mňa veľmi veľký motivátor – vedieť sa rozprávať hocikedy, s hocikým a bez stresu. Nebáť sa, že ostane trápne ticho.
Keď sa pozrieš späť – čo bol najťažší bod, ktorý si musel prekonať?
Bolo to na prelome rokov 2023 a 2024. Nedarilo sa mi. Prestalo ma baviť mentorovať ľudí, tvoriť obsah na sociálne siete. Účet bol skoro prázdny, dokonca som už ani nájom nemal z čoho zaplatiť. Dovtedy som riešil na sociálnych sieťach skôr témy ohľadom motivácie a sebarozvoja. A vyhorel som. Najhoršie na tom bolo to, že som nevedel, ako ďalej.
Už som si pozeraj aj nejakú prácu, že by som sa normálne zamestnal, lebo som na tom bol psychicky zle. Priateľka mi povedala, že sa ma radšej ani na nič nepýta, lebo ide zo mňa veľmi ťažká a zlá energia. Bol som v koncoch a nešťastný, nevidel som cestu, ktorou sa mám vydať. Každý deň som 30 minút meditoval. Toto trvalo niekoľko mesiacov, ale aj napriek tomu som stále tvoril videá, hoci ma to nebavilo.
Ale, chvalabohu, lebo som natočil jedno video ohľadom reči tela, to vybuchlo a ja som videl svetlo na konci tunela. Všetko sa mi objasnilo. Veď ja som sa komunikácii a reči tela venoval od strednej. Tak prečo netočím videá presne o tom? Tak som začal. Určite mi pomohlo to, že som neprestal hľadať cestu v sebe. Pýtať sa sám seba na každý moment, denne meditovať… A či by som urobil by som niečo inak? Asi nič, lebo tá bolesť ma nútila hľadať.
Kto bol tvoj prvý neoficiálny mentor a čím ťa inšpiroval?
Tak to je iba jeden jediný človek a hneď som pomyslel presne naňho. Bolo to na strednej škole a ja som si pozrel film The Secret (Tajomstvo), ktorý vtedy obletel svet. Sila myšlienok dokáže ovplyvniť náš život, zákon príťažlivosti. A tam sa mi začalo meniť myslenie, ktoré som potom zdieľal aj vo facebookových statusoch.
Všimla si to jedna baba zo školy a raz na diskotéke prišla za mnou a povedala mi: „Ty máš také iné rozmýšľanie a nastavenie mysle. Pozri si knihy od Iva Tomana.” Pozrel som si, kúpil som si a nevedel som sa toho nabažiť. Takže môj prvý neoficiálny mentor a zároveň aj taká vstupenka do sveta osobnostného rozvoja bola cez Iva Tomana.
Veľmi ma inšpiroval štýlom, akým prednáša a akým písal. Úplne jednoducho, niekedy až príliš. Tak ako keď ti kamarát povie niečo na rovinu. Prednášky začínal slovami: 95 % z vás, ktorí tu sedíte, v živote nič nedosiahnete. Veľmi ma to bavilo, najmä tá jeho úprimnosť. A on to myslel smrteľne vážne…
Nastal nejaký zvrat, keď si si uvedomil, že chceš pomáhať druhým rozvíjať ich komunikačné zručnosti?
Toto by som rozdelil do dvoch smerov – pomáhať druhým je jeden smer a rozvíjať komunikačné zručnosti je druhý smer. Pomáhať druhým bolo vo mne zakorenené od detstva, ale v tom negatívnom zmysle. Keďže som bol introvert a outsider, nemal som veľa kamarátov.
Nebol som ničím zaujímavý, nemal som dostatok pozornosti a myslel som si, že keď budem pomáhať druhým a keď budem robiť pre druhých veci aj na úkor seba, tak ma budú mať radi. Ale takto to nefunguje. Je to na hlavu a človek ide sám proti sebe, znižuje si tak svoju sebahodnotu a sebaúctu. A toto bolo možno aj motiváciou, že chcem pomáhať druhým. Aby som sa cítil hodnotný, keď niekomu pomôžem, čo sa so mnou tiahlo celý život, no teraz je to už inak.
Hlavné uvedomenie prišlo dokonca minulý rok. Neustále som sa naháňal za číslami – koľko videní má moje video, koľko lajkov, koľkým ľuďom to pomohlo… A čím vyššie čísla, tým som sa cítil lepšie, hodnotnejšie. Pamätám si ten deň, keď som dosiahol 160-tisíc followerov na Instagrame. Hovorím vtedy priateľke, že to je málo, že musím mať 200-tisíc a až vtedy budem spokojný.
A v ten moment mi docvaklo, za čím tak bežím – veď moja hodnota nezáleží od počtu followerov, počtu správ, ktoré mi prídu, od počtu lajkov na videách… A tam som začal meniť svoje nastavenie v hlave. Že pomáham ľuďom, aby mali oni lepší život, nie preto, aby som sa ja cítil dobre, že mám čísla. Takže pomáhal som ľuďom celý život, len ten motív sa za posledný rok zmenil. Nerobím to kvôli sebe, ale kvôli nim. Je to len nastavenie v hlave, obsah je stále rovnaký, len ja sa cítim spokojnejší.
A čo sa týka rozvíjania komunikačných zručností, všimol som si, že dnes ľudia nevedia komunikovať. Keď som začal točiť videá ohľadom komunikácie, tak mi to spätná väzba len potvrdila. Ľudí to zaujímalo, učili sa, mali výsledky.
A ja to vnímam tak, že čím viac komunikujeme online, tým sme si ako ľudia cudzejší, cítime sa viac osamote. Môžeme si písať s desiatkami kamarátov, ale stále sa budeme cítiť zle a nešťastne, lebo v online písaní necítime reálne prepojenie s druhými ľuďmi.
Práve preto som tu ja, aby sa viac naučili komunikovať, vystupovať sebavedomo rôznymi technikami, trikmi a tak, aby sa naučili používať reč tela, čítať ju, nech vedia, čo sa deje na pozadí. Nech sú o krok vpred v komunikácii a nemajú strach, ale skôr taký väčší pocit istoty, že vedia, čo sa aktuálne odohráva v hlave človeka, s ktorým sa rozprávajú.
Keď má človek zručnosti a techniky na to, ako komunikovať, cíti sa sebaistejšie a má menej stresu a strachu z rozprávania a spoznávania sa s novými ľuďmi.
Spomínaš si na nejaký zážitok zo svojej minulosti, ktorý ti dnes najviac pomáha v práci s ľuďmi?
Nenazval by som to ako nejaký konkrétny zážitok z minulosti. Popísal by som to skôr tak, že človek, ktorý má pri sebe mentora a môže povedať hocičo, dostane nádej. Mentor mu dá návod, nejaké kroky, ako ďalej, a to je ten krásny pocit.
Keď som mal svojho prvého mentora ja, stretával som sa s ním osobne a veľmi som sa tam tešil, lebo som vedel, že mi znova pomôže. Dá mi neutrálny a nezainteresovaný pohľad na moje problémy, že ma nebude šetriť a povie mi pravdu do očí (a na mňa to funguje, mám to tak rád, žiadne omáčky okolo). A hlavne som mal ten úžasný pocit, že mu môžem povedať čokoľvek a vypočuje ma.
A toto isté mi pomáha pri práci s ľuďmi – tá myšlienka, že keď im nechám priestor vyrozprávať sa a následne im poskytnem rady, návody, techniky na riešenie problému, tak sa im uľaví. Budú mať jasnejšiu myseľ. Budú sa inak správať v bežnom živote a inak cítiť, hneď ako odídu z miestnosti. Mať jasno v živote a istotu, že robím správne kroky k môjmu vysnívanému cieľu je na nezaplatenie.
A áno, teraz môže niekto namietať: Ako viem, či sú to správne kroky? Všetky kroky sú správne. Celý život je škola. Zrkadlo. Čo vieme, čo nevieme, čo funguje, čo nefunguje. Práve preto je vždy lepšie robiť niečo, aj keď to nevyjde, než nerobiť nič.
Kedy je podľa teba ten správny moment, aby človek vyhľadal mentora?
Teraz. Pamätám si, ako dlho som sa rozhodoval, či si zaplatím môjho prvého mentora alebo nie. Bolo to pre mňa vtedy veľa peňazí, skoro celá moja mesačná výplata. Pozeral som jeho videá, čítal články, ale nebolo to ono.
Ty môžeš prečítať celú knihu, ale keď si sadneš s mentorom, povieš mu, čo ťa trápi, tak on ti presne dá riešenie na mieru. A mentor nemusí byť oficiálny mentor, ktorý sa tým živí. Pokojne to môže byť kamarát či známy, ktorý niečo vie a dokáže ti s tým pomôcť. Musíme si uvedomiť, že človek nedokáže byť odborník na všetky veci. Práveže dokáže byť odborník len na veľmi málo vecí.
A prečo by som sa mal ja krvopotne a zdĺhavo učiť z videí, kníh, kurzov, ako správne budovať personal brand či marketing, alebo ako predávať online. Radšej si zaplatím mentora, alebo poviem kamarátovi, známemu, ktorý je v tom dobrý, kde sa nachádzam, čo chcem urobiť a poprosím ho, aby ma naučil presne tie kroky, ktoré potrebujem vedieť. Mentor je skratka k úspechu.
V čom sa tvoj prístup najviac líši od iných?
To, že nie som kouč. Označujem sa za mentora. Najprv som si chcel spraviť certifikát kouča, išiel som aj na ukážkovú hodinu, aby som videl, ako fungujú kouči, a nepáčilo sa mi to. Tak som išiel vlastnou cestou mentora.
Ale v čom sa líšim ja od iných koučov alebo mentorov? Ťažko povedať, keďže neviem, ako fungujú ostatní, nesedel som s nimi osobne. Podľa mňa je pri výbere mentora dôležité, aby ti sedel osobnostne. Lebo ti môže aj 10 mentorov povedať tú istú vec, ale príde jedenásty a ten ti to povie takým spôsobom, že to konečne pochopíš a zmení ti to život.
Každému klientovi vyhovuje iný prístup. Preto sa nechcem nejako zadefinovať, že by som robil veci inak, inými technikami. Odlišujem sa hlavne tým, kým som. To nikto nenapodobní.
Vieš odhadnúť človeka už na prvom stretnutí?
Človeka vieme odhadnúť v prvých sekundách. Bola na to aj jedna štúdia, kde účastníkom púšťali krátke, pársekundové video profesorov z vysokej školy. A mali ho za tých pár sekúnd opísať, aký asi je. Zistili, že približne 70 % účastníkov opísali profesora presne tak, akým aj v skutočnosti bol. A myslím si, že jedno stretnutie, kde máš možnosť komunikovať s druhou stranou, pýtať sa otázky, úplne stačí na to, aby človek dokázal odhadnúť, aký asi v skutočnosti bude.
Problém je, keď sa človek pripraví a nie je šanca mu klásť otázky, ako je to napríklad v prípade nejakého vystúpenia politika – ten sa vie tak dôveryhodne pripraviť, že vie na ľudí pôsobiť presne tak, ako chce.
Či viem odhadnúť človeka už na prvom stretnutí? Myslím si, že do veľkej miery áno. Problém je, ak sa s ním vidím raz, urobím si nejaký odhad a už sa s ním nikdy nestretnem, nedokážem si potvrdiť, či ten odhad bol správny. Práve preto je dôležitý prvý dojem a to, ako pôsobíme na ľudí. Naše oblečenie, naše pohyby, gestá, hlas, slová, ktoré používame, to všetko vysiela signály. A keď sa človek rozhodne, aké signály chce vysielať, dokáže sa tomu prispôsobiť.
Ako sa menia potreby klientov za posledné roky? Túžia viac po sebavedomí, produktivite alebo výkone?
Myslím si, že z týchto troch kategórií stále vyhráva sebavedomie. To je základný kameň, na ktorom chcú ľudia stavať. Počuli sme to miliónkrát: „Keby som mal také sebavedomie, urobil by som xyz…“
Najhoršie je, že človek takto žije v omyle. Myslí si, že musí byť sebavedomý na to, aby urobil nejakú činnosť, a to je sebaklam. A zároveň aj výhovorka. Nepotrebuješ sebavedomie na to, aby si niečo urobil, nie je to podmienka.
Paradoxne, keď človek začne niečo robiť, a je v tom nový, tak samozrejme, že v tom nebude 100-percentne sebaistý. Ale sebavedomie sa dá vybudovať. Rastie každou činnosťou, ktorú človek urobí pre seba a svoj rast.
Ak si budem každý deň dávať úlohy, že začnem cvičiť, začnem robiť na nejakom projekte, začnem sa učiť cudzí jazyk a na konci dňa to neurobím, tak moje sebavedomie klesá. Nedokážem dodržať slovo sám voči sebe, tak ako sa môžem cítiť sebavedomo? Naopak, ak si človek zadá ciele a splní ich, rastie mu sebavedomie, a to je cesta. Najprv malé ciele a potom väčšie a väčšie. Z ničoho nič sa človek nenazdá a cíti sa sebavedomo.
Takisto človek môže získať pocit sebavedomia aj úpravou svojej reči tela, spôsobom, ako komunikuje, ako pôsobí na druhých ľudí. Napríklad, ak sa človek naučí správne prezentovať pred publikom, dodá mu to určitú dávku sebavedomia, že robí niečo dobre. A pritom to môže byť jeho prvá prezentácia. Bude cítiť stres. Ale ak použije techniky, ktoré budú vysielať signál „som sebavedomý”, tak ľudia ho tak budú vnímať. A toto je dôležité!
Lebo po prezentácii prídu za ním a budú mu hovoriť, aké to bolo super, perfektná prezentácia, budú sa ho pýtať na to, ako dosiahol, že je taký sebavedomý. A v tom momente človek dostáva potvrdenie z externého zdroja, že to bolo super. A tak sa mu dvíha sebavedomie.
Ale niektorí klienti chcú riešiť reč tela, naučiť sa ju čítať, iní chcú lepšie prezentovať, ďalší zasa túžia rozbehnúť online biznis a naučiť sa presvedčivo pôsobiť na kamere. Je to rôzne, ale myslím si, že všetko stojí a padá na tom ich „vnímanom pocite sebavedomia”.
Ja im ukazujem cestu, vďaka ktorej postupne zabudnú na to, že sa necítia sebavedomí. Postupne na sebe pracujú, až sa na konci uvedomia, že sa na tej ceste stali sebavedomejšími.
Ktorý úspech klienta ťa najviac prekvapil a dojal?
Som hrdý na každého jedného, ktorý sa odhodlal urobiť niečo navyše, pracovať na sebe, učiť sa, skúšať, zlyhávať, posúvať sa… Ale ak by som mal ukázať prstom iba na jedného, tak mi napísal jeden chalanisko – nemal ani peniaze, aby mi zaplatil naraz, tak škrabal každý mesiac každé euro, aby mi to splácal.
Žena sa s ním chcela rozviesť, mali spolu byt, spoločný život, ale ona sa rozhodla ísť svojou cestou, že nepotrebuje v živote chlapa. Rozchody a rozvody vôbec nie sú príjemné, ale dá sa z nich dostať, dokonca rýchlejšie, než si človek myslí. Začali sme makať spoločne, nastavovať ciele, úlohy, vysnívaný život. Chalanisko mal dve roboty, aby všetko utiahol.
A ako to skončilo? Po pol roku bol z toho vonku – býval sám, mal vysnívanú prácu (jednu) za peniaze, ktoré si ani nevedel predstaviť, že bude niekedy zarábať. Začal behávať a zabehol polmaratón! Začal randiť, ženy ho opäť chceli. Vyhrabal sa z dna veľmi rýchlo. Dodnes chodíme na kávu, chalanisko sa vo svojom živote extrémne posunul.
Sú nejaké veci, ktoré robíš denne, aby si podporil svoju vlastnú produktivitu?
Produktivita je u mňa niečo, s čím bojujem každý deň a hľadám cesty, ako ju zlepšiť. Dokážem celý deň zabiť len tak, že nič nespravím. A niekedy som veľmi naštvaný sám na seba, ale pracujem na tom. Pomohlo mi napríklad začať riešiť testosterón – a teraz si niekto povie, že WTF, čo to má spoločné s produktivitou?
No hľadal som, bádal som, zisťoval som a prišiel som na to, že chlapom po 30-ke klesá prirodzene testosterón. A ten môže za to, že človek prestáva cítiť ten drive a motiváciu ako za mlada. Takže som začal cvičiť štyrikrát do týždňa silový tréning, začal som užívať aj doplnky, ako je aschwaganda, zinok, magnézium, kreatín, keďže s som vegetarián a kreatín sa prijíma z mäsa a pomáha pri mentálnej energii.
Takisto používam rôzne techniky, ako pomodoro, zapínam režim nerušiť, púšťam si hudbu na lepšie sústredenie. A hlavne, čo bol najväčší problém u mňa, riešil som paralýzu z analýzy – dokázal som celý deň analyzovať jednu vec a nikam sa neposunúť. Chcel som mať všetky odpovede predtým, než niečo spravím. Teraz fungujem na princípe „better is done, than perfect”, takže najprv spravím a potom opravujem. Ale doprajem si predtým trochu analýzu, nech úplne nestrieľam od buka do buka.
V čom najčastejšie zlyhávajú ľudia, keď si dávajú ciele?
V konzistencii. Nedokážu dodržať to, čo si nastavia. A dôvodom je, že si nevedia nastaviť ciele, takže potom nie sú konzistentní.
A čo to znamená? Aby si si v skratke mohol po tomto článku správne nastaviť ciele, aby si niečo dosiahol, musíš začať niečo robiť, alebo niečo zmeniť. Takže, keď máš cieľ, potrebuješ plán, ktorý ťa k tomu dovedie. Ľudia sa niekedy preceňujú, že dokážu vydržať robiť každý deň niečo extrémne náročné, či už fyzicky alebo psychicky. No a potom nebudú vládať, vynechajú deň, dva, tri a začínajú odznovu. Lebo si zle nastavili na začiatku, čo budú robiť každý deň, aby sa dostali do cieľa.
Práve preto, ak nedodržím to, čo si naplánujem, potrebujem upraviť denné aktivity – ak chcem schudnúť a nevydržím každý deň chodiť do fitka, tak si poviem, že pôjdem na začiatok trikrát za týždeň. Hľadám ten najbližší bod, ktorý ma dostane mimo komfortu a zároveň ma nebude demotivovať.
Ak sa chcem naučiť rozprávať a prezentovať, tak si nastavím, že budem každý deň točiť sám seba na video. Aké dlhé video zvládnem natočiť? 5 minút? 3 minúty? Čo je pre mňa mimo komfortu, ale zároveň udržateľné? Tým začnem. A tu sa vraciam k spomenutej konzistencii. Nájdem si bod, ktorý dokážem robiť každý deň. A keď ani raz nevynechám počas 10 dní svoj plán, zvýšim si náročnosť.
Takže ak 10 dní dodržím sám voči sebe slovo a budem točiť 5 minút video každý deň, tak po 10 dňoch to môžem zvýšiť na 10 minút. Preto je dôležitá táto konzistencia. Lebo akonáhle vynechám jeden deň, to je ako keď roztlačím auto a zrazu dupnem na brzdu – začínam znovu.
Čo je podľa teba z pohľadu mentora zmysluplnejšie? Zlepšovať svoje slabé stránky alebo investovať do silných?
Ak sa bavíme o soft skills, myslím si, že je dôležité pozrieť sa na to z pohľadu toho, čo chcem dosiahnuť. Ak som napríklad perfektný automechanik, ale moja komunikácia je taká, že ľudia už druhýkrát neprídu alebo môj time-management je úbohý a stále meškám, prípadne neviem robiť sám a potrebujem nejaký dozor, ktorý mi bude zadávať úlohy, to všetko sú soft skills, ktoré ma brzdia.
Ak chcem byť super úspešný automechanik, potrebujem vedieť aj komunikovať, aj predávať, aj organizovať seba, prácu, dodržiavať termíny atď. No a to môžu byť stránky, ktoré ma brzdia, moje slabé stránky. Ak nemám človeka, ktorý by predával za mňa, komunikoval so zákazníkmi, tak sa to budem musieť naučiť.
Samozrejme, ak má človek prostriedky a vie delegovať svoje slabé stránky na druhých, výborne. Lenže keď niekto začína s biznisom, tak je väčšinu času na to sám. A potrebuje sa zamerať aj na tie slabé stránky. Nie je mi nič platné, že som odborník v niečom, keď neviem komunikovať, počúvať zákazníka, kriticky myslieť, organizovať si prácu, byť disciplinovaný a podobne.
Môžem byť ešte lepší odborník, ale keď nepopracujem na týchto soft skills, tak ostanem len odborník. A to v dnešnom svete nestačí. Je plno odborníkov, ktorí – keby zlepšili svoje softskills – mali by sa oveľa lepšie v živote.
Aká je najčastejšia mylná predstava, ktorú majú ľudia o reči tela?
Najprv som premýšľal nad gestami a signálmi (smiech), ohľadom reči tela sa ale najčastejšie stretávam s mylnou predstavou, že je to vymyslené. Že to nefunguje, že je to pseudoveda. Ľudia to berú veľmi jednoducho niekedy. Myslia si, že jedno gesto značí pravdu.
A najlepšie je, keď mi niekto pošle fotku z nejakého hodinového rozhovoru a pýta sa, čo znamená toto gesto. Nuž, nič neznamená. Je to fotka. Potrebujem kontext, potrebujem vidieť, ako sa ten človek správa celú hodinu, aké gestá používa, aby som hľadal výkyvy v správaní. Keď človek pozoruje viacero signálov, kontext, dokáže odhadnúť pocity, myšlienky, úmysly daného človeka.
Je to vždy na 100 percent pravda? Dá sa to vždy odhadnúť dokonale presne? Samozrejme, že nie. Je to ako psychológia, ktorá tiež pracuje na báze pravdepodobnosti. Pri analýzach reči tela vždy rozoberám všetky možné detaily, keď sa pozerám na človeka. A potom určujem, čo mu pravdepodobne beží hlavou alebo aké pocity má ohľadom témy, o ktorej aktuálne rozpráva.
Je podľa teba niečo, čo robí z človeka „dobrého poslucháča“?
Zmeniť pri rozhovore prístup – toto nie je o mne, toto je o ňom, resp. o nej. Akonáhle vyhodím z rovnice mňa, začnem sa naplno zaujímať o druhú stranu. A keď ma fakt niečo zaujíma, inak sa na tú osobu pozerám, inak počúvam, inak premýšľam nad naším rozhovorom.
Zjednodušene povedané, dobrý poslucháč budem vtedy, keď počas rozhovoru nepremýšľam nad odpoveďou, ale nad otázkou, ktorú položím, keď druhá strana dohovorí. A keď dohovorí, ešte jej dám dve či tri sekundy priestor (zostanem ticho), nech mi povie ešte viac. Keď prestanem premýšľať nad sebou, keď sa nebudem chcieť chváliť, že aj ja som bol na takej dovolenke, aj ja som robil také veci a ja som lepší a mám všetko novšie a väčšie a drahšie, potom presmerujem pozornosť na druhú stranu.
A vtedy prichádza reálny záujem a stáva sa zo mňa excelentný poslucháč. Stačí byť ticho, počúvať, premýšľať nad ďalšou otázkou a je z teba výborný poslucháč.
Dá sa aj extrémne introvertný človek naučiť presvedčivo verejne vystupovať?
Introvertizmus nie je problém. Naopak by som povedal, že je to výhoda pri verejnom vystupovaní. Introvert sa dokáže veľmi dobre pripraviť, naučiť sa gestikulovať, pracovať s hlasom, s publikom, s pódiom, naučiť sa reč tela. Dokáže si pripraviť výbornú prezentáciu. Veď aj ja som introvert a keď som vystupoval pred 400 ľuďmi, vôbec mi to nevadilo.
Horšie bolo, keď prezentácia skončila a vedel som, že sa budú chcieť so mnou ľudia fotiť a rozprávať. Tak som čo najrýchlejšie išiel domov (smiech). Introverta veľmi vyčerpáva sociálna interakcia. Pri prezentácii ale nie je závislý od nej, vtedy si ide svoje, dokáže sa sústrediť, zahĺbiť sa do seba a do svojho vystúpenia. Paradoxne, veľkí a známi rečníci sú tiež introverti.
Limit skôr môže byť v tom, že človek trpí nejakou traumou alebo sociálnou úzkosťou z minulosti. Najprv si musí poriešiť tento problém a potom môže v pokoji vystupovať pred publikom. Ale samotný introvert sa dokáže naučiť presvedčivo, sebavedomo vystupovať. Chce to dobrú prípravu, správne techniky a pravidelný tréning.
Čo považuješ za najväčšiu chybu v medziľudskej komunikácii? Ako sa mení komunikácia v dobe, keď prevažuje množstvo online interakcií nad tými osobnými?
Za najväčšiu chybu považujem, ak si ľudia myslia, že online komunikácia je efektívnejšia, jednoduchšia a lepšia. Veď len napíšem niekomu, vybavím cez mail, maximálne cez videohovor. No ale pravdou je opak. Ľudia sa často cítia prázdni, úzkostliví… Môžu mať stovky správ denne, ale aj tak sa cítia emocionálne nenaplnení.
Ľudia, ktorí trávia viac času na sociálnych sieťach, majú vyššiu mieru úzkostí, depresiu a pocitu izolácie. Online komunikácia nás reálne nespája s druhým človekom. Nevidíme jeho emócie, jeho mikroreakcie, iba prečítame písmenká, len dostaneme informáciu.
Pomaly sa z nás stávajú bezemoční roboti. Je rozdiel sa s niekým smiať naživo verzus posielať si smajlíky do správy. Očný kontakt, dotyky, to všetko je nenahraditeľné. A smerujeme k tomu, že ľudia si teraz vyberú „ľahšiu” cestu komunikácie (online), ale čím dlhšie to bude tak fungovať, tým nešťastnejší budú a doplatia na to.
To je ako s fitkom – áno, je ťažké cvičiť pravidelne, viackrát do týždňa, ale bude to ľahké v budúcnosti. Áno, je niekedy nepríjemné rozprávať sa s cudzími ľuďmi, riešiť problémy osobne, ale len nás to zocelí. Do budúcna sa aj tak budeme cítiť šťastnejší. Viac prepojení s ostatnými ľuďmi.
A ja ako introvert som tiež na to doplatil – hovoril som si, že sa nechcem socializovať, že mi stačia „online vzťahy”. No cítil som sa vnútri prázdny, preto som začal vyhľadávať udalosti, kde sa môžem socializovať. Aj keď ma to vyčerpalo a bolo mi to zo začiatku nepríjemné, na konci som sa cítil šťastný. A dokonca je dokázané, že kvalitné osobné vzťahy sú najsilnejším faktorom, ktorý ovplyvňuje naše šťastie a dĺžku života.
Je známe, že sociálne siete prezentujú akési „pozlátko“, ktoré má často ďaleko od reality. Kde z tvojho pohľadu končí ľudská autenticita a začína „trénovaná póza”?
Ľudia sú ako ovce, hlavne niektorí influenceri. Keď teraz frčí na sociálnych sieťach zdieľanie svojich problémov, tak budem zdieľať svoje problémy. Keď funguje plakanie na kameru, tak budem plakať. Keď funguje flexenie s drahými vecami, tak si požičiam veci, alebo kúpim a vrátim, len aby som išiel s trendami.
Ja ako analytický typ človeka s kritickým premýšľaním sa vždy zamýšľam nad otázkou „prečo”. Prečo mi práve toto ukazuješ ako človek na sociálnej sieti? Prečo mi ukazuješ na každej fotke tvoje nahé telo? Prečo hovoríš na každom videu, že ti pomôžem zarobiť peniaze? Prečo to robíš? Lebo ľudia často hľadajú len externé potvrdenie, lajky, čísla a urobia pre to všetko. Takže na sociálnych sieťach sa neprezentuje len to „pozlátko”, ale prezentuje sa to, čo je trendy a čo mi prinesie čísla.
Lenže influencer, ktorý reálne svetu nič neprináša, žiadnu hodnotu, má obmedzený čas. Chvíľu tu je, potom príde lepší, väčší, so šialenejšími nápadmi, videami, kontroverznejší a ľudia budú sledovať jeho. Sociálne siete sú fejk, ak ich človek robí pre čísla.
Teraz si povieš, Tomáš, aj ty si robil sociálne siete kvôli číslam! Áno, to je pravda a je dôležité podotknúť, že ja tvorím vzdelávací obsah. Nie som influencer zo žiadnej reality show. V každom mojom videu sa dozvieš niečo hodnotné. A čím viac ľudí to vidí, tým viac ľudí sa niečo naučí.
Pri tomto fejk pozlátku sa bavíme o ľuďoch, ktorí nepridávajú žiadnu hodnotu na sieťach. Nič reálne nedokázali. Iba sledujú trendy a snažia sa všetko zopakovať kvôli potenciálnemu úspechu. To je pre mňa na jednej strane choré a na druhej smiešne. Aj tak, najviac autentický človek je vtedy, keď je sám a nikto sa nepozerá. Každý nosíme masky, takže je niekedy ťažké zistiť, čo je autentické a čo nie. Dokonca poznám ľudí, ktorí sa na sieťach prezentujú ako šialenci a v súkromí sú introverti.
Máš nejaký typ obsahu, ktorý nikdy nebudeš zdieľať, hoci by mohol fungovať a byť populárny?
Skôr by som to povedal naopak, že by som mal začať zdieľať s ľuďmi viac, lebo reálne, ja som v tomto veľmi zlý. Málokedy dávam stories z môjho dňa a života. Bol som mesiac na Bali a ľudia to ani nevedeli. Takže ja toho veľa nezdieľam a viem, že mi to ubližuje v biznise (asi), lebo čím viac človek zdieľa, tým viac mu ľudia dôverujú. Tým viac sa stáva ich „online kamarátom”, ktorého poznajú. A to pomáha potom predaju.
Zdieľať na